12. novembra 1842 sa v Maldone, Spojenom kráľovstve narodil John William Strutt, známy aj ako Lord Rayleigh, britský fyzik, ktorý spolu s Williamom Ramsayom objavil chemický prvok argón, za čo v roku 1904 dostal Nobelovu cenu za fyziku.
Univerzita
Mladý Strutt nastúpil v roku 1861 na univerzitu do Cambridge Trinity College. V tej dobe sa tu tiež začal zaujímať o prejavy mediumity, dnes nazvanej telekinézia a ako matematik sa nemohol vyhnúť ani otázkam o štvrtej dimenzii. Jeho záujem o metapsychické javy vzrástol potom, ako sa v roku 1871 oženil s Evelyn Balfour, s ktorej bratom Arthurom sa spoznal pri štúdiu. Po ženbe sa stretol so švagrom svojej ženy,Henrym Sidwickom, ktorý bol zakladajúcim členom a prvým prezidentom Spoločnosti pre psychický výskum. Jej prezidentom sa stal aj John Strutt, v apríli 1919.
Objav argónu
V roku 1892 sa John Strutt snažil dokázať Proutovu hypotézu, podľa ktorej atómové hmotnosti všetkých plynov sú násobkom atómovej hmotnosti vodíka a tak sa zaoberal presným meraním hustoty bežných plynov s ktorými fyzici najčastejšie pracovali (vodík, kyslík, dusík). Pri určovaní hustoty dusíka zistil určité nezrovnalosti. Sám bol prekvapený, že hustota dusíka získaného zo vzduchu po odstránení O2, CO2 a H2O bola vždy asi o 0,5% väčšia ako hustota dusíka pripraveného chemickou reakciou z amoniaku. Výsledky svojho výskumu zverejnil v časopise Nature ešte v septembri toho istého roku. V článku sa obracal na vedcov s prosbou pomôcť objasniť tento rozdiel. Svojimi pokusmi inšpiroval Williama Ramsaya a spolu sa im podarilo dokázať, že v atmosfére musí existovať nejaký neznámy plyn. Obidvaja sa zaoberali týmto problémom, podrobne skúmali vzduch, každý vo svojom laboratóriu a výsledky svojej práce spolu rozoberali takmer denne. Na základe rozdielnej hmotnosti litra dusíka izolovaného zo skvapalneného vzduchu, ktorý vážil 1,2572 g a litra dusíka získaného rozkladom dusičnanu amónneho, ktorého hmotnosť bola 1,2505 g vznikol rozdiel šiestich tisícin gramu, ktorý im postačil na dôkaz cudzieho plynu vo vzdušnom dusíku. Rayleigh predpokladal, že rozdielna hustota je dôsledkom toho, že dusík získaný zo zlúčenín pribral neznámu ľahšiu substanciu, Ramsay zaujal opačné stanovisko, domnieval sa, že vzdušný dusík je kontaminovaný ťažším plynom. Nezávisle od seba sa pokúsili pôsobiť na izolovanú zložku vzduchu najsilnejšími činidlami, no vôbec s ničím nereagovala. Ramsay po čase zistil, že môže „vzdušný dusík” rozdeliť na dusík a ďalší plyn, ktorý je oveľa menej reaktívny.
Nechal teda 22 litrov “atmosferického dusíka” s hustotou 14 reagovať za tepla s horčíkom a zistil, že po reakcii zostalo iba 1,5 litra nezreagovaného jednoatómového plynu s hustotou 16,1. Počas reakcie teda došlo k výraznému zmenšeniu objemu plynu, ale vzrástla jeho hustota, dokonca pri konečnom meraní získal len 290 cm3 tohto plynu s hustotou 19,075. W. Ramsay napísal 4 augusta roku 1894 Rayleighovi: "Podarilo sa mi izolovať plyn, jeho hustota je 19,1 a nereaguje s horčíkom...". Túto nereaktívnu plynnú látku spolu s Rayleighom spektroskopicky identifikovali a už v auguste toho istého roku na zjazde Britskej Asociácie oznámili objav nového prvku. Dali mu názov argón (z gréckeho slova „argos“ - lenivý, neaktívny, inertný). Angličania tento objav nazývajú “triumfom tretieho desatinného miesta.” Vlastné pokusy s argónom boli neskôr opísané lordom Rayleighom na jednej z jeho neformálnych, ale fascinujúcich večerných prednášok.
Rayleighov rozptyl
Rayleighov rozptyl (nazvaný podľa lorda Rayleigha) je rozptyl svetla alebo iného elektromagnetického žiarenia, časticami oveľa menšími ako je vlnová dĺžka svetla. Vyskytuje sa, keď svetlo prechádza cez priehľadné tuhé látky a kvapaliny, ale najzreteľnejší je v plynoch. Rayleighov rozptyl slnečného svetla v atmosfére je hlavnou príčinou, že svetlo z oblohy je modré. Ak veľkosť častíc je väčšia ako vlnová dĺžka svetla, potom svetlo nie je separované a všetky vlnové dĺžky sú rozptýlené ako v mraku, ktorý sa javí biely. Počas východu a západu slnka musí slnečné svetlo prejsť cez väčšiu hrúbku atmosféry aby dosiahlo pozorovateľa na zemi. Táto extra vzdialenosť spôsobuje viacnásobný rozptyl modrého svetla, ale relatívne malý rozptyl červeného svetla - to spôsobuje červenú farby oblohy v smere proti slnku.
