7. novembra 1787 sa v Tršići, Srbsku narodil Vuk Stefanović Karadžić, významný srbský vzdelanec, lingvista, jazykovedec, historik, prvý srbský literárny kritik a zberateľ ústnej ľudovej tvorby.
Začiatky
Vuk Karadžić sa narodil do Srbskej rodiny v Tršići, ktorý v tom čase ležal na území Otomanskej ríše. V rodine často umierali deti, a rodičia mu dali menu Vuk (vlk), aby mu neublížili čarodejnice a zlí duchovia.
Karadžić bol príbuzný Jevta Savić Čotrića, ktorý bol jediný vzdelaný človek v oblasti v tom čase a ktorý ho naučil čítať a písať. Vo vzdelaní pokračoval v kláštore Tronoša v Loznici. Ako chlapec sa tam vzdelával v kaligrafii. V regióne nebolo rozvinuté školstvo a zo začiatku mu otec nechcel dovoliť odísť do Rakúska. Keďže v kláštore namiesto učenia často pásol dobytok, otec ho stadiaľ vzal naspäť domov.
Medzitým vypuklo v roku 1804 prvé srbské povstanie za zvrhnutie Otomanov. Po neúspešnom pokuse o prihlásenie na gymnázium, pre ktoré bol 19 ročný Karadžić príliš starý, odišiel do Petrinje, kde sa učil latinčinu a nemčinu. Neskôr si našiel prácu ako pisár a colný úradník počas vojny o nezávislosť.
Po založení Belehradskej univerzity sa stal jej študentom.
Neskorší život
Krátko na to ochorel a odišiel na liečenie do Pesti a Nového Sadu, ale nebol schopný nájsť zodpovedajúcu liečbu a amputáciu nohy odmietal.
Do Srbska sa vrátil v roku 1810 a ako nevhodný na službu v armáde, robil sekretára pre veliteľov Ćurčija a Hajduk-Veljko.
Otomanská ríša porazila Srbských rebelov v roku 1813 a Karadžić odišiel do Viedne, kde stretol Jerneja Kopitara, skúseného lingvistu so záujmom o sekulárnu slavistiku.
V rokoch 1814 a 1815 publikoval dva diely Srbských ľudových piesní, a táto séria mala napokon 9 dielov.
Kópiu zbierky poslal v roku 1824 Jacobovi Grimmovi, ktorý preložil pieseň Budovanie Skadaru do nemčiny a pieseň bola obdivovaná generáciami poslucháčov. Piesne si všimli aj zakladatelia romantickej školy vo Francúzsku, preložili ich a potom pritiahli pozornosť Alexandra Pushkina, fínskeho básnika Johana Ludwiga Runeberga, čecha Samuela Roznaya, anglického spisovateľa Waltera Scotta a ďalších.
Karadžićova práca bola za jeho života nežiaduca a považovaná vtedajším srbským princom Milošom Obrenovićom za hrozbu. Aj keď bola väčšinou poetická, mala potenciál povzbudiť národné povedomie a vyvolať povstanie proti Turkom. Karadžićova práca bola napriek tomu vysoko hodnotená inde, špeciálne v ruskej ríši. Karadžić tiež dostal od ruského cisára v roku 1826 plnú penziu.
Zomrel vo Viedni a zanechal po sebe dcéru Minu Karadžić, maliarku a spisovateľku a syna Dimitrija, vojenského dôstojníka. Jeho pozostatky boli prenesené do Srbska v roku 1897 a pochované s poctami vedľa hrobu Dositeja Obradovića pred katedrálou sv. Michala v Belehrade.
Reforma jazyka
Karadžić pripravil revíziu srbmi používanej cyriliky, zjednodušil ju podľa fonetických zásad, vypustil z nej niektoré grafémy a iné pridal. Prvé jeho gramatické diela vychádzali od roka 1814. Doma sa však jeho jazyková reforma presadzovala ťažko, v Srbsku ju prijali po jeho smrti až v roku 1867. Karadžić zapisoval a literárne prezentoval srbské piesne. V roku 1849 vyšiel jeho spis, v ktorom prezentoval názor, že srbmi nie sú len pravoslávni, ale aj juhoslovania moslimského a rímsko-katolíckeho vierovyznania. Dopisoval si s Pavlom Jozefom Šafárikom, Jánom Kollárom a Martinom Hamuljakom. Jeho veľkým obdivovateľom sa stal Ľudovít Štúr, s Karadžičovým dielom sa zoznámil počas štúdií v Halle.
Vybrané práce
Mala prostonarodna slaveno-serbska pesnarica, Viedeň, 1814
Pismenica serbskoga jezika, Viedeň, 1814
Narodna srbska pjesnarica II, Viedeň, 1815
Srpski rječnik istolkovan njemačkim i latinskim riječma (Serbian Dictionary, paralleled with German and Latin words), Viedeň, 1818
Narodne srpske pripovjetke, Viedeň, 1821, supplemented edition, 1853
Narodne srpske pjesme I-V, Viedeň and Leipzig, 1823-1864
Luke Milovanova Opit nastavlenja k Srbskoj sličnorečnosti i slogomjerju ili prosodii, Viedeň, 1823
Mala srpska gramatika, Leipzig, 1824
Žizni i podvigi Knjaza Miloša Obrenovića, Saint Petersburg, 1825
Danica I-V, Viedeň, 1826-1834
Žitije Đorđa Arsenijevića, Emanuela, Buda, 1827
Miloš Obrenović, knjaz Srbije ili gradja za srpsku istoriju našega vremena, Buda, 1828
Narodne srpske poslovice i druge različne, kao i one u običaj uzete riječi, Cetinje, 1836
Montenegro und die Montenegriner: ein Beitrag zur Kenntnis der europäischen Türkei und des serbischen Volkes, Stuttgart and Tübingen, 1837[44]
Pisma Platonu Atanackoviću, Viedeň, 1845
Kovčežić za istoriju, jezik i običaje Srba sva tri zakona, Viedeň, 1849
Primeri Srpsko-slovenskog jezika, Viedeň, 1857
Praviteljstvujušči sovjet serbski za vremena Kara-Đorđijeva, Viedeň, 1860
Srpske narodne pjesme iz Hercegovine, Viedeň, 1866
Život i običaji naroda srpskog, Viedeň, 1867
Nemačko srpski rečnik, Viedeň, 1872
Sunce se djevojkom ženi
