5. marca 1755 v Predmieri sa narodil Jozef Ignác Bajza, katolícky farár, spisovateľ, autor satír a epigramov a autor prvého románu v slovenčine.
Životopis
Pochádzal zo zámožnejšej gazdovskej rodiny. Od roku 1777 študoval za katolíckeho kňaza v Pázmáneu vo Viedni. Po vysviacke v roku 1780 sa stal kaplánom v Ostrihome, o tri roky dostal faru v Dolnom Dubovom, kde pôsobil takmer dvadsať rokov. Tam vznikla aj podstatná časť jeho diela. Bajza bol v súkromí praktický a podnikavý človek, zo starostlivo vedeného farského hospodárstva a malej pálenice mal slušný príjem, takže väčšinu diel mohol vydať vlastným nákladom. Pre prudkú, sebavedomú povahu sa však často dostával do konfliktov s cirkevnou aj so svetskou vrchnosťou. Musel sa obhajovať proti žalobe, že pre svetské veci zanedbáva povinnosti duchovného. Hoci sa mu podarilo obhájiť, búrlivé a zároveň najplodnejšie obdobie jeho života sa tým skončilo. Okrem toho začal chorľavieť, trápila ho reuma a chodil sa liečiť do Piešťan. V rokoch 1805 -1815 pôsobil na fare v Prietrži, potom do roku 1828 bol farárom v Zbehoch. Sústredenie na pastoračnú činnosť a písanie náboženských kníh mu napokon prinieslo postup v kňazských hodnostiach a v roku 1828 bol vymenovaný za kanonika kapituly v Bratislave. Ešte ako vyše osemdesiatročný sa však zaujímal o činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej a finančne ho podporil. To potvrdzuje, že nikdy neprestal mať záujem o národnobuditeľské hnutie. Zomrel 1. decembra 1836 v Bratislave, pochovaný je v kapitulskej krypte dómu sv. Martina v Bratislave. Nad jeho hrobkou je mramorový reliéfny portrét od sochára A. Rigeleho.
O tom, že z vydávania svojich kníh nemohol vyžiť, svedčí fakt, že na ich vytlačenie dal tisíc päťsto zlatých, ale vrátilo sa mu sotva sto pätnásť.
Spory
Okrem literárnych aktivít ho preslávila aj jeho prchká a výbušná povaha, pre ktorú sa dostal do viacerých konfliktov (známy je napríklad jeho spor s vacovským biskupom barónom Imrichom Perényim, rovnako ako aj spor s bernolákovcami).
Vo svojej tvorbe venoval veľký priestor úvahám o osude „zrozenej reči Slovákuv” a aj všetky svoje diela napísal po slovensky, i keď s jeho typickými pravopisnými a jazykovými zvláštnosťami, predovšetkým s početnými českými prvkami. Svoju predstavu slovenského jazyka však prezentoval len v literárnych textoch bez toho, aby ju teoreticky odôvodnil. Bernolákovci ju odmietali akceptovať a ich vzájomné spory sú známe ako tzv. bernolákovské polemiky.
Rozličných veršuv knižka prvňá
Bajzovým prvým dielom je básnická zbierku Rozličných veršuv knižka prvňá. Zaradil do nej tristo sylabických epigramov na rozličné témy. Časť z nich tvorili preklady Epigramov Johna Owena. Už v názve naznačil, že sa chystal vydať aj druhý zväzok s časomernými epigramami. Zbierka prešla viedenskou cenzúrou a už v roku 1782 sa začalo s jej sádzaním v tlačiarni Jána Michala Landerera. No práve Bajzove pôvodné epigramy zamerané na kritiku súdobej spoločnosti zrejme podnietili bratislavského cenzora, aby na ne upozornil cirkevnú vrchnosť a napokon zakázal vydanie celej zbierky. (Niektoré z nich sa Bajzovi podarilo vydať neskôr v Slovenských dvojnásobných epigramatech.)
René mláďenca príhodi a skúsenosti
Autor dielo uvádzal Predmluvou, v ktorej vysvetľoval, že svojim rozprávaním nechcel iba zabávať, ale aj poúčať. Veľkú časť úvodu venoval jazyku, lebo očakával voči nemu námietky. Vysvetľoval, že svoj jazyk chcel odlíšiť od moravsko- českého zavedením dĺžňa a mäkčeňa, hoci v gramatike sa v podstate pridŕžal češtiny. Dielo bolo komponované v osvietenskom duchu ako výchovný román, hlavná postava, René, poznáva cudzie kraje a pritom nachádza svoju stratenú rodinu, matku i sestru. Napokon nájde aj otca, lebo sa ukáže, že Don Varlet, ktorý si Reného osvojil ako sirotu, je jeho skutočným otcom. Autor vychádzal z dobového záujmu o mohamedánsky svet a zvolil si za prostredie deja Benátky, Tripolis a Egypt. Dej prvého dielu je bohatý na udalostia neočakávané zvraty.
Napínavosť deja autor ešte zvyšuje postupným odhaľovaním príbuzenských vzťahov medzi postavami. Vzťahy a konanie postáv Bajza rozvíja v dvoch líniách súčasne, ako prvý autor v dejinách slovenskej prózy použil retrospektívny kompozičný postup. Zložitá výstavba diela vyplynula z autorovho zámeru ukázať v zmysle racionalistických predstáv víťazstvo rozumu, lásky a porozumenia nad obmedzenosťou, barbarstvom a násilím.
Bajzov satirický pohľad sa v druhej časti románu o Reném vyostril, umelecky je však plytší.Z románu sa stal cestopis, vytratil sa z neho epický príbeh a zmenil sa na mozaiku epizód. Napriek ťažkopádnosti štýlu a nedomysleným prístupom k jazyku je René mláďenca príhodi a skúsenosti priekopníckym literárnym dielom.
