25. mája 1856 sa v Zvolenskej Slatine narodil Ján Bahýľ, slovenský konštruktér a vynálezca.
Detstvo
Narodil sa v nemajetnej rodine roľníka Martina Bahýľa a matky Zuzany, rod. Chovancovej.
Po skončení základnej školy pokračoval v štúdiu na strednej škole v Banskej Štiavnici. Už tam ho zaujímala najmä technika. Zmaturoval v roku 1869 a získal diplom kresliča.
Vojenská kariéra
Na vojenskú službu nastúpil do Lučenca; ďalší rok slúžil v Komárne. Už počas vojenskej služby vytvoril viacero technických návrhov a vylepšení pre uhorskú armádu. Všimli si ho aj jeho velitelia. Zaradili ho do technického štábu a tam dostával náročné technické úlohy. Neskôr mu umožnili študovať na Vojenskej akadémii vo Viedni (podľa iných prameňov študoval na vojenskej technickej škole ženijno-stavebného smeru so špecializáciou na vojenské opevnenia). Potom slúžil ako vojenský staviteľ vo Ľvove a v Krakove, neskôr pracoval v Charkove, Petrohrade a v Kyjeve na projektoch vojenských objektov a opevnení. Tam vznikli aj jeho prvé technické riešenia na úrovni vynálezov. K najzaujímavejším patril tank na parný pohon, ktorý zostrojil z vlastných finančných prostriedkov. Ruská armáda jeho vynález odkúpila, čím získal prostriedky na ďalšie experimenty z oblasti vzduchoplavebnej techniky.
V rokoch 1890 až 1891 pôsobil v Dubrovníku, kde projektoval vojenské objekty a viedol aj ich výstavbu.
Vrtuľník
Od roku 1892 do roku 1895 pôsobil v Trebeníku, kde skonštruoval a úspešne vyskúšal balóny so vzdušnou turbínou. Vtedy vznikla aj zvláštna konštrukcia tzv. bicyklového vrtuľníka, keď uvažoval o pohone vrtuľníka ľudskou silou. Pravdepodobne dosť rýchlo prišiel na to, že ľudská sila nestačí na to, aby vrtuľník mohol vzlietnuť. Svoj najväčší sen - vrtuľník s motorovým pohonom - začal realizovať až po presťahovaní sa celej rodiny do Bratislavy. Pri realizovaní jeho nápadov mu významne pomohla spolupráca s Antonom Marschalom, ktorý vlastnil továreň na koče a vozy (sídlila na rohu dnešných bratislavských ulíc Grösslingová a Tobrucká). Cisár František Jozef I. mu 13. augusta 1895 udelil na vrtuľník patent č. 3392. Vylepšený vrtuľník skonštruoval v roku 1901 a vzniesol sa do výšky asi pol metra; v roku 1903 to už bolo 1,5 metra. Dňa 5. mája 1905 sa Ján Bahýľ vzniesol do výšky asi štyroch metrov a preletel približne 1 500 metrov. Tento jeho najvýznamnejší let zaprotokolovala aj Medzinárodná vzduchoplavebná spoločnosť. Bratislavské noviny Pressburger Zeitung uverejnili v nápadnej úprave článok o Bahýľových úspechoch s vrtuľníkom.
Z veľmi skromných dostupných technických údajov môžeme (dosť neisto) spomenúť, že kostra Bahýľovho 6,5 metra dlhého vrtuľníka bola z kovových rúrok, možno aj preto mal prekvapujúco malú hmotnosť 50 kg. Rotorové listy nad sebou umiestnených protichodných vrtúľ pripomínali veľké vejáre a ich drôtená kostra bola obtiahnutá plátnom. Vrtuľník poháňal benzínový motor Antoinette.
Cena Jána Bahýľa
S cieľom podporiť vedecko-technickú tvorivosť a priemyselnoprávnu ochranu na Slovensku udeľuje predseda Ústavu priemyselného vlastníctva SR (ÚPV SR) od roku 1999 Cenu Jána Bahýľa za mimoriadne hodnotné priemyselnoprávne chránené slovenské riešenia.
O význame Bahýľovho diela bol v roku 1978 nakrútený dokumentárny film Premožiteľ Edisona. V roku 1995, v rámci série Osobnosti, vyšla príležitostná poštová známka Ján Bahýľ.
