1. júna oslavujeme Medzinárodný deň detí.
Sviatok
Pôvod tohto sviatku vznikol zrejme na Svetovej konferencii pre blaho detí, ktorá sa konala vo Švajčiarsku v Ženeve v roku 1925. Nie je jasné prečo bol práve 1. jún zvolený Medzinárodným dňom detí: Jedna teória hovorí, že čínsky generálny konzul v San Franciscu zhromaždil množstvo čínskych sirôt a zobral ich na festival Dračích lodí v roku 1925, čo bolo práve 1. júna toho roku. A zhodou náhod sa tento dátum zhodoval i s dátumom spomínanej konferencie.
Vo svete je za Medzinárodný deň detí od roku 1954 zvolený UNESCOm 20. november. Tento deň je charakterizovaný ako deň svetového bratstva a porozumenia medzi deťmi.
Každá krajina vo svete oslavuje Medzinárodný deň detí v iný deň. Napríklad v Argentíne je to druhá nedeľa v auguste, v Nemecku, je to ako u nás 1. jún, hoci aj tam sa v bývalom NDR oslavoval Medzinárodný deň detí 1. júna a v NSR 20. septembra a tento sviatok sa nazýval Svetový deň detí.
U nás sa Medzinárodný deň detí slávi od roku 1950 . Pri jeho zrode stáli organizácie, ktorých poslaním bolo hájiť práva detí - Medzinárodná federácia žien, Odborové združenie učiteľov a Svetová federácia demokratickej mládeže. Je to deň venovaný naším najmenších. Deň, ktorý dospelí venujú detskému svetu, detským hrám, radostiam a detským srdiečkam.
Keďže je dnes deň detí, povieme si rozprávku
Stávalo sa niekedy - ešte dobre, že nie pričasto: v Bratislavskom hrade povstávali ľudia ráno ako polámaní. Ani keby spávali nie na posteli, ale posteľ na nich. A voda z vedier bola vytečená, krásne porcelánové súpravy v príborníkoch potlčené. A práporce na hradných vežiach zablatené, ani keby neviali vysoko v povesti, ale ležali kdesi v blate. A obrazy zo stien popadané a lustre rozbité. Tie drahocenné krištáľové lustre!
„Nebol v noci víchor?" spytuje sa hradná pani, grófka Júlia.
Komorná krúti hlavou: „Spávam veľmi čujne, Vaša Milosť, ale nič som nepočula."
„Na čujnosť tvojho spánku by som sa veľmi nespoľahla. Zavolaj mi sem nočnú stráž!"
Prišli dvaja rozospatí, zo sna vytrhnutí, s halapartňami v rukách.
„Ako pravda, no dobre. Tak mi povedzte, aká bola dnešná noc.”
„Akážeby?" vraví prvý a nasilu si otvára oči.
„Tichá bola, plná hviezd, mesiac ako tanier..."
„Ale potom, Vaša Milosť ohlásil sa ten druhý, ktorému sa lepšie darilo premáhať ospanlivosť, potom sa odrazu všetky hviezdy stratili, aj ten plný mesiac sa odrazu stratil a obloha akoby nám aj s celým nebom na hlavu padla."
„Akoby všetko na nás padlo," prikývol rozospato prvý.
„To vy ste obidvaja padli na hlavu!" nazlostila sa grófka Júlia. „Berte sa mi z očí!"
Už tretí raz za tri roky sa prihodila táto neobyčajnosť. A zakaždým toľká škoda pri tom. Navyše práve teraz, keď čakajú návštevu palatína s celým sprievodom! Kdeže zoženie napochytre luster do hlavnej siene? Bude treba poslať kuriéra do Viedne.
Ale ešte väčšmi ako škoda trápila hradnú paniu tá záhada.
„Nože mi ty priveď nejakú hádačku," povie na druhý deň komornej.
Priviedli ku grófke starenu v bielom plátenom čepci. Oči mala ako žihadlo, nos ako vraní zobák.
„Skade si, starenka, a ako sa voláš?"
„Z Vrakune som, Vaša Milosť, a volám sa Strigaňa."
„Teda, Strigaňa, toto a toto ma trápi, pokoja nedá:"
A hradná pani dopodrobna vyrozprávala, ako sa za tie roky už po tretí raz prihodila tá čudná vec...
Strigaňa všetko pozorne vypočula. Potom sa v krištáľových čriepkoch poprehŕňala a tri z nich vybrala, ani malé ani veľké, také prostredné. K ohnisku si sadla, popol rozhrabala, krištáľové čriepky a žeravé uhlíky po popole rozkladala: krížom dohora a krížom nadol, do oblúčika, do kolieska a doprostriedka. Potom do vedra s vodou uhlíky hádzala a pozorne načúvala, ako to v tej vode jediný raz v živote prehovoria a ako hneď nato onemejú a očernejú. Ponačúvala, porozmýšľala, napokon vstala od ohniska a vraví:
„Je to Klingsor!"
„Klingsor?" nechápe hradná pani, lebo to slovo ešte nikdy nepočula.
„Klingsor je obor - čarodejník.
Býva v Sedmohradsku, ale niekedy sa vyberie do rodného Nemecka, do mesta Eisenachu, a po čase sa znova vracia do Sedmohradska."
„A ten Klingsor?"
„Nuž keď ten letí ponad tento hrad, čo mu je asi na polceste, chytí ho svojou mocnou rukou a obráti na štyri veže ako stolček na nohy.
Na tom stolčeku si odpočíva a dolu na Dunaj hľadí."
„A...?“
„A keď si odpočinie, prevráti hrad zasa, ako predtým stál, a letí ďalej."
„Neslýchané! Strašné!", spľaskla rukami grófka.
Nevedno čo sa jej vidí neslýchané a strašné: či Klingsorova sila, a či to, že sa opováži takto nakladať s jej hradom. „Pošlem mu odkaz po bielej vrane, vaša Milosť,"" vraví Strigaňa.
„Nie je isté, či Klingsor na to niečo dá, lebo on je veľký čarodejník, a ja malá veštica, nuž sprobovať môžeme." Odletela biela vrana s odkazom do Sedmohradska.
A odvtedy už nikdy viac nepadali v Bratislavskom hrade obrazy zo stien, netĺkol sa porcelánový riad a nerozbíjali sa drahocenné krištáľové lustre.
Z knihy Dunajská kráľovná, vyd. Mladé letá, 1976, od Márie Ďuríčkovej.
Na úvodných súradniciach sa keška nenachádza. Určite tu ale uvidíte nejaké deti.
Finál
Kešku nájdete po vylúštení úlohy.
Kešku nájdete na súradniciach N 48° 10.148" E 17° 7.349"