29. decembra 1880 si Thomas Alva Edison patentoval systém elektromagnetickej indukcie, známy aj ako telegrafia lúčneho koníka (grasshopper telegraphy) a ako jeden z prvých položil základy vynálezu rádia.
Doba drôtová
Zhruba do roku 1860 bol telegraf základným nástrojom na odosielanie urgentných komerčných, vojenských a diplomatických správ. Industrálne krajiny vybudovali telegrafné siete naprieč kontinentami a položili podmorské káble na komunikovanie cez oceán. Udržiavanie takejto siete bolo veľmi náročné a drahé a drôty boli nevhodné na komunikovanie s plavidlami na mori.
Riešením bol objav rádiových vĺn v roku 1887 a praktických vysielačov a prijímačov okolo roku 1899 popísaných ďalej. To bol výsledok 50 rokov vývoja a neúspešných experimentov, ktoré sa pokúšali dosiahnuť bezdrôtovú telegrafiu inými prostriedkami.
Prenos po zemi, vo vode a vzduchom
Prvé telegrafné linky používali dva drôty medzi stanicami, aby vytvorili kompletný elektrický okruh. V roku 1837 prišiel Carl August von Steinheil na to, že keď na konci pripojí drôty na kovové platne zakopané v zemi, môže použiť iba jeden drôt. Toto viedlo k nápadu, že je možné sa zbaviť drôtov úplne a viesť elektrický prúd zemou. Ďalšie pokusy sa snažili viesť prúd napríklad vodou. V roku 1854 v Británii prebehol prenos signálu cez priehradu na vzdialenosť 457 metrov (500 yardov).
William Henry Ward a Mahlon Loomis z USA vyvíjali systémy na prenos prúdu vzduchom založené na predstave, že v nízkej výške je atmosféra vodivá. Mysleli si, že keď použijú prirodzený elektrický prúd z atmosféry a prepoja ho z okruhom cez prúdy v zemi, nebudú musieť používať batérie. Praktickejšiu demonštráciu prenosu signálu pomocou vodivosti zeme spravil Amos Dolbear v roku 1879 na vzdialenosť štvrť míle.
V rokoch okolo 1890 pracoval na bezdrôtovom prenose vzduchom a zemou aj Nikola Tesla, ktorý nesprávne predpokladal, že na prenos môže použiť zemeguľu ako takú, ale jeho pokusná inštalácia s vysokým výkonom teraz nazývaná Wanderclyfská veža stratila financovanie a bola po pár rokoch opustená.
Elektrostatická a elektromagnetická indukcia
Oba spôsoby indukcie zaznamenali obmedzené komerčné uplatnenie. V roku 1880 si Thomas Edison patentoval elektromagnetický indukčný systém, ktorý nazval "grasshopper induction" (grasshopper je lúčny koník). Umožnil telegrafnému signálu preskočiť na krátku vzdialenosť medzi pohybujúcim sa vlakom a telegrafným drôtom v blízkosti železničnej trate. Systém bol síce technicky úspešný, ale komerčne nie, keďže cestujúci neprejavili veľký záujem o telegrafický systém v idúcom vlaku. Prvým úspechom tohto systému bolo, keď sa vlaky počas veľkej snehovej búrky mohli spojiť so záchrannými jednotkami a privolať si odhŕňače snehu. Edison tiež pomohol pri patentovaní komunikačného systému loď - pobrežie pomocou elektrostatickej indukcie.
Najúspešnejší systém telegrafie pomocou elektromagnetickej indukcie vyvinul William Preece, hlavný poštový telegrafný inžinier v Spojenom kráľovstve. V roku 1884 si všimol, že môže odpočúvať komunikáciu z podzemných káblov. Pri svojich pokusoch dosiahol prenos zemou na vzdialenosť 5 kilometrov, ale vyžadovalo to paralelné drôty o dĺžke 48 kilometrov. Tým pádom bol tento systém nepraktický na lodiach a dokonca aj na ostrovoch, ktoré boli menšie ako Veľká Británia alebo Grónsko.
Súvislá vlna
Okolo roku 1894 taliansky vynálezca Guglielmo Marconi pracoval na prispôsobenie novo-objaveného fenoménu rádiových vĺn na komunikáciu. To, čo bol v podstate laboratórny experiment, sa zmenilo na užitočný komunikačný systém. Preece a Hlavný poštový úrad v Británii podporoval Marconiho finančne až pokiaľ nezaložil vlastnú spoločnosť "Wireless Telegraph & Signal Company". Marconi bol schopný preniesť signál cez Atlantický oceán už v roku 1901 a jeho systém sa začal používať na komunikáciu plavidiel s pobrežím a ostatnými loďami.
Až do 20tych rokov 20. storočia sa používali na prenos vysielače na princípe "iskra-medzera" prenášané "tlmenou" vlnou. Kým bolo stlačené tlačidlo na telegrafe, vysielač produkoval sériu pulzov rádiových vĺn na frekvencii 50 až niekoľko tisíc herzov. Toto produkovalo v prijímacích slúchadlách tón alebo bzučanie. Bodky a čiarky Morseovho kódu zneli ako pípanie. Takáto tlmená vlna používala široké pásmo frekvencií. Vysielače mali obmedzený dosah a navzájom sa rušili.
Tento problém vyriešil v roku 1901 Reginald Fessenden. V jeho prijímači sa príchodzí signál miešal so sínusovou vlnou generovanou elektronickým oscilátorom. Ak je frekvencia oscilácie blízka zvukovej, môže ju operátor počuť v slúchadlách. Počas bodiek a čiarok sa ozýva tón, zatiaľ čo medzi nimi nie. Systém nazvaný BFO umožňoval počuť aj frekvencie bežne uchom nezachytiteľné.
Použitie bolo obmedzené až do roku 1913, kedy bol vynájdený prvý praktický oscilátor vo vákuovej tube Edwinom Armstrongom. Oscilátory sa potom stali štandardom v telegrafických prijímačoch. BFO boli laditeľné, keďže sa museli prispôsobovať meniacim sa frevenciám. V neskorších prijímačoch sa signál BFO miešal s ďalším signálom, ktorý produkoval detektor prijímača, takže BFO mohol mať fixnú frekvenciu. Tieto prijímače sa stali štandardom v tridsiatych rokoch 20. storočia a väčšina súčasných prijímačov používa BFO.
