Paľo Bielik bol slovenský herec, režisér a scenárista a patrí medzi
zakladateľov slovenskej kinematografie. Tvoril aj pod pseudonymom Ján
Bukva. Narodil sa 11. decembra v Senici.
Študoval na odbornej škole v Banskej Bystrici, kde sa vyučil v odbore
zámočník. Vystriedal zopár zamestnaní - bol kresličom, montérom, či
obchodníkom. K jeho záľubám patrilo aj ochotnícke divadlo. V rámci neho
hrával hlavnú úlohu v hre Jánošík, v ktorej si ho všimol fotograf,
filmár a etnograf Karol Plicka a odporučil ho režisérovi Martinovi
Fričovi. Ten sa chystal nakrútiť film o tejto zbojníckej legende. Paľo
Bielik Friča ihneď zaujal a obsadil ho do chystaného filmu. Film bol
dokončený v roku 1935.
Divákov a aj odbornú kritiku Bielik oslnil svojím neškoleným drsným
surovým herectvom, fyzickými schopnosťami, statnou mužskou postavou,
znalosťou slovenských ľudových zvykov a vedel zručne pracovať aj so
sekerou. Film sa stal úspešným aj u kritikov a premietali ho aj na
filmovom festivale v Benátkach. Jedine Maďarsko ho pokladalo za
škandalózny a provokatívny, keďže ako záporné postavy boli použité
výlučne iba maďarské mená.
Ďalším úspešným filmom, ktorý režíroval Martin Frič a v ktorom hral Paľo
Bielik, je Hordubalové (1937) podľa románu Karla Čapka. Aj tento film
bol premietaný v Benátkach. Počas druhej svetovej vojny, po odtrhnutí
Slovenska, sa stal členom činohry Slovenského národného divadla
v Bratislave. Dva roky po vojne opäť účinkoval vo filme od Martina
Friča, Čapkovy povídky. Hereckú kariéru ukončil na konci 40. rokov
minulého storočia malou epizódnou úlohou vo svojom filme Vlčie diery
(1948). Už počas vojny sa dostal k samostatnej filmovej réžii
dokumentárnych a osvetových filmov - Umelé vlákna, Pod holým nebom,
O zdravie robotníka, Za slobodu, Ostrov kormoránov, Hlavátky a i.
Režisérske rady a skúsenosti nabral u priateľa Martina Friča. Bol jeho
asistentom pri réžii historicky prvého dlhometrážneho snímku Varúj...!
(1946). Prvým filmom, ktorý už samostatne režíroval bol Vlčie diery.
Potom pokračoval s drámami Priehrada (1950) a Lazy sa pohli (1951),
komédiami V piatok trinásteho (1953) a Nie je Adam ako Adam (1956)
a vojnovými filmami Štyridsaťštyri (1957) a Kapitán Dabač (1959). Vrátil
sa aj k legende o Jánošíkovi dvojdielnym veľkolepým spracovaním Jánošík
I. a II. (1962-1963). V druhej polovici 60. rokov ukončil režijnú
kariéru historickými drámami Majster kat (1966) a Traja svedkovia
(1968).
Počas normalizácie v 70. rokoch sa kinematograficky odmlčali a prispel
iba dvomi námetmi a scenármi (Stretnutie a Nie!). Krátko používal
pseudonym Ján Bukva. Jeho manželkou bola Marta Černická-Bieliková. Za
svoje umelecké diela bol aj patrične ocenený. Získal ocenenia
z filmových festivalov, za réžiu filmu Vlčie diery získal Národnú cenu
(1949), ďalšiu Národnú cenu získal za film Priehrada, Štátnu cenu
Klementa Gottwalda (1958) za námet, scenár a réžiu vojnovej drámy
Štyridsaťštyri (1957), od československej vlády získal titul Zaslúžilého
umelca (1955), Rad práce (1965), titul Národný umelec (1968), Zlatý
odznak (1973), Čestné uznanie in memoriam a mnohé ďalšie. Zomrel
23. apríla 1983.
