20. decembra 1887 sa v Slovenskom Pravne narodil Viliam Pauliny, slovenský verejný činiteľ, politik a bankár.
Detstvo
Narodil sa vo farbiarskej rodine Jána Paulinyho a jeho manželky Anny rodenej Černej ako dvanáste z 15tich detí. Jeho manželkou bola Oľga Paulinyová rodená Izákova. Študoval na gymnáziu v Kremnici a v rokoch 1896 - 1898 na Česko-slovenskej obchodnej akadémii v Prahe.
Kariéra
Od roku 1898 bol bankový úradník v Martine, vo Zvolene. Po roku 1918 fúziou viacerých peňažných ústavov založil v Banskej Bystrici Národnú banku. V roku 1920 sa stal jej riaditeľom a v roku 1923 predsedom správnej rady. Bol zakladateľom a predsedom správnej rady účastinnej spoločnosti Stredoslovenské elektrárne a od roku 1923 predsedom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici. Bol člen predsedníctva Národohospodárskej župy stredoslovenskej, organizátor sokolského hnutia, turistických podujatí, predseda Klubu československých turistov a člen čestného výboru SKI-klubu v Banskej Bystrici. Redigoval Hronské noviny (1925 - 1928). Starosta Banskej Bystrice (1. august 1938 - 6. október 1938).
Spolupracoval s predstaviteľmi českého hospodárskeho života. Bol funkcionár Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, poslanec Národného zhromaždenia (1918 - 1920). Prispieval do politických, cirkevných a iných periodík.
Druhá svetová vojna a povstanie
Po rozbití ČSR sa zapojil do Slovenského národného povstania, nakoľko už v apríli 1938 jasne prehlásil, že „autoritatívny režim Hlinkovej ľudovej strany odkopnutím Čechov a československej idey vháňa národ do náručia Hitlera.“ Preto aj patril k agilným a čelným predstaviteľom nekomunistickej zložky odboja. Bol členom Revolučného národného výboru v Banskej Bystrici, ako provizórneho komunálneho politického orgánu, ale aj členom Slovenskej národnej rady, zákonodarného orgánu na povstaleckom území a povereníkom, teda povstaleckým ministrom financií.
Po potlačení povstania sa utiekol skrývať do okolitých hôr, ale jeho vyšší vek s náročnými podmienkami na samotné prežitie ho donútili vrátiť sa do Banskej Bystrice. Vzápätí bol zadržaný nemeckými orgánmi, väznený, vypočúvaný a dňa 26. decembra 1944 zavlečený do Nemeckej ríše, kde za neznámych okolností zomrel.
V roku 1946 bol in memoriam vyznamenaný Radom SNP I. triedy. V roku 1947 mu bola na priečelí budovy č. 23 (dnes BBSK) na Námestí SNP, kde žil, odhalená pamätná tabuľa.
