ROK #275 - Božena Slančíková Timrava Traditional Cache

Božena Slančíková – Timrava bola slovenskou spisovateľkou, ktorá sa venovala primárne próze, no písala aj poéziu a napísala zopár divadelných hier. Vytvorila typ psychologickej a analytickej poviedky. Jej umelecká metóda vyplývala z polemiky s vtedajšou literárnou tradíciou. Písala bez sentimentality, pseudoromanticky, realisticky vecne, štylisticky stroho, ostro a s primeranou dávkou irónie. Narodila sa 2. októbra 1867, spolu s bratom – dvojčaťom Bohušom, v rodine evanjelického farára Pavla Slančíka v dedine horného Novohradu v Polichne. Pochádzala z mnohodetnej rodiny – Slančíkovci mali jedenásť detí. Z nich sa 6 dožilo dospelého veku a viacerí z nich boli neskôr aj literárne činní. Vzdelanie získala najprv v rodisku, potom ju učil aj otec (uplatňoval pritom zásadu „nech bude každé dieťa podľa svojho spôsobu šťastlivé) a jeden rok navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici. Mala uzavretú povahu a skôr pozorovala iných ľudí a počúvala, než by sa aktívne zapájala do rozhovorov.

Slančíkovci si vydávali vlastný časopis Ratolesť, do ktorého prispievala aj Božena. Zachovalo sa len jedno číslo, v ktorom sa nachádza poviedka Na vrchoch. Spočiatku písala verše, konkrétne to boli rukopisné verše Pesničky, no podľa jej názoru, poézia obmedzovala jej tvorivé schopnosti, a preto sa začala venovať próze. Už v tomto časopise písala pod pseudonymom Timrava, ktorý si zvolila podľa studničky v polichnianskom chotári. Božena Slančíková – Timrava takmer celý svoj život prežila v dvoch novohradských dedinách v Polichne a v Ábelovej (tam pracovala desať rokov ako učiteľka v materskej škole). Odchádzala z nich zriedkavo a dlhší čas prežila iba v Dolnom Kubíne. Literárne vzdelanie si dopĺňala usilovným čítaním domácej i zahraničnej literatúry (napríklad Dostojevského). Prostredie svojej mladosti i literárne začiatky neskôr opísala v autobiografickej novele Všetko za národ, zážitky zo slovenského malomestského prostredia opísala v roku 1902 v novele Skúsenosť.

V jej tvorbe sa odrážali vlastné vnútorné krízy, sklamania, dezilúzie a láska v odromantizovanej podobe. Ľúbostné motívy sa objavovali aj v jej prvých prózach. Prózy uverejňovala v Slovenských novinách, boli sujetovo nenáročné, no už v nich sa prejavili charakteristické črty autorkinho umeleckého štýlu. Prvá publikovaná próza Za koho ísť mala podtitul Z denníka dievčaťa. O láske v nej píše bez sentimentality, text sprevádza irónia. Keďže Slančíkovej život bol úzko spojený so životom ľudí na novohradskej dedine, toto prostredie sa odrážalo aj v jej diele – v psychologickom prieniku a v hĺbke poznania. Umelecká metóda Timravy - vecná, ironická sa už nezmenila, len zdokonaľovala a prehlbovala. Medzi najvýraznejšie prózy z prvého obdobia (1886 – 1897), keď autorka písala „monografické“ poviedky o jednom človeku alebo s typickým príbehom z dedinského prostredia patrí poviedka Ondro Karman – ostrá satira o dedinskom človeku, ktorý sa chce „popánštiť“.

V druhom období tvorby zachytáva Timrava celú atmosféru života vidieckej spoločnosti aj s pocitmi zbytočnosti, rozčarovania, chudobného myšlienkového sveta. Najčastejšie tieto pocity prežívajú jej dievčenské hrdinky, napr. v novele Bez hrdosti. Dievčenské postavy z jej poviedok žijú zväčša dvojakým životom – navonok takým, aký sa od nich v spoločnosti očakáva, vnútorne ich trápi prázdnota a egoistická morálka. Medzi vrcholné práce Timravy patrí novela Veľké šťastie, vytvorila v nej niekoľko výrazných ženských postáv (napríklad „bezočivé“ dievča Józa Jakubovičová). Základné konflikty poviedok majú najčastejšie sociálne pozadie, hoci autorka ho posúva do citovo - psychologickej a mravnej roviny. V období, keď sa oficiálne zdôrazňoval a vyzdvihoval konzervativizmus slovenskej dediny, napísala Timrava jednu z najkritickejších poviedok slovenskej literatúry, v ktorej pranierovala zaostalosť a zápecníctvo – Ťapákovci. V niekoľkých poviedkach zareagovala spisovateľka na prvú svetovú vojnu, poviedkou V čas vojny a novelou Hrdinovia.

Timrava písala aj divadelné hry, tie však nedosiahli úroveň jej prozaických prác. Z neskoršieho obdobia (po roku 1918) jej najúspešnejšími dielami boli Skon Paľa Ročku, Dve doby a Záplava. Hoci jej dielo znamená vrchol slovenského realizmu, svojím dôrazom na psychológiu postáv, životným pocitom, je však už blízke tvorbe slovenskej moderny. Posledné roky života prežila v Lučenci, kde 27. novembra 1951 zomrela a je tam aj pochovaná.