ROK #283 - Giuseppe Verdi Traditional Geocache

Giuseppe Fortunino Francesco Verdi bol významný taliansky hudobný skladateľ, ktorý je známy predovšetkým vďaka svojím operám. Narodil sa 10. októbra 1813 v dedinke Le Roncole v jednoduchej rodine. Jeho otec, Carlo Verdi, bol vidiecky hokynár a hostinský a matka, Luisa Verdi rodená Uttini, práčka. Jeho prvým učiteľom bol miestny farár, ktorý ho naučil hrať na organ. Výrazného talentu malého Giuseppeho si všimol Antonio Barezzi, obchodník z blízkeho Busseta, ktorý sa stal jeho prvým mecenášom. Základné vzdelanie získal v jezuitskej škole v Bussete.

Základy hry na hudobné nástroje a kompozície mu dal Ferdinando Provesi, maestro miestnej filharmonickej spoločnosti (Societá filarmonica). Ďalším raditeľom filharmonickej spoločnosti bol Antonio Barezzi, ktorý ho v roku 1832 priviedol k prijímacím skúškam na konzervatórium v Miláne. Skúšky síce úspešne zložil, ale prijatý nebol, údajne pre vysoký vek. Napriek tomu už v Miláne zostal a študoval kontrapunkt u Vincenza Lavigny, žiaka Giovanni Paisiella a cembalistu opernej scény v divadle Teatro alla Scala. Tu sa započala jeho prevažná hudobná orientácia na hudbu pre divadlo. V roku 1836 sa oženil s dcérou svojho mecenáša Margheritou Barezzi a stal sa riaditeľom hudobnej školy v Bussete a vedúcim miestneho symfonického orchestra. Nasledujúce roky boli pre neho tragické. Jeho dve deti, Virgínia a Icilio, ktoré sa mu z manželstva s Margheritou narodili, zomreli v útlom veku a v roku 1840 zomrela aj ich matka. Útechu našiel v tvrdej práci. Jeho prvá opera Oberto, conte di San Bonifacio bola odohraná v La Scale 17. novembra 1839 s pomerne dobrým ohlasom. Hrala sa celkom štrnásťkrát, a to bol v tom čase na neznámeho skladateľa úspech. Impresario divadla, Bartolomeo Merelli, mu preto ponúkol zmluvu na dve ďalšie opery. Prvá z nich Un giorno di regno (Jeden deň kráľom) sa nedočkala premiéry a on sám uvažoval o tom, že dráhu operného skladateľa opustí. Zato druhá z nich, Nabucco (prvýkrát hraná 9. marca 1842), založila jeho slávu a s obrovským úspechom sa hrá dodnes na javiskách celého sveta. V rýchlom slede nasledovalo množstvo ďalších operných diel, z ktorých väčšina úspešne prekonala skúšku časom: I Lombardi alla prima crociata (Lombarďania na prvej križiackej výprave – 1843), I due Foscari (Dvaja Foscariovci – 1844), Alzira – 1845, (Johanka z Arku – 1845), Attila (1846), Macbeth (1847). Vo veku 34 rokov bol už svetovo presláveným skladateľom a jeho opery sa hrali nielen po celom Taliansku, ale na všetkých svetových scénach. Do štýlu veľkej francúzskej opery prepracoval svoju staršiu operu Lombarďania, ktorá mala obnovenú premiéru 26. novembra 1847 v Paríži pod novým názvom Jeruzalem. Úspech umelecký priniesol aj úspech finančný, takže si v roku 1848 mohol zakúpiť v blízkosti svojho rodiska statok Sant"Agata na ktorom aj sám hospodáril. Spriatelil sa so špičkami milánskej spoločnosti, bol pozývaný do miestnych šľachtických salónov a pri tejto príležitosti spoznal aj svoju druhú životnú družku, speváčku Giuseppinu Strepponi. Oženil sa s ňou až v roku 1859. Opery I masnadieri (Lúpežníci - 1847) a Il corsaro (Korsár - 1848) nedoznali väčšieho úspechu. Búrku nadšenia však vzbudila opera La battaglia di Legnano (Bitka pri Legnane - 1849). Vznikla v roku talianskeho povstania a bola ako revolučná opera aj komponovaná. Strhujúce operné zbory pre ktoré bol nazývaný „papá dei cori“ roznecovali v poslucháčoch vlastenecké nadšenie. Verdi sa stal symbolom Talianska oslobodzujúcim sa z rakúskej nadvlády. Ľud ho nazýval „maestro della rivoluzione“ a jeho meno bolo napísané ako víťazné heslo prvého kráľa zjednoteného Talianska: V. E. R. D. I. = Vittorio Emanuele Re D´Italia. Stal sa aj poslancom prvého talianskeho parlamentu a na žiadosť grófa Camilla Cavoura, prvého ministerského predsedu zjednoteného Talianska, zložil „Hymnus národov“ pre slávnostné otvorenie Svetovej výstavy v Londýne v máji 1862. Nasledovalo najplodnejšie a najslávnejšie obdobie jeho života. Vznikla dlhá rada opier, z ktorých väčšina sa stala trvalou súčasťou svetového repertoáru: Luisa Miller (1849), Stiffelio (1850), Rigoletto (1851), La Traviata (1853), Il Trovatore (Trubadúr – 1853), Les Vêpres sicil vešpery - 1855), Simon Boccanegra (1857), Un ballo in maschera (Maškarný ples - 1859) a La forza del destino (Sila osudu - 1862). Znovu pre Paríž prepracoval operu Macbeth (1865) a skomponoval novú operu Don Carlos 1867).

Bol veľkým obdivovateľom a priateľom národného talianskeho básnika a spisovateľa Alessandra Manzoniho. Keď v máji roku 1873 Manzoni vo veku 89 rokov zomrel, navrhol starostovi Milána, že zloží Rekviem na Manzoniho počesť, pokiaľ mesto uhradí náklady prvého prevedenia. Koncert sa konal pri príležitosti prvého výročia Manzoniho smrti a priniesol nevídaný úspech. V tomto diele nezaprel dramatického operného skladateľa. Od vyjadrenia hlbokého žiaľu prešiel k vrcholným dramatickým scénam. Podobnú odbočku zo svojej opernej tvorby vykonal aj pre svojho ďalšieho priateľa Gioacchino Rossiniho. Keď Rossini 13. októbra 1868 zomrel, navrhol si uctiť jeho pamiatku spoločnou kompozíciou Rekviem, na ktorej by sa podieľali poprední talianski skladatelia tej doby. Pre tento projekt skomponoval časť Libera me. K realizácii celého diela však nedošlo a ani tento jeho príspevok nebol za jeho života nikdy vykonaný. Na slávnostné otvorenie Suezského prieplavu vytvoril operu Aida. Termín otvorenia síce nestihol, opera mala premiéru v Káhire až 24. decembra 1871, ale zato sa stala egyptskou národnou operou.Nasledovalo pomerne dlhé obdobie zdanlivej nečinnosti až do roku 1887. V tejto dobe vznikla iba dôkladná revízia opery Simon Boccanegra (1881) a prepracovanie Dona Carlosa z formy veľkej francúzskej opery do štýlu talianskej opery (1884). Tým viac ohromil poslucháčov svojimi dvoma záverečnými dielami na námety vrcholných Shakespearových drám. V roku 1887 to bol Otello (Milán, Scala, 5. februára 1887) a o 6 rokov neskôr Falstaff. Diela dokonalého dramatického charakteru dokazujúce, že takmer osemdesiatročný skladateľ dokáže porozprávať súčasným hudobným jazykom a stále vysoko prevyšuje svojich súčasníkov a napodobniteľov. Svoje hudobné dielo príznačne uzavrel tromi skladbami na nadčasové texty: Stabat Mater, Te Deum a Ave Maria. Jeho žena Giuseppina zomrela v roku 1897, on sám ju nasledoval 27. januára 1901 a bol podľa svojho priania pochovaný v kaplnke Domova pre starých hudobníkov (Casa di riposo per musicisti) v Miláne, ktorý sám vybudoval a financoval. Jeho pohreb sa stal mimoriadnou udalosťou medzinárodného významu. Arturo Toscanini na jeho počesť riadil deväťtisícčlenný zbor, ktorý vykonal strhujúci zbor zajatcov z opery Nabucco "Va, pensiero, sull"ali dorate".