19. marca 1817 sa v Beckove narodil Jozef Ľudovít Miloslav Hurban. Kňaz, politik, národovec, ktorý bol v našej histórii významnou osobnosťou formujúcou spoločnosť. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom.
Život
Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vzdelanie získaval u otca, neskôr navštevoval mestskú školu v Trenčíne, porom evanjelické lýceum v Bratislave. Tu sa zoznámil so Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie.
Ordinovaný na evanjelického kňaza bol v roku 1840. Po vysvätení pôsobil ako kaplán v Brezovej pod Bradlom, neskôr ako farár v Hlbokom.
Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 9 detí (medzi nimi spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský).
Povaha
"Nezastavil sa, keď bolo treba, neváhal, vyšiel, opustil rodinu, nedal o sebe vedieť, aby nevyzradil druhých. Keď sa ešte ako študenti dohodli, že najväčšou métou je pre nich literatúra, dramatická tvorba, alebo básne, on sa do toho pustil, hoci na to nemal žiadne básnické črevo, ani umelecké, bolo to nad jeho sily, veď mal len 18 rokov. A potom ho všetci kritizovali, keď začal vydávať časopis. Mal dosť sporov, lebo to bol veľmi zásadový človek."
Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov feudalizmu i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v Uhorsku. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.
Revolučné roky 1848 - 1849
Bol jednou z hlavných postáv Slovenského povstania. 28. apríla 1848 sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v Brezovej pod Bradlom veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. Nitrianske žiadosti. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, Žiadosti slovenského národa, ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov. V rokoch 1848 - 1849 sa tiež stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, Slovenskej národnej rady a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.
Represie
Štátne úrady a peštianska vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so Štúrom presunul do Chorvátska a neskôr do Srbska, odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch 1848 a 1849 bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou Čechov na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v Rakúsku bol v čase neoabsolutizmu pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Po páde Bachovho absolutizmu koncom 50. rokov sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom Matice slovenskej.