V dnešnom kalendári si pripomíname Popolcovú stredu. Po fašiangovom veselí, množstve sýteho jedla, kysnutých šiškách, prichádza predveľkonočný pôst. Ten má byť duchovnou prípravou na veľkonočnú udalosť. A do tohto veľkonočného pôstu vstupujú mnohí veriaci práve dňom Popolcovej stredy.
Ľudovo sa nazýva aj Popolec, Popolečná, Škaredá či Krivá streda, latinsky Dies cinerum, alebo Feria quarta cinerum a prvý deň pôstneho obdobia. Jej termín pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou. Do týchto 40 dní sa nepočítajú nedele, preto v praxi pripadá Popolcová streda na 47. deň pred Veľkonočnou nedeľou. Keďže Veľká noc je pohyblivým sviatkom a popolcová streda sa odvíja od neho, aj jej termín je pohyblivý. Popolec pripadá na stredu v siedmom týždni pred Veľkou nocou, teda na niektorú stredu v období od 4. februára do 11. marca.
Pre nepravidelný dátum Veľkej noci sa jej termín každý rok mení, tento rok pripadá popolcová streda na 2. marca, budúci rok pripadne na 22. február.
Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení popolom na čelo; tento symbol sa vzťahuje na blízkovýchodnú tradíciu sypania si popola na hlavu na znamenie pokánia pred Bohom. Poznačenie popolom je sprevádzané slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš.“ (Gn 3, 19) alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium.“
Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia. Vstupovali do chrámu bosí, zaodetí vrecovinou a sypali si na hlavu popol. Neskôr podobným spôsobom začínali svoje pokánie nielen verejní kajúcnici, ale aj ostatní veriaci a sypanie popola na hlavu sa stalo všeobecným symbolom rozhodnutia nastúpiť na cestu pokánia. V 10. a 11. storočí bol už tento obrad udomácnený v mnohých oblastiach západnej Európy. Koncil v Benevente v roku 1091 ho zaviedol pre celú Cirkev, pričom sypanie popola na hlavu sa nahradilo značením na čelo. Tento obrad sa kedysi konal na Prvú pôstnu nedeľu - tou totiž aj skutočne 40-dňové Pôstne obdobie začínalo. No neskôr sa ujalo tvrdenie, že nedele, ktoré nie sú dňami pôstu, sa do 40 dní pokánia nepočítajú. A zároveň sa k tomuto obdobiu pripojili (nelogicky) aj prvé dva dni Veľkonočného trojdnia. Jednoduchá matematika tak viedla k posunutiu začiatku Pôstneho obdobia o 4 dni na Popolcovú stredu. Liturgická reforma zavŕšená II. vatikánskym koncilom tieto anomálie odstránila - teda obnovila Veľkonočné trojdnie ako samostatné iturgické obdobie (najdôležitejšie, nazývané tiež nedeľa nedieľ), ale Popolcovú stredu ponechala. Preto dnes máme 44-dňové Pôstne obdobie. Pričom všetky nedele sú jeho súčasťou (samotný ich názov to hovorí), ale nie sú dňami pôstu.
Pre mnoho kresťanov predstavuje Popolcová streda pripomienku vlastnej konečnosti a cieľa či smerovania vlastného života, vyznačuje sa teda pokáním. V rímskokatolíckej cirkvi je Popolcová streda jedným z dvoch dní prísneho pôstu (spolu s Veľkým piatkom). Je formou pokánia nielen v kresťanstve, ale aj v iných náboženstvách.
Gréckokatolíci (byzantského obradu), ktorí sa pridržiavajú gregoriánskeho kalendára, začínajú Veľký štyridsaťdňový pôst o dva dni skôr ako rímskokatolíci (latinského obradu). Svätá štyridsiatnica sa začína už v pondelok a trvá do piatku pred Lazárovou sobotou. Do štyridsiatich dní pôstu počítajú gréckokatolíci aj soboty a nedele. Pôst je obdobím, keď sa má veriaci usilovať o obrátenie, zmenu zmýšľania, má rozjímať nad svojím životom, plakať nad svojimi hriechmi. Na rozjímanie a sprítomnenie Kristovho spásonosného utrpenia je vyhradený až Veľký týždeň. Tieto skutočnosti sa odrážajú aj v bohoslužobnom živote byzantskej cirkvi - v stredy a piatky sa slúži liturgia vopred posvätených darov. Pri nej sa veriacim rozdeľujú vopred posvätené eucharistické dary; bohoslužba nemá anaforu (eucharistický kánon) ani premenenie svätých darov. Je to bohoslužba s najsilnejšie vyjadrenou eucharistickou úctou v byzantskom obrade. Zároveň, na rozdiel od liturgie sv. Jána Zlatoústeho či sv. Bazila Veľkého, obsahuje mnoho kajúcich prvkov - najmä hlbokých poklôn.
Popol, ktorý je v názve tohto dňa, tiež skrýva v sebe hlbšiu symboliku. Drevný popol sa už oddávna využíval pre svoje dezinfekčné a čistiace účinky. Pridával sa do prania, aby plátno dobre vybielil, popolom sa čistil mastný riad, leštili kovy a striebro, umývali zuby, sypal sa ako liečivo na rany. A takisto sa popolu pripisovala očistná funkcia v prenesenom význame.
Bez ohľadu na náboženský podtón tohto sviatku, (a možno práve) pri súčasnej situácii, je dobré si uvedomiť, že sme prach a na prach sa obrátime, všetko je fyzické je len dočasné a tie trvalé hodnoty, spomienky a zážitky je niečo, čo nám nič nezoberie. Možno sa to niekomu môže zdať morbídne, alebo smutné, ale ak si toto neuvedomíme, neodpútame sa od materializmu. Miesto tiež nie je vybraté náhodne. Prevedenie je oproti plánovanému prevedniu v aktuálnej situácii o dosť zjemnené.