Milan Hodža patrí medzi najznámejšie slovenské osobnosti moderných dejín. Novinár, ale aj politik, ktorý sa zaujímal o veci verejné ešte počas existencie rakúsko-uhorskej monarchie. Aktívne komunikoval nielen s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d´Este, ale aj s českými intelektuálmi v Luhačoviciach. Za prvej Československej republiky pôsobil na rozličných postoch vo vláde. Tou najvýznamnejšou bola pozícia premiéra, ktorú zastával od volieb v roku 1935 až do prijatia Mníchovskej dohody, ktorá viedla k pádu jeho vlády.
Obdobie pred ČSR
Milan Hodža sa narodil na evanjelickej fare v Sučanoch (otec Ondrej, matka Klementína, rodená Plechová) a dostal výborné vzdelanie. Ešte za Rakúsko-Uhorska pracoval ako redaktor v Abendblatte, Slovenskom denníku (ktorý založil v roku 1910), Slovenskom týždenníku (ktorý založil v roku 1903 a bol jeho redaktorom do roku 1914), redigoval aj mesačník Naša zástava, spolupracoval s ďalšími periodikami, najmä s Hlasom. Pracoval tiež v rakúskej tlačovej kancelárii vo Viedni.
Premiér
Milan Hodža pôsobil ako československý premiér v období, ktoré bolo v čase existencie prvej Československej republiky politicky jedným z najzložitejších. Do svojej funkcie nastúpil 5. novembra 1935. Jeho menovanie však nebolo bezproblémové – vládu musela akceptovať celá vtedajšia koalícia. Ďalšou zmenou, ktorá komplikovala situáciu, bola výmena prezidenta. Od vzniku republiky až do roku 1935 bol prezidentom Tomáš Garrigue Masaryk. Toho nahradil Edvard Beneš, Hodžov protivník hlavne v otázkach smerovania československej zahraničnej politiky.
Národnostné menšiny
Hodža si evidentne uvedomoval, že Československo, podobne ako pred ním Uhorsko, bolo mnohonárodnostný štát. Aj preto sa jeho vláda začala väčšmi venovať národnostnej politike.
Snaha zastaviť radikalizáciu predstaviteľov národnostných menšín však prišla neskoro. Už parlamentné voľby v roku 1935 ukázali, že väčšina Nemcov žijúcich v Československu nasleduje Konráda Henleina a odkláňa sa od aktivistických strán (rozumej strán, ktoré spolupracovali s československými stranami). Anšlus Rakúska nemecké obyvateľstvo ešte viac zradikalizoval a Konrád Henlein vyzval všetkých Nemcov, aby vstúpili do Sudetendeutsche Partei.
Mníchovská dohoda
Hitler už pred Mníchovskou dohodou trval na "urovnaní vzťahov Prahy s Poľskom a Maďarskom“. V deň začatia konferencie 29. septembra odovzdal poľský veľvyslanec v Prahe Československej vláde ultimátum, v ktorom Varšava žiadala "vrátenie“ Tešínska, časti Spiša a Oravy a železničnej trate Čadca – Zwardoń poľskému štátu do 1. októbra 1938. Už na druhý deň začala poľská armáda obsadzovať územie s rozlohou asi 900 km2.
Mníchovská dohoda priamo viedla k Viedenskej arbitráži, po ktorej Česko-Slovensko v prospech Maďarského Kráľovstva odstúpilo územia 11 927 km² na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi obývaného prevažne maďarsky hovoriacim obyvateľstvom.
Exil
V jeseni 1938 sa Hodža rozhodol odísť do exilu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny patril medzi jedného z konkurentov Edvarda Beneša na vedúcu osobnosť československého odboja.
V tom čase budil rozpaky fakt, že Hodža nevystúpil v zahraničí so žiadnym verejným protestom proti okupácii Čiech a Moravy Nemeckom. Očakávalo sa, že rovnako ako prvý Čech v exile – Beneš, odsúdi okupáciu i prvý Slovák v exile – Hodža, najmä keď išlo o posledného ministerského predsedu ČSR pred Mníchovom.
Po porážke Francúzska v júni 1940 však bola jeho pozícia oslabená a postupne sa stiahol z odbojových kruhov. V roku 1941 sa presťahoval do Spojených štátov amerických. Tam spolupracoval s krajanským hnutím a taktiež na svojom pláne federácie v strednej Európe. Milan Hodža sa oslobodenia krajiny, s ktorou bola spätá drvivá väčšina jeho života a politickej kariéry, nedožil. Umrel v júni 1944 v Spojených štátoch amerických.
Kúsok od úvodných súradníc sa nachádza Hodžova ulica. Keška je na úvodných súradniciach. Prosíme o opatrnosť pri odlove.