11. augusta 1897 sa v Petržalke narodil Ignác Lamár, známy pod menom Schöne(r) Náci. Bol neodmysliteľnou súčasťou koloritu bratislavských ulíc a kaviarní takmer 40 rokov.
Život
Matka Mária (rod. Pišingová) odišla od rodiny, keď mal malý Ignác sedem rokov. Otec Jakub, povolaním obuvník, krátko nato umrel. O mladšieho brata Karola, ktorý bol ochrnutý, sa postarali úrady umiestnením do charitatívneho ústavu. V tom čase sa Ignác vďaka podnikateľovi Feketemu zamestnal v divadle ako rekvizitár.
V divadle
V divadle sa Ignác cítil dobre, no napriek tomu túžil po niečom inom. Chcel byť, rovnako ako jeho starý otec, slávnym cirkusovým klaunom. Prial si rozdávať ľuďom radosť a úsmev. Táto myšlienka mu pomáhala aspoň na chvíľu zabudnúť na všetko zlé, čo mu život priniesol. No život sa s ním ani teraz nemaznal. Vypuknutie 1. svetovej vojny ovplyvnilo aj kultúrny život v Bratislave. V duchu príslovia inter arma silent musae došlo k prepúšťaniu zamestnancov v Mestskom divadle. O prácu prišiel aj Ignác. V tom čase sa s ním mala rozísť aj Žaneta, čo bolo pre neho ďalšou ranou osudu.
Na korze
Po otcovi zdedil elegantný frak, cylinder, biele rukavičky, vychádzkovú paličku a čierne lakovky. Takto vyobliekaný začal navštevovať svojich známych, predovšetkým osamelé vdovy, ktoré poznal z Mestského divadla. Vykonával pre ne drobné práce. Pomáhal im s upratovaním, prášil koberce, alebo nosil uhlie z pivníc, za čo ho často pohostili. Niekedy dostal aj finančnú odmenu. Stávalo sa, že o takto zarobené peniaze sa podelil s hladnými deťmi, bezdomovcami či s chudobnými. Tí si o ňom mysleli, keď ho videli pekne vystrojeného, že je boháč. Netušili pritom, že je vlastne jedným z nich.
Ignác si obľúbil každodenné prechádzky po uliciach mesta. Usmieval sa na ľudí a tešilo ho, keď mu úsmev opätovali. Svedčilo to o tom, že si ho všímali a to ho robilo šťastným. Bolo tomu tak aj vďaka staromódnemu oblečeniu, ktorým vzbudzoval pozornosť. Jeho sen sa menil na skutočnosť. Z nenápadného Ignáca sa stal Schöne Náci, neodmysliteľná súčasť Bratislavy. Hoci sa mu občas stávalo, že naňho ľudia na ulici pokrikovali a uťahovali si z neho, on si z toho nič nerobil. Neodpovedal, len sa na nich uprene pozeral a ticho usmieval.
Tak ako plynuli roky, menila sa aj móda. Z ulíc postupne vymizli zastarané fraky, paličky či cylindre. No Ignác sa nemenil. Stále nosil svoj obľúbený frak, rukavičky, paličku a vysoký cylinder, na ktoré bol pyšný. Promenádoval sa po meste a slovensky, nemecky a maďarsky zdravil okoloidúcich. Bratislavčania si na jeho extravagantnosť zvykli. Nestretávali sa s ním iba na uliciach, ale aj v kaviarňach, cukrárňach a v pohostinstvách. Do kontaktu prichádzal s ľuďmi z rôznych sociálnych vrstiev. Zvykol si na nich a vážil si ich. Často navštevoval kiná, divadlá a cirkusové predstavenia, pričom sa snažil odpozorovať mimiku, gestá a pohyby hercov a klaunov.
2. Svetová vojna
Vojnové roky boli pre Schöne Náciho ťažkým obdobím. Kvôli nemeckému pôvodu jeho matky sa v meste našli takí, ktorí navrhovali jeho presťahovanie do Ríše. Vzhľadom na jeho psychické problémy by to pre neho znamenalo takmer istú smrť.
Po skončení 2. svetovej vojny Ignác veril, že sa bude môcť znovu pokojne prechádzať po uliciach Bratislavy. Osud však pre neho pripravil ďalšiu skúšku. Pre svoj nemecký pôvod bol internovaný do tábora v Petržalke, kde sústreďovali ľudí za účelom ich vysťahovania za hranice znovuobnovenej Československej republiky. Ignác, ktorý sa cítil byť starým Prešporákom a mal Bratislavu rád, to vnímal ako krivdu. Nechýbalo veľa a čakal by ho rovnaký osud, aký postihol viac ako dva a pol milióna Nemcov, ktorých odsunuli z územia republiky. V tejto neľahkej situácii mu pomohol interný lekár Blažej Rippa, ktorý bol žiakom akademika a univerzitného profesora Ladislava Dérera. Zaujímavosťou je, že profesor Dérer a Ignác boli vrstovníci. Poznali sa už od detstva a spolu sa hrávali na nábreží Dunaja.
Posledné roky
Posledné obdobie svojho života strávil v Krajskej tuberkulóznej nemocnici v Lehniciach. Zomrel opustený 23. októbra 1967 vo veku 70 rokov. Pochovaný bol na miestnom cintoríne v Lehniciach. Hrob označený krížom zo zvarených lešenárskych trubiek bez mena časom spustol a zabudlo sa naň.
Situácia sa zmenila až v roku 2007. Vďaka Spoločnosti Ferdinanda Martinenga boli pozostatky Ignáca Lamára prevezené a slávnostne pochované na Ondrejskom cintoríne.
Jeho socha v životnej veľkosti, ktorá je dielom akademického sochára Juraja Meliša stojí pri kaviarni Mayer na Hlavnom námestí. Pesničku o Schöne Nácim má vo svojom repertoári skupina Lojzo, ktorá ju aj nahrala na svoj album Ticho po plešine. O Schöne Nácim tiež bola vydaná knižka Volali ho Schöne Náci, ktorá je jeho beletrizovaným životopisom.
Ku keške
Úvodné súradnice vás privedú k jeho soche v životnej veľkosti na Hlavnom námestí, kde bol častým hosťom. Tu si všimnite koľko prstov má v klobúku z vnútornej strany. K tomuto číslu pripočítajte koľkými končatinami stojí, alebo sa opiera o kamenný podstavec. Výsledné číslo si označte ako A.
Presuňme sa na námestie (stage2), kde si predstavte, ako sa naša osobnosť z listingu zdraví mešťanov. (Dosť často tu stretávať tiež predajcu nemenovaného periodika s nezameniteľným hlasom, v niečom sú si podobní). Spočítajte lupene v strednej časti, vydeľte počet číslom šesť a označte si toto číslo ako B.
Teraz sa presuňte až takmer k Manderle, na miesto, ktoré bolo tiež jeho obľúbeným.(stage3) Na rohu budovy sa teraz nachádza lekáreň. Na tomto mieste bývala podobná socha ako je teraz na úvodných súradniciach (ak to nie je náhodou ona). Zaujíma nás, koľko poschodí má táto budova, označte si toto číslo ako C.
Posledný stage bude Ondrejský cintorín (stage4 - otváracie hodiny marec-september 7:00-20:00, október-február 7:00-17:00), tam na hrobe Ignáca Lamára nájdite tieto údaje:
Počet slov v prvom riadku náhrobného kameňa - označte si toto písmeno ako D.
Jedenásta číslica v druhom riadku - označte si ju ako F.
Počet riadkov, ktoré sú napísané kompletne v maďarčine - označte si toto číslo ako G.
Dosaďte do vzorca:
N 48° 8.ABC E 17° 7.DFG.