ROK #221 - Vavro Šrobár Traditional Geocache

prof. MUDr. Vavro (Vavrinec Ján) Šrobár sa narodil pred 155 rokmi, 9. augusta 1867 na Liptove, v dedine Lisková neďaleko Ružomberka. Bol slovenský lekár, politik, ústredná postava medzivojnovej slovenskej politiky v Česko-Slovensku, od roku 1935 profesor, stúpenec národnej jednoty Čechov a Slovákov a tvrdošijný štátnik ovplyvňoval politiku desiatky rokov: bol pri vzniku ČSR, vypuknutí SNP a vo vláde sedel ešte aj po roku 1948.

Mal jedenásť súrodencov. Študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici, pred maturitami bol však pre údajnú panslavistickú orientáciu vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Zmaturoval v predlitavskej časti monarchie, na gymnáziu v moravskom Přerove, a ďalej šiel študovať medicínu do Prahy. Angažoval sa v spolku slovenských študentov Detvan, vďaka čomu sa zoznámil s myšlienkami Tomáša Garriguea Masaryka. Mladých študentov pražský profesor oslovil. Šrobár počas štúdií chodieval často domov na Liptov a videl obrovskú zaostalosť, ktorá v tom čase panovala na slovenských dedinách. Na rozdiel od starej generácie slovenských politikov – na čele ktorých stál Vajanský – si slovenský vidiek ani trochu neidealizoval.

Keď Šrobár videl, aké veľké rozdiely sú medzi Prahou a Liptovom, veľmi rýchlo sa rozlúčil s politikou starých martinských národniarov a nadobudol presvedčenie, že slovenská zaostalosť môže byť odstránená len vtedy, ak spoločnosť preberie západné, teda české vzory. Šrobár spolu s Pavlom Blahom založili časopis Hlas, ktorý bol od začiatku kritický k starým slovenským politikom typu Vajanského. Čo je však zaujímavé, už v prvom čísle, ktoré vyšlo v júli roku 1898, sa Šrobár jednoznačne prihlásil k spoločnej budúcnosti s Čechmi. Hlasisti okolo Šrobára sa s Vajanským rozhádali už o rok skôr v Martine, na jednom stretnutí vraj došlo aj k hrubým urážkam. Prvotnou príčinou bol Masaryk, ktorého s Vajanským spočiatku spájalo priateľstvo. Navštevovali sa, Vajanského dcéra dokonca bývala u Masarykovcov v Prahe. Časom však zistili, že i keď majú obaja záujem o Slovensko, každý si jeho budúcnosť predstavuje inak. Vajanský bol rusofil, vyslovene nekritický, pokračovateľ myšlienok neskorého Ľudovíta Štúra. Masaryk bol človek orientovaný jednoznačne západne, no Vajanský západnou filozofiou a literatúrou pohŕdal. Vajanský veľmi zle znášal, že mladá generácia slovenských študentov nejde za ním, ale práve za Masarykom. Viedlo to k mnohým polemikám medzi hlasistami a starými národniarmi, o ktorých väčšina Slovákov ani len netušila. Šrobár sa za svoju politickú kariéru dostal do konfliktu s mnohými slovenskými politikmi. Bol neústupčivý a presvedčený o svojej pravde, ktorú obhajoval aj za cenu osobných sporov. Po Vajanskom sa pohádal aj s Andrejom Hlinkom, ku ktorému mal najprv blízko. Obaja pochádzali z Liptova a Hlinka v roku 1906 dokonca podporil Šrobárovu neúspešnú kandidatúru do uhorského snemu za mesto Ružomberok. Krátko nato uhorské úrady oboch obvinili z poburovania proti maďarskej národnosti. Hlinku odsúdili na dva roky, Šrobára na rok. Odpykávali si ich spolu vo väzení v Segedíne, kde sa ich cesty začali rozchádzať. Hlinka kritizoval Šrobárove liberálne názory, lekár Šrobár zasa videl v Hlinkovi spiatočníka. Rozčuľovala ho Hlinkova nedôvera k medicíne a vede ako takej. Počas vojny Šrobár pokračoval vo svojich kontaktoch s českými politikmi. Spolupracoval s organizáciou Maffie, hlavnou odbojovou skupinou, ktorej členmi boli Edvard Beneš, Karel Kramář či Alois Rašín. Skupina podporovala zahraničné aktivity Tomáša Garriguea Masaryka. Po vzniku Československej republiky sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorý mal na začiatku roka v podstate neobmedzené právomoci. Preto býva nazývaný aj „slovenským diktátorom“. Koncom júna 1919 sa situácia v Bratislave opäť zdramatizovala. V jeden večer prichádza do Šrobárovho bytu francúzsky generál Eugène Mittelhauser, ktorý pomáhal brániť novú Československú republiku. „Maďari stoja pri Slovenskom Mederi,“ hlásil Mittelhauser Šrobárovi postup maďarských vojsk od Nových Zámkov, ktorých podporoval obrnený vlak. „Naše vojsko je úžasne vyčerpané stálym bojom a na muža má len štyri patróny. Ak nás zajtra ráno napadne nepriateľ, musíme cúvnuť na Trenčín a Brno. Obrnený vlak môže byť v Bratislave okolo ôsmej hodiny ráno. Ale možno, že i v noci. Nezobliekajte sa na noc, snáď budete nútení rýchlo opustiť mesto,“ povedal generál ministrovi. Šrobár vtedy neváhal a rozhodol sa pomôcť frontu tým, že tam poslal vojenskú posádku, ktorá strážila Bratislavu. V tej chvíli tam však zostalo udržiavať poriadok len asi 150 nie veľmi spoľahlivých žandárov. Zoči-voči mestu, kde podľa Šrobárových spomienok žilo asi 20-tisíc maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí mohli každú chvíľu vyvolať povstanie. Minister s právomocami diktátora urobil radikálny krok: rozkázal preventívne zatknúť a internovať stovku rukojemníkov z významných bratislavských rodín. „Môžete vziať do rána okolo sto rukojemcov a poslať ich do internačných táborov do Terezína, do Jozefova a do Luhačovíc?“ mal sa Šrobár spýtať mestského kapitána. „V cuku-letu,“ odpovedal mu on. Na druhý deň mal byť v Bratislave pokoj. Z prameňov nie je známe, či bol Šrobárov krok doplnený vyhrážkou, čo s rukojemníkmi zo známych rodín urobí, ak by nemecké a maďarské obyvateľstvo vyvolalo nepokoje. No bolo to gesto, ktoré každý pochopil. Bola to tvrdá doba a Šrobár konal tvrdou rukou, ale vďaka tomu možno zachránil Bratislavu pre Československo. Vavro Šrobár bol počas svojej dlhej politickej dráhy spájaný s rôznymi skupinami. Na sklonku monarchie patril k hlasistom, za prvej republiky bol členom agrárnej strany, v Slovenskom národnom povstaní predsedal Slovenskej národnej rade, po vojne viedol malú Stranu slobody a dokonca sa posadil do komunistickej vlády po februári 1948. No i keď by vďaka tomu mohol pôsobiť ako prevracač kabátov a politik, ktorý sa uplatnil v každom režime, v skutočnosti bol oveľa principiálnejší, ako by povrchný pohľad na jeho životopis mohol napovedať. Šrobár síce ukázal v úrade rozhodnosť (ako to ukazuje príhoda s obranou Bratislavy pred maďarskými komunistickými vojskami), zároveň si však pohneval veľa ľudí. Bol neústupčivý, do funkcií obsadzoval svojich ľudí, odmietal kohokoľvek, kto nebol prívržencom československej jednoty ešte pred prevratom. No takých bola väčšina. Šrobár sa z veľkej politiky stiahol v druhej polovici 30. rokov. Vznik vojnového Slovenského štátu ho zastihol v Trenčianskych Tepliciach. Znášal ho veľmi zle. Nový štát považoval za zradu na tom, čo všetko sa jemu a vtedajším politikom vďaka prvej ČSR pre zaostalé Slovensko podarilo získať. Režim čechoslovakistu Šrobára ignoroval, aj keď sa traduje, že mu mladí prívrženci ľudáckej strany pri jednej príležitosti vybili okná. Až do vypuknutia Slovenského národného povstania bol bývalý predstaviteľ prvej republiky na slobode. Povstanie ho zastihlo na Donovaloch, Šrobár sa stal jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR). Lídri komunistického a občianskeho odboja si ho vybrali pre jeho dobré vzťahy s Benešom, ktorý viedol exilovú vládu v Londýne. Každému bolo totiž jasné, že povojnové usporiadanie bude v jej réžii. Po potlačení Povstania sa Šrobárovi podarilo utiecť na územie Sovietskeho zväzu. Bratislavský krajský súd ho v jeho neprítomnosti spolu s inými predstaviteľmi SNR v decembri 1944 odsúdil na doživotie. Rozsudok však rozhneval Nemcov, ktorí pre povstalcov žiadali trest smrti. Sudcov, ktorí obvineným udelili doživotné tresty, odvliekli do Ilavy a nechali vymenovať revízny senát, ktorý Šrobára, Lettricha či Zaťka odsúdil v neprítomnosti na trest smrti. Šrobár však vojnu prežil, vrátil sa do republiky aj veľkej politiky. Do roku 1946 zastával post ministra financií, tentoraz za Demokratickú stranu. No aj tu ho jeho kolegovia odsunuli do úzadia. Šrobár mal v tomto čase už takmer 80 rokov a o jeho budúcnosti už tak trochu rozhodovali iní. V systéme riadenej demokracie, v ktorom boli na slovenskom území povolené len štyri strany, ho vybrali za predsedu malej Strany slobody, ktorá mala pôvodne zastupovať slovenských katolíkov. Bolo to tak trochu paradoxné, lebo pokrokár Šrobár mal s cirkvou pomerne rozporuplný vzťah. Navyše, rozhodujúci politickí lídri slovenského katolicizmu sa po takzvanej aprílovej výzve v roku 1946 pridali k Demokratickej strane a Strana slobody vo voľbách získala na slovenskom území len 4,2 percenta hlasov a tri poslanecké mandáty. Šrobár zostal vo veľkej politike napriek vysokému veku aj po komunistickom prevrate vo februári 1948. Keď Antonín Zápotocký skladal novú vládu po formálnych voľbách v máji roku 1948, spomenuli si komunisti aj naňho. Hodil sa im ako symbol akéhosi spojenia s Benešom a vyhradili mu post ministra pre zjednotenie zákonov.

Šrobár zomrel v decembri roka 1950 v Olomouci a na prvý pohľad sa zdá, že sa naozaj dokázal prispôsobiť takmer každému režimu. No v skutočnosti len išiel za svojou ideou československej jednoty aj tam, kam by iní asi už ísť nedokázali. Keď si myslel, že zárukou spoločného štátu budú komunisti, zmieril sa aj s nimi. Šrobár nebol človek mnohých tvárí. Bol človek jednej tváre – československej jednoty.