Slnečné a pekné dni nás prirodzene lákajú tráviť náš voľný čas vonku, v prírode a na čerstvom vzduchu. Je to príležitosť oddávať sa príjemným kratochvíľam, ku ktorým patria aj posedenia pri dobrom jedle a pití - piknikom. V obklopení prírodou nám aj jedlo oveľa viac chutí, hoci nás môže otravovať nepríjemný hmyz, ktorý si taktiež robí zálusk na všetky dobroty, ktoré sme si prichystali. Aj napriek tomu si vieme piknik naplno vychutnať, napríklad počas medzinárodného dňa piknikov, ktorému je venovaný práve 18. jún. Poďme spolu nazrieť do histórie a dozvedieť sa zopár zaujímavostí o piknikoch.
Pôvod slova piknik je tak trochu záhadou. Pravdepodobne pochádza z francúzštiny zo slov piquer (ďobať, zbierať) a nique (malé množstvo, drobnosť). Toto sú však iba dohady. Prvýkrát sa tento pojem objavuje v diele neznámeho autora s názvom Les Charmans effects des barricades, ou l amité durable de la compagnie des freres Bachiques de Pique-Nique (1649) (voľný preklad: Očarujúce účinky barikád alebo trvalé priateľstvo spoločnosti bratov Bachovcov Pique-Nique). Toto dielo je satirickým pohľadom na pokrytectvo povstania proti francúzskemu absolutizmu. Hlavný hrdina diela, Pique-Nique, je síce hrdinom z barikád, ale je zároveň aj veľkým pôžitkárom a jeho „pažravosť“ (alebo inak obžerstvo) je v ostrom kontraste s nedostatkom jedla, ktorý spôsobila revolta, ktorú viedol. Ťažko povedať, či autor diela vymyslel slovo piknik, alebo už existujúce slovo spopularizoval, no v priebehu nasledujúceho polstoročia stratilo pôvodný pejoratívny význam. Ako sa píše v etymologickom slovníku Gillesa Ménageho, Dictionnaire etymologique de la langue francoise (1694), piknikom sa označovala bohatá a extravagantná večera, ku ktorej každý z hostí prispel nejakým spôsobom (napríklad jedlom a pitím).
V 18. storočí boli pikniky obľúbenou voľnočasovou aktivitou aristokracie a konali sa výhradne v interiéri, či už u niekoho doma, alebo v prenajatom priestore. Účastníci pikniku nemuseli priamo prispieť jedlom a pitím, ale mohli prostredníctvom finančného príspevku pokryť aspoň časť nákladov na hostinu. Z vtedajších spisovateľov bol milovníkom piknikov napríklad Jean-Jacques Rousseau. Pikniky s väčším počtom hostí boli sprevádzané aj hudbou, či tancom a pojmovo ich možno zameniť za slovo bál, či oslava. V r. 1763 sa anglická aristokratka, Lady Mary Coke, pochválila svojej sestre, že sa zúčastnila tzv. „bálu s predplatným“, ktorému sa v Hanoveri hovorilo Picquenic. Spisovateľka Cornelia Knight uvádza vo svojom denníku z roku 1777, že sa v Toulouse zabavila na „pique-nique“ večeri spojenej s tanečnou zábavou.
Francúzska revolúcia zmenila mnoho vecí. Aristokracia, ktorá sa bála radikálnej zmeny ich doterajšieho životného štýlu, odchádzala do iných krajín (Rakúsko, Prusko, Amerika), no predovšetkým do Británie, kde pokračovala s tradíciou piknikov. Takto sa pikniky dostali do Anglicka, kde sa koncept piknikov zmenil dvomi spôsobmi. Prvý a krátkodobý vývoj súvisí so založením spoločnosti Pic Nic v Londýne, v roku 1801. Túto spoločnosť tvorilo 200 mladých frankofilov, ktorí sa stretávali v prenajatých priestoroch na Tottenham Street. Tieto pikniky boli oveľa viac búrlivejšie a menej „uhladené“. Každý člen musel na piknik priniesť vopred dohodnutý druh jedla a šesť fliaš vína. Po večeri sa spievalo, tancovalo a hrali hazardné hry. Hlavným bodom programu však boli divadelné predstavenie amatérskeho charakteru. Tieto Pikniky boli populárne, ale nepáčili sa majiteľovi divadla Drury Lane, pánovi Richardovi Brinsley Sheridanovi, ktorý sa sťažoval, že negatívne pôsobia na jeho biznis. Nakoľko bol Sheridan vplyvný žurnalista a politik, pikniky zakázal. K tomuto sa vyjadril aj karikaturista James Gillray vtipnou dobovou karikatúrou.
Druhý vývoj súvisí s presunom piknikov z interiérov do exteriérov a ich obľúbenosťou u stredných spoločenských vrstiev. Stredná trieda poňala pikniky ako posedenia s priateľmi pri jednoduchšom jedle. Hudba, tanec a extravagancia sa z piknikov vytratili. Zároveň presunom piknikov do prírody pôsobili decentnejšie a nevinnejšie. Najmä v Amerike predstavovali spôsob, ako uniknúť pred civilizáciou a vychutnať si príjemné chvíle v prírode.
Vo Francúzsku aj naďalej dominovali interiérové pikniky, no postupne sa tradícia piknikových posedení dostávala k nižším spoločenským vrstvám. V polovici 19. storočia si pikniky osvojili aj príslušníci robotníckej vrstvy. To je spomenuté aj v románe Emila Zolu L’Assomoir (Zabijak) (1877). Vo Francúzsku sa exteriérové pikniky vnímali opačne ako v Británii a v Amerike. Boli vnímané ako niečo dekadentné a zvrátené. To si môžeme všimnúť na obraze Éduarda Maneta Le Déjeuner sur l’herbe (1862-3), kde vidíme nahú ženu, ďalšiu polonahú kúpajúcu sa v potoku, v spoločnosti dvoch oblečených pánov, ako si užívajú piknik v prírode.
Až začiatkom 20. storočia sa pikniky vo väčšej miere presunuli do exteriérov. Súvisí to so zmenami v spoločnosti, s vývojom nových druhov dopravy (vlaky, autá, bicykle) a masovou výrobou piknikových košov, ktoré uľahčili ľuďom prípravu piknikových posedení.Spôsob, ako si budeme pikniky užívať, sa bude aj naďalej vyvíjať. Napríklad aj v súvislosti s globálnym otepľovaním. Budeme dôslednejšie uvažovať nad tým, ktoré miesto v prírode bude najvhodnejšie pre náš piknik. Ale aj napriek týmto problémom budeme aj naďalej pikniky vnímať ako krásnu príležitosť, ako si užiť posedenie s priateľmi pri dobrom jedle a pití.