Deň po Dni zaľúbených patrí tým, ktorí sú bez partnera. Teda nemusia byť práve osamelí, stačí, že sú single, nemajú alebo nechcú partnera a je im tak dobre. Lenže tento sviatok nemá taký marketing ako Valentín. Sviatok osamelých zaviedol Dustin Barnes v roku 2001, v tom čase nezadaný stredoškolák, aby dal najavo, že žiť sám nemusí byť nutne smutné. Prieskumy však hovoria o epidémii osamelosti, ktorá má negatívny dopad nielen na zdravie.
Dustin Barnes si zvolil na oslavu svojho statusu 15. február, pretože tak mohol využiť veľké zľavy na valentínske cukrovinky a rôzne symboly zaľúbených. Nakúpil ich spolu s kamarátmi a navzájom sa nimi obdarovali.
Zároveň však chcel vyjadriť, že byť bez partnera nemusí vyvolávať pocity menejcennosti, smútku ani prázdnoty. „Pamätám si, ako som bol sám, ale neriešil som to. No keďže som nebol barový typ, bol som odkázaný iba na stretnutia so spolužiakmi, potenciálnymi kamarátmi a pokladníkom v obchode s potravinami. Nakoniec som objavil cirkevné spoločenstvo a s ľuďmi, s ktorými som sa v ňom zblížil, sa kamarátim už niekoľko rokov. A, áno, v tejto partii som stretol aj svoju manželku,“ vysvetľuje Dustin Barnes.
Médiá však informujú o osamelosti ako o narastajúcom negatívnom jave. Pomáhajú si tiež medicínskym slovníkom a hovoria o epidémii osamelosti. Zúžený či minimálny sociálny kontakt sa totiž už netýka len seniorov, u ktorých často vyplýva zo straty životného partnera a prirodzenej straty vitality, ale aj čerstvo dospelých, ktorí sa práve osamostatnili od rodičov.
Zahŕňa tiež dvadsiatnikov a tridsiatnikov, ktorí preferujú kariéru a cestovanie pred založením rodiny, no nie vždy sa im napokon podarí zrealizovať aj spomenutý posledný cieľ.
Podľa Social Science Works 18 percent Európanov uvádza, že s priateľmi alebo rodinou sa stýkajú nanajvýš raz za mesiac a cítia sa „sociálne izolovane“. Priemery a regionálne rozdiely sú však veľké. V západnej a severnej Európe je miera osamelosti v niektorých krajinách len 3 percentá. Zatiaľ čo v niektorých krajinách južnej a východnej Európy sa cíti sociálne izolovane takmer 40 percent ľudí, pričom 10 percent tvrdí, že sa cítia často osamelí.
Na Slovensku sa faktormi osamelosti seniorov zaoberal prof. Peter Halama, PhD. z Ústavu experimentálnej psychológie CSPV SAV v rámci projektu Psychologické aspekty adaptácie na dôchodok v rámci kvalitatívneho psychologického výskumu na vzorke 40 ľudí. Výskum teda spočíval v hĺbkových rozhovorov.
„Ľudia pri odchode do dôchodku často strácajú aj veľmi blízke sociálne kontakty, ktoré mali na pracovisku. A ak si ich nemajú možnosť nahradiť inými blízkymi vzťahmi, napríklad v rodine, stáva sa, že zažívajú pocity osamelosti alebo pocit nedostatku sociálnych kontaktov,“ približuje vedec.
Dodáva však, že pocity osamelosti sú z hľadiska psychológie subjektívne, čiže nemusia nutne zodpovedať objektívnej situácii človeka, ktorý ich opisuje. Ľudia veci prežívajú rôzne a aj človek, ktorého hodnotíme ako osamelého, sa tak nemusí cítiť. Môže ísť o typ osoby, ktorá nepotrebuje veľa sociálnych kontaktov. „Naproti tomu človek, ktorý má partnera alebo partnerku, alebo iných blízkych ľudí, môže subjektívne zažívať osamelosť, ak ho kontakt s týmito ľuďmi dostatočne neuspokojuje,“ hovorí Peter Halama.
Peter Halama vysvetľuje, že osamelosť vzniká mnohokrát ako dôsledok životnej situácie, keď sa človek napríklad rozíde s partnerom alebo sa presťahuje a stratí sociálne väzby. Vtedy ide o situačnú osamelosť. Časom si totiž človek vybuduje nové sociálne kontakty a stiesňujúci pocit pominie.
V rámci tohto výskumu sme napríklad hovorili so ženou, ktorá sa starala o ťažko chorého manžela a musela byť pri ňom neustále. Nemala teda veľa možností stretávať sa s inými ľuďmi. Zdravotné ťažkosti, ale aj horšia finančná situácia môžu v spoločenskom kontakte obmedzovať aj dôchodcov. U nás sa očakáva, že s osamelosťou by si mal človek vedieť poradiť sám, ale nie vždy je to možné. Preto by sa o to mala spoločnosť zaujímať a snažiť sa osamelým pomôcť.“
V neželanej osamelosti sa totiž neraz plíživo začnú objavovať pocity úzkosti, depresie, poruchy spánku… Ak sa tieto príznaky prehlbujú, ich následkom sa môžu rozvinúť aj ďalšie choroby, čo napokon narúša nielen životnú pohodu jednotlivca, ale môže to zmeniť celý obraz spoločnosti.
Tento fakt si ešte možno dostatočne neuvedomujeme. Dôsledky uvedeného fenoménu najskôr pocítia zdravotnícke a sociálne systémy. Minimálne európska populácia starne a keďže trh práce sa tomuto faktu neprispôsobuje, čoskoro môže byť z epidémie aj pandémia. Nedívajme sa však na tento problém len po ekonomickej stránke. Človek je predsa spoločenský tvor, čím viac jednotlivcov v spoločnosti bude nešťastných, tým smutnejší bude pohľad na ľudstvo ako na celok.
Ako opozitum ku včerajšej valentínovskej keške sme vybrali aj opačnú stranu mesta a iné prevedenie.