26. septembra 1929 sa v Rajci narodil Ferdinand Milučký, slovenský architekt a projektant, predstaviteľ modernizmu a brutalizmu.
Život
Jeho otec bol klampiarom. Formovala ho história rodného mesta i ľudová architektúra okolitých dedín.
Po absolvovaní gymnázia v Žiline v rokoch 1941 - 1949 sa zapísal na Slovenskú vysokú školu technickú (dnes STU) a postupne sa dostával do kontaktu s modernou. V rokoch 1949 - 1953 študoval na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva. Po absolvovaní štúdia sa stal odborným asistentom na SVŠT. Jeho profesorom bol Jan E. Koula. Ako jeho asistent sa Milučký zúčastnil na výskumoch ľudovej architektúry. Zrejme práve tu sa mu podarilo preniknúť do najhlbšej podstaty ľudovej architektúry, čo neskôr hojne využíva vo svojich dielach. Od roku 1958 pôsobil ako vedúci a hlavný projektant v ateliéroch Stavoprojekt Bratislava. Medzi rokmi 1970 - 1971 bol vedúcim ateliéru Združenia projektových ateliérov v Bratislave, tiež v 70. rokoch pôsobil v Projektovej organizácii spoločenských stavieb Bratislava ako hlavný projektant. Od roku 1992 je Milučký autorizovaným architektom v Slovenskej komore architektov.
Tvorba
Ferdinand Milučký sa venoval nielen architektúre, ale aj tvorbe v pamiatkovom prostredí, urbanizmu, interiéru či výstavníctvu. Medzi jeho známe a oceňované projekty patria Krematórium a urnový háj v Bratislave, Dom umenia v Piešťanoch alebo bratislavské sídlisko Trávniky. Autorsky sa podieľal aj na budovách československých, dnes už slovenských, veľvyslanectiev v Moskve a Ríme. Dlhé obdobie sa venoval aj tvorbe v pamiatkovo chránenom prostredí Bratislavského hradu a jeho okoliu.
Podľa vlastných slov počas celého tvorivého života zápasil o kvalitu. Tento Milučkého zápas sa pretavil do mnohých jeho diel. Jedným z najoceňovanejších je Krematórium a urnový háj v Bratislave, ktoré je národnou kultúrnou pamiatkou. Na projekte bratislavského krematória, prvého na Slovensku, pracoval od roku 1962 až do roku 1968.
Krematórium nesie všetky charakteristické znaky Milučkého vnímania architektúry, v ktorej dominuje princíp viacerých rovnobežných stien. Jeho cieľom bolo vytvoriť čo najabstraktnejšiu architektúru, oslobodenú od stavebných detailov.
"Krematórium je jedinečný príbeh v mojom živote. V máji 1962 mi zomrela mama a v lete som mal už na stole skice krematória. Vedel som, že to spravím jednoduché, krajne abstraktné. Bola to atypická skladba od základu, vtedy bolo všetko typové a štandardné, napriek tomu to atypické som si presadil," povedal v roku 2015 v rozhovore pre TASR Milučký.
Architekt Matúš Dulla považuje krematórium nielen za špičkovú stavbu v rámci československej architektúry, ale aj za výnimočnú svetovú architektúru. O bratislavskom Krematóriu napísal aj publikáciu s názvom Na konci cesty. Krematórium v Bratislave.
Ocenenia
Výnimočného slovenského architekta Ferdinanda Milučkého neobišli ani mnohé ocenenia. V roku 1964 dostal Cenu Dušana Jurkoviča za interiérovú a výstavnú tvorbu v bratislavskom Dome knihy. O dva roky neskôr mu tú istú cenu udelili za urbanistickú tvorbu pri projekte bratislavského sídliska Trávniky.
Cenou Dušana Jurkoviča Milučkého ocenili aj v roku 1967 za Krematórium a urnový háj v Bratislave a za interiérovú tvorbu (Slovenská reštaurácia, Kinoautomat) pre svetovú výstavu Expo "67 v Montreale.
V roku 1971 dostal opäť Cenu Dušana Jurkoviča za Spoločenský dom v Moskve. Za Dom umenia v Piešťanoch mu v roku 1980 udelili cenu ministra výstavby. Jeho prácu na rekonštrukcii a interiéroch klenotnice na Bratislavskom hrade ocenil v roku 1988 svojou cenou aj Zväz slovenských architektov.
Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo získal Ferdinand Milučký v roku 1993 a v roku 1999 mu Viedenská univerzita udelila Cenu Johanna Gottfrieda Herdera za architektúru v európskom kontexte.
Prezident SR Ivan Gašparovič vyznamenal Ferdinanda Milučkého v roku 2005 Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za architektúru a umenie.
Ku keške
Na úvodných súradniciach (stage 1) sa nachádza schodisko vedúce k Čakárni verejnosti a k Obradnej sieni. Schodisko je rozdelené na dve sekcie. Zaujíma nás rozdiel počtu schodov medzi spodnou a hornou sekciou. Označte si toto číslo ako A.
Keď vyjdete hore schodami po pravej strane uvidíte plastiku (stage 2), zaujíma nás koľko "kopčekov" má táto fontána. Označte si toto číslo ako B.
Prejdite sa ešte pár krokov severovýchodne (stage 3) a všimnite si komíny. Ich počet si označte ako C.
Schodisko na severnej strane (stage 4) má jedenásť schodov. Vedľa schodiska vytŕča z múru niekoľko čiernych kovových tyčí. Označte si toto číslo ako D.
Areál dotvára totemová plastika od Vladimíra Kompánka, nachádzajúca sa na hlavnej lúke (stage 5), inšpirovaná drevenými krížmi dedinských cintorínov a hálkami ľudových dreveníc, ktoré sa objavovali na Slovensku. Zaujíma nás, koľko drevených totemov sa tu nachádza. Označte si toto číslo ako F
Súradnice doplňte do vzorca:
N 48° A.(A-7)BC" E 17° 2.DFD"