Luigi Galvani, taliansky lekár, fyzik, biológ a filozof, ktorý objavil živočíšnu elektrinu, sa narodil 9. septembra 1737 Domenicovi a Barbare Caterine Foschi v Bologni, ktorá bola vtedy súčasťou pápežských štátov. Domenico bol zlatník a Barbara bola jeho štvrtá manželka. Jeho rodina nebola aristokratická, ale mohli si dovoliť poslať aspoň jedného zo svojich synov študovať na univerzitu.
Univerzita
Najprv chcel Galvani vstúpiť do kostola, a tak v 15 rokoch vstúpil do rehole Oratórium svätého Filipa Neriho. Plánoval zložiť rehoľné sľuby, no rodičia ho prehovorili, aby to nerobil. Okolo roku 1755 vstúpil Galvani na Filozofickú fakultu Univerzity v Bologni. Galvani navštevoval kurz medicíny, ktorý trval štyri roky a vyznačoval sa „knižnou“ výučbou. Texty, ktoré dominovali tomuto kurzu, boli od Hippokrata, Galena a Avicennu.
Ďalšou disciplínou, ktorú sa Galvani naučil popri medicíne, bola chirurgia. Naučil sa teóriu a prax. Táto časť jeho životopisu je zvyčajne prehliadaná, ale pomohla mu pri experimentoch so zvieratami a pomohla Galvanimu zoznámiť sa s manipuláciou so živým telom. V roku 1759 Galvani promoval s titulmi v medicíne a filozofii. Uchádzal sa o miesto prednášajúceho na univerzite. Časť tohto procesu si vyžiadala obhajobu dizertačnej práce 21. júna 1761. V nasledujúcom roku 1762 sa stal stálym anatómom univerzity a bol vymenovaný za čestného profesora chirurgie. V tom istom roku sa oženil s Luciou Galeazzi, dcérou jedného z jeho profesorov, Domenica Gusmana Galeazziho. Galvani sa presťahoval do domu Galeazziovcov a pomáhal s výskumom svojho svokra. Lucia Galeazzi Galvani sa aktívne zapájala do experimentov; dvojica spolupracovala aj s Antoniom Muzzim. Keď Galeazzi v roku 1775 zomrel, Galvani bol vymenovaný za profesora a lektora namiesto Galeazziho.
Akadémia vied
Galvani prešiel z pozície lektora chirurgie do teoretickej anatómie a v roku 1776 získal miesto na Akadémii vied. Jeho nové menovanie pozostávalo z praktickej výučby anatómie, ktorá bola vedená ľudskou pitvou a používaním známych anatomických voskov. Lucia Galeazzi Galvani bola aktívna aj ako lekárska asistentka svojho manžela v jeho práci chirurga a pôrodníka. Dodatočne upravila manželove lekárske texty.
Galvani, menovaný za člena vybranej Benediktínskej akadémie vied, pápežskej inštitúcie so štedrým štipendiom, mal špecifické povinnosti. Jeho hlavnou zodpovednosťou bolo prezentovať každý rok na Akadémii aspoň jednu výskumnú prácu, čo Galvani robil až do svojej smrti. Vyšla periodická publikácia, ktorá zbierala výber memoárov prezentovaných v inštitúcii a bola zaslaná hlavným vedeckým akadémiám a inštitúciám po celom svete. Keďže však publikovanie bolo vtedy také pomalé, niekedy sa viedli debaty o priorite použitých tém. Jedna z týchto debát sa odohrala s Antoniom Scarpou. Táto debata spôsobila, že Galvani sa vzdal oblasti výskumu, o ktorej sa prezentoval štyri roky po sebe: sluchu vtákov, štvornožcov a ľudí. Galvani oznámil všetky zistenia vo svojich rozhovoroch, ale ešte ich nezverejnil. Existuje podozrenie, že Scarpa sa zúčastnil Galvaniho verejnej dizertačnej práce a nárokoval si niektoré Galvaniho objavy bez toho, aby ho pripísal.
Je uznávaný ako priekopník bioelektromagnetiky.
Mladý Galvani chcel pôvodne vstúpiť do kláštora, ale nakoniec sa rozhodol pre štúdium lekárstva a prírodných vied. Mal pre to dobrú príležitosť, veď v jeho rodnej Bologni sídlila jedna z najstarších a najznámejších európskych univerzít. Po skončení štúdií sa venoval lekárskej praxi a vynikol najmä ako chirurg a gynekológ.
Roku 1762 sa stal profesorom anatómie na svojej materskej univerzite a niekedy medzi rokmi 1780-86 tu vykonával pokusy, pri ktorých okrem iného objavil „galvanizmus“.
Galvani a elektrina
Luigi Galvani sa experimentmi so živočíšnou elektrinou zaoberal jedenásť rokov. Podrobne ich popísal a svoju hypotézu živočíšnej elektriny vyložil v latinsky písanom diele De viribus electricitatis in motu musculari commentarius (Pojednanie o elektrických silách pri pohybe svalov), ktoré bolo vydané roku 1791 v Bologni. Historickou zaujímavosťou je, že prvý nemecký preklad Galvaniho knihy vyšiel len o rok neskôr v Prahe. Galvaniho hypotéza živočíšnej elektriny Najúplnejší výklad svojej hypotézy živočíšnej elektriny uviedol Galvani vo IV. časti spomínanej knihy Commentarius (tak býva Galvaniho dielo skrátene označované). Podľa nej pokladal svaly za malé leidenské fľaše nabité dvojitým elektrickým nábojom - vychádzal teda z druhej, Symmerovej duálnej hypotézy. Prívody k týmto predpokladaným leidenským fľašiam teda mali tvoriť nervy. Živočíšna elektrina mala byť generovaná krvou v mozgu a odovzdávaná nervami do jadra (vnútra) svalov. Tým vnútrajšok svalov získal kladný náboj, zatiaľ čo vonkajšie časti svalov získali náboj záporný. Elektrická rovnováha vo svale, rovnako ako v leidenskej fľaši, mohla byť narušená priložením vodivého spoja (kovového oblúka) medzi jeho prívod a jadro alebo vznikom elektrickej iskry, napr. z trecej elektriky. Keď sa potom sval vybíjal jedným z týchto spôsobov, jeho vlákna na to reagovali kŕčovitými sťahmi.
Galvani svoje názory nevyslovoval nijako kategoricky, skôr ich predkladal ako podnety na zamyslenie „učenejším pokračovateľom“. Vyplýva to aj z úvodných viet jeho knihy: „Kiež by tieto moje riadky podnietili najprednejších učencov, aby šli ďalej v mojich pokusoch. Potom určite dosiahnu cieľ, po ktorom som aj ja túžil, ale zostal som snáď od neho ešte príliš ďaleko. Kiež by sa aspoň tak stala moja práca užitočnou.“
Reakcia učenej verejnosti na Galvaniho myšlienky publikované v knihe bola okamžitá a búrlivá, aj keď neusporiadaná a zmätená. Doplatili na to nebohé zvieratá - žaby, ktoré sa stali predmetom veľkého množstva pokusov mnohých vtedajších bádateľov. Bol medzi nimi aj Galvaniho krajan a rovesník Alessandro Volta. V tom čase už bol známym a uznávaným vedcom v odbore elektriny. Patril medzi prvých, ktorí prevzali novú hypotézu „živočíšnej elektriny“, ale v priebehu rokov 1792 až 1793 sa jeho pôvodná podpora obrátila na skeptickú rezervovanosť. V článku publikovanom v roku 1793 v Philosophical Transactions síce vyjadril vieru v Galvaniho teóriu, avšak súčasne predložil tézu, že „kovy použité v experimente, ak by boli priložené k vlhkým telám živočíchov, môžu samy vybudiť elektrickú látku z jej stavu pokoja takže orgány živočíchov pôsobia iba pasívne.“ Medzi oboma bádateľmi sa rozhorel dlhoročný spor, o ktorého priebehu sa bude pojednávať v ďalších odsekoch.
V tom istom čase Galvani rozsiahlo skúmal vlastnosti morských rají. Zistil, že silný elektrický výboj vysielaný týmito živočíchmi je v štruktúrach podobných bežným nervom a svalom. Toto zistenie zrejme bolo ďalšou podporou predpokladu existencie „živočíšnej elektriny“.
Pre úplnosť tu pripomeňme ešte jednu „živočíšnu“ hypotézu, ktorá vznikla v druhej polovici osemnásteho storočia. Týkala sa ale magnetizmu. S predpokladom „živočíšneho magnetizmu“ prišiel o viac ako tridsať rokov skôr viedenský lekár Franz Anton Mesmer (1734 - 1815). Podľa svojho presvedčenia magnetizmom svojej vlastnej osoby liečil chorých. Išlo však o účinky hypnotické.
Galvani nemal šťastie
Luigi Galvani nemal v živote šťastie. Bol mimoriadne skromný človek aj vedec. Vo svojej vedeckej práci sa stretol s javom, ktorý nebolo možné zjednodušiť, a už prvý krok ho zaviedol do problémov, v ktorých tápali ešte ďalšie generácie vedcov - a v mnohých z nich tápe veda aj teraz. Akonáhle pojal úmysel študovať elektrické javy v živom tkanive, okamžite sa zaplietol do komplikácií ohľadom biológie. Napriek tomu jeho prínos vede je veľký a zásadný.
Spoločenská rehabilitácia Galvaniho bohužiaľ prišla príliš neskoro, Galvani sa jej už nedočkal. Luigi Galvani zomrel bez toho, aby sa dožil aj vyvrátenia svojej hypotézy, hoci vyhliadky na pretrvanie jeho koncepcie boli v čase jeho smrti veľmi neisté. Avšak koncepcia „živočíšnej elektriny“ prežila a v devätnástom storočí viedla k základným objavom nemeckých fyziológov Emila du Bois Reymonda (1818 - 1896) a Hermanna von Helmholtza (1821 - 1894). Tí svojimi prácami položili základy modernej elektrofyziológie, resp. bioelektriny. Pri jej kolíske však stál Luigi Galvani.
Ani v osobnom živote mu šťastena nebola naklonená. V roku 1790 mu zomrela milovaná žena Lucia, dcéra jeho učiteľa anatómie.
Po francúzskej revolúcii v roku 1789 začala prudko stúpať hviezda Napoleona Bonaparte (1769 - 1821).
Jeho vtedajšia všemocnosť zasiahla veľmi zle aj do života Galvaniho. Keď v júni 1797 obsadilo Napoleonovo vojsko mesto, už na ďalší deň dostal Galvani pozvanie, aby sa 5. júna o desiatej hodine dopoludnia dostavil do veľkej sály radnice. V určenú hodinu Galvani prišiel. Sála už bola husto zaplnená boloňskými občanmi. Galvani si všimol, že sú prítomní význační muži mesta, profesorský zbor aj univerzitný senát a rektor. Chýbali len úradníci arcibiskupského dvora a jeho statkov. Presne o desiatej hodine vstúpil do sály vysoký francúzsky dôstojník so svojím sprievodom. Rozvinul list papiera a začal čítať: „V mene Francúzskej republiky! Poverenec direktória, generál Napoleon Bonaparte, rozhodol: z vojvodstva Milánskeho, Parmského, Mantovského a Modenského, spolu s cirkevným štátom severne od Rimini, sa tvorí pod francúzskou nadvládou republika Cisalpinská.“ Po chvíľke pokračoval: „Občania boloňskí! Vaše mesto prestalo byť mestom cirkevného štátu. Nariadil som, aby ste zložili občiansku prísahu vernosti novej Cisalpinskej republike.“ Galvani bol vyzvaný k prísahe spolu s jedenástimi profesormi univerzity. Pred stolom stálo dvanásť mužov. „Pozdvihnite pravicu k prísahe!“ rozkázal dôstojník. Jedenásť rúk sa zdvihlo. Galvani svoju ruku k prísahe nepozdvihol a tým odoprel zložiť prísahu vernosti Cisalpinskej republike.
Sankcie novej štátnej moci na seba nenechali dlho čakať. Galvani bol zbavený profesúry a doslova bol vyhnaný zo všetkých svojich postov. Napriek tomu, že sa prezieravým ľuďom podarilo dosiahnuť nápravu tejto krivdy, Galvani sa toho už nedočkal. Upadal stále viac do hlbokej depresie a po dvoch rokoch (4. decembra 1798) zomrel v úplnej chudobe. Rozprávalo sa, že zomrel od hladu. Prívrženci Napoleona tvrdili, že trpel rakovinou žalúdka, ktorá bola aj príčinou jeho smrti.
Finál
Na úvodných súradniciach sa keška nenachádza. Nachádza sa tu Galvaniho ulica.
Ak má jeho kniha "De Viribus Electricitatis In Motu Musculari Commentarius" viac ako 60 strán, súradnice kešky sú:
N 48° 10.357 E 017° 10.406