13. apríla 1892 sa narodil Robert Alexander Watson-Watt. Bol to škótsky fyzik, ktorý výrazne prispel k objavu radaru. Od roku 1935 bol riaditeľom základne RAF v Suffolku, kde bol radar nakoniec vyvinutý a zkonštruovaný. Robert Watson-Watt bol potomkom vynálezca parného stroja Jamese Watta.
Život
Vyštudoval na University College v Dundee, ktorú absolvoval v roku 1912. Potom sa tu stal asistentom profesora Williama Peddieho. Práve ten ho priviedol k štúdiu bezdrôtovej telegrafie. Watson-Watt najprv veril na využitie v meteorológii, pomocou rádia predvídať vznik búrok. Prvý čiastočne použiteľný prístroj bol vyvinutý v roku 1926. Watson-Watt sa preto stal riaditeľom Radio Research Station v Ditton Parku.
Ionosféra
Watsona-Watta a jeho tím začal zaujímať pôvod statických rádiových signálov. Zistili, že sú to vzdialené signály, ktoré se odrazily od hornej vrstvy atmosféry a dostaly se tak ďalej, ako očakávali. O existencii vrstvy v atmosfére, ktorá odráža rádiové signály, vedci uvažovali pomerne dlho, ale v tej dobe bola táto teória opustená. Watsonův-Wattův výskum ju vrátil do hry, a tím se tiež začal rodiť výskum vedúci k vývoju radaru.
Cesta k nemu bola úplne otvorená, keď se tímu podarilo odhadnúť výšku vrstvy, od ktorej sa signály odrážajú, a tým pádom určiť čas a miesto, z ktorého bol prijatý a odrazený signál vyslaný.
Začiatky vývoja radaru
Úřadná cesta k vynálezu bola trochu zvláštna - súvisela s povesťami, že nacistické Nemecko vyvinulo "paprsky smrti", rádiový signál, ktorý dokáže ničiť mestá. H. E. Wimperis, riaditeľ vedeckého výskumu na ministerstve letectva, požiadal Watsona-Watta, či by nedokázal vyvinúť podobný paprsok, s kterým by sa dali z neba zmiesť nepriateľské lietadlá. Watson-Watt, s pomocou Arnolda Wilkinsa, uistil Wimperisa, že nič také nie je možné. Keď písal správu na ministerstvo, doplnil do nej informáciu, že Wilkins si všimol, že lietadlá rušia krátke vlny a že by pomocou rádia bolo možné detekovať pohyb lietadiel na oblohe.
Ministerstvo si to všimlo a vyžiadalo si v roku 1935 skúšku. Bola vykonaná 26. februára v Daventry, s pomocou dvoch antén a krátkovlnného vysielania BBC. Skúška bola úspešná a bol o nej informovaný aj premiér Stanley Baldwin.
Začiatky siete radarov
Watson-Watt se stal riaditeľom základne RAF v Suffolku, kde sa v utajení začal vývoj rádiolokátoru. V júli 1935 bol Watsonov tím schopný odhaliť lietadlo vo vzdialenosti 26 kilometrov, čím prekonal všetkých výskumníkov, ktorí sa snažili o lokalizáciu s pomocou zvukových vĺn.
Jeho výskum dostal absolútnu prioritu. Na konci roku už bolo zariadenie schopné zachytiť lietadlo vzdialené 97 kilometrov. Pretože panovali veľké obavy z vojny, ďalšie zlepšovanie bolo zastavené a začal sa stavať systém známky ako Chain Home - sieť rádiolokačných staníc na pobreží.
Chain Home
Prvé testy siete priniesli veľké sklamanie. Problematický bol tok informácií z rádiolokátoru. Na začiatku bol tak pomalý, že signál dorazil až potom, ako bolo lietadlo viditeľné voľným okom.
Tento problém úspešne vyriešili iní vedci a vojaci, hlavne Henry Tizard, Patrick Blackett a Hugh Dowding. Následne Británia vybudovala na pobreží sieť 19 radarov.
Vplyv na priebeh vojny
Chain Home hrala kľúčovú úlohu v bitke o Britániu a radary umožnili Britom efektívnu obranu s menším počtom lietadiel a pilotov.
Historik A. J. P. Taylor ocenil Watsona-Watta, Sira Henryho Tizarda a ich spolupracovníkov za to, že zohrali zásadnú úlohu pri víťazstve v Druhej svetovej vojne.
V roku 1956 bol Watson-Watt dokázateľne zastavený v Kanade za prekročenie rýchlosti, ktorú mu odmeral policajt s radarovou "pištoľou". Watson-Watt poznamenal "Keby som vedel, čo s ním spravíte, nikdy by som ho nevynašiel!".