9. apríla 1891 sa v Liberci narodil Vlasta Burian, český divadelný herec, režisér, spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, filmový herec nemého aj zvukového filmu, mecenáš, spisovateľ, mím a imitátor. Bol známy aj ako Kráľ komikov.
Začiatky
Pred kamerou sa prvýkrát objavil v roku 1923 v nemom filme Tu ten kámen, v tom čase už ale bol miláčikom pražského publika. Ešte pred prvou svetovou vojnou začal skúšať šťastie na javiskách kabaretov. Problémom ale bolo, že neraz zobral aj niekoľko úloh naraz, a tak sa stávalo, že počas dňa mal vystupovať na viacerých miestach, čo často nestíhal. Nehovoriac o tom, že bol aj vášnivým športovcom, takže neraz sa vraj stalo, že na javisko dobehol priamo zo zápasu, upachtený a v športovom úbore. Práve jeho veľká vyťaženosť spôsobila, že pred ním nakoniec divadelní a kabaretní šéfovia začali zatvárať dvere.
Burian sa tým vyrovnal po svojom. Vedel, že je populárny, a tak si založil vlastné divadlo. Navyše, bol tu film. Zahral si v niekoľlkých nemých snímkach, no už prvá úloha vo zvukovom filme (C. a k. polní maršálek) z neho urobila aj hviezdu strieborného plátna.
Hviezda
V tridsiatych rokoch minulého storočia bol Vlasta Burian tým, čomu sa dnes hovorí celebrita. Megahviezdou, ktorá za účinkovanie vo filmoch inkasovala desaťnásobne vyššie honoráre než iní, takmer rovnako slávni kolegovia.
Výraznou individualitou nebol iba na plátnach kín a javisku. Keď niečo robil, chcel, aby o tom všetci vedeli. Ak napríklad niekomu finančne pomohol, čo bolo v jeho prípade obvyklé, museli o tom písať noviny. Bol bohatý a neskrýval to.
Divadlo Vlastu Buriana nebolo len miestom, kde slávny komik zabával divákov. V rokoch protektorátu sa pre mnohých stalo aj útočiskom. Zamestnával ľudí, ktorým hrozilo totálne nasadenie, a neraz sa stalo, že dotyčného človeka ako zamestnanca ani nepotreboval. Vedel, že sa pohybuje na tenkom ľade. Mimoriadne tenká bola v čase okupácie aj hranica medzi tým, čo sa považovalo za pasívnu rezistenciu, lojalitu a kolaboráciu.
Kolaborant?
„Byl fotbalista, sparťan, slávista, potom tenista, dnes je nacista. Na koni sedí, šlechty si hledí, sláva mu medí, tak je fašista. Jsem král komiků, prohlásil a basta, kdo je ten fouňa, chcete hádat dál? To bude jistě Burian Vlasta, veliká krysa a komiků král.“
Pieseň s týmto textom zaznela na konci roku 1941 v emigrantskom rozhlasovom vysielaní z USA v rámci programu Voskovca a Wericha. Reagovali ňou na nacistický propagandistický skeč s názvom Hviezdy nad Baltimorom, ktorý odvysielal český rozhlas a kde Burian parodoval exilového ministra Jana Masaryka.
Hoci Burian s nacistami nespolupracoval ani zďaleka toľko ako mnohí jeho kolegovia, práve on bol po oslobodení jedným z prvých na rane. Jeho divadlo ovládla v máji 1945 skupina komunistických hercov, premenovali ho na Divadlo kolektívnej tvorby a na svojho šéfa podali žalobu.
Súd
Vlastu Buriana zatkli a uväznili. V rámci procesu riešili aj jeho účinkovanie vo Hviezdach nad Baltimorom. Komik sa bránil, že ho k tomu donútili a že sa takýmto programom vyhýbal.
Súd Buriana napokon oslobodil. Vyhraté však nemal, niekomu totiž veľmi záležalo na tom, aby bol verejne znemožnený. V júli 1946 teda stál pred súdom zase, no s rovnakým výsledkom. Obžalovali ho aj do tretice.
Niektoré obvinenia boli vyvrátené už pri predchádzajúcich procesoch. Štátna bezpečnosť, ktorá proces režírovala, však vytiahla z rukáva tromf - svedectvo Lídy Baarovej. Na súd neprišla, tiež bola obvinená z kolaborácie a uväznená. Jej vlastnoručne podpísané svedectvo iba prečítali.
Vlasta Burian sa nemal ako brániť. Tých, čo mohli potvrdiť jeho nevinu, na súde nevypočuli, predvolali iba svedkov obžaloby. Vypovedali proti nemu aj zamestnanci jeho divadla, dokonca aj tí, ktorým počas okupácie pomohol.
Tri mesiace väzenia a pokuta pol milióna korún. Taký bol trest, ktorý Vlastovi Burianovi vymerali. Pokutu nemal ako zaplatiť. Pracoval teda, kde sa dalo. Istý čas v bani, neskôr v Prahe dláždil chodníky. Stratu cti prežíval najťažšie a prepadol alkoholu.
Rehabilitácia
V roku 1950 sa napokon úplne zlomený verejne priznal k obvineniam a komunistickí mocipáni mu veľkodušne dovolili znovu vystupovať. Súčasťou pokánia mal byť aj prvý film, v ktorom sa po ôsmich rokoch objavil. Volal sa Slepice a kostelník a išlo o primitívnu ideologickú agitku na kolektivizáciu. Hral muža, ktorý chce rozbiť vznikajúce roľnícke družstvo, no nakoniec prizná chybu a chce sa stať družstevníkom...
Raz ho vraj ktosi požiadal o autogram na fotografiu s textom: Vlasta Burian - kráľ komikov. Pozrel na ňu a utrúsil: „Kdeže kráľ, ja som už len taký králiček.“
Pri jednej z ciest prechladol a na konci januára 1962 podľahol pľúcnej embólii. O dva mesiace zomrela aj jeho manželka Nina.
Viac než tri desaťročia trvalo, kým bolo meno Vlastu Buriana očistené. V roku 1994 bol Burianov prípad znovu prerokovaný a súd ho rehabilitoval.