Tibor Bártfay sa narodil sa 12. mája 1922 v Nitre, zomrel 3. októbra 2015 vo veku 93 rokov. Študoval na Akadémii krásnych umení v Budapešti u profesora Ferencza Sidlóa a v rokoch 1945-1949 na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Pokorného. Od 50. rokov minulého storočia žije a tvorí ako slobodný umelec v Bratislave. V roku 2012 sa dožil 90. narodenín.
V tvorbe štýlovo smeruje od realizmu k znakovému symbolu. V jeho tvorbe sa nachádzajú znaky obsahovej komunistickej angažovanosti a Bártfay sa tak stáva jedným z tých sochárov, ktorí vytvárali dôležité stupne novej tradície memoriálnej plastiky socializmu. Je autorom štúrovského súsošia na námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave, už asanovaného súsošia Klementa Gottwalda na dnešnom námestí Slobody v Bratislave (Gottko, Gotko, Gotwalďák), pomníka obetiam Mauthausenu v bratislavskom Slávičom údolí a mnohých monumentálnych pomníkových súsoší, ktoré slúžili socialistickému režimu na presadzovanie svojej ideológie.
Je aj autorom známej Fontány mieru na Hodžovom námestí v Bratislave, podieľal sa na dotváraní interiéru nitrianskeho Divadla Andreja Bagara, jeho plastika zdobí vstupný interiér budovy Jókaiho divadla v Komárne, ďalšia skrášľuje bratislavskú kaviareň Roland Café.
Vytvoril spolu 31 pamätníkov, vyše dvetisíc plastík a vyše šesťsto portrétnych podobizní, množstvo pamätných medailí, reliéfov. Venoval sa aj maľbe, kresbe a tvorbe koláží.
Za svoju tvorbu získal množstvo ocenení. Od roku 1997 figuruje jeho meno na zozname najvýznamnejších osobností svetovej kultúry a umenia. Už v roku 1985 získal Cenu UNESCO za svoj humánny postoj k životu, v roku 1986 aj Medailu svetovej rady mieru. Od roku 1973 mu patrí Cena Cypriána Majerníka. Pri príležitosti jeho sedemdesiatin mu udelili Kríž prezidenta SR I. stupňa.
K soche, ku ktorej vás dovedie keška...
Tibora Bártfaya ženy vždy inšpirovali. Tak to bolo aj s jeho pravdepodobne najslávnejšou sochou, ktorá vznikla krátko po tom, ako pred vyše šesťdesiatimi rokmi videl divadelnú inscenáciu Marína. V titulnej role bola obsadená dvadsaťjedenročná Mária Kráľovičová. Ona však nahá pózovať nechcela, sochár Tibor Bártfay teda musel hľadať iné modelky na sochu Maríny. Hovorí sa, že to nakoniec bola tanečnica z Lúčnice Veronika Bednárová. Bártfay však dnes tvrdí, že jeho Marína nie je ani jedna z reálnych žien, lebo vraj taká pekná nebola ani jedna a preto si krásu Maríny jednoducho vymyslel.
Hovorí sa o štyroch prevedeniach - verziách tejto sochy. Okrem tejto, ktorú sa chystáte nájst, je ďalšia v Bratislave, iná v kúpeľnom parku na Sliači a štvrtá v Severnej Kórei. Ale tam som pre vás zatiaľ, žiaľ, kešku nezriadil... Skúsim túto infomáciu časom spresniť a overiť...
Prajem vám pri odlove kešky okrem kešerského zážitku aj zážitok umelecký!
Od kešky k soche je to iba pár metrov... Stačí prejsť do vestibulu priľahlej významnej budovy. Chcem ale poprosiť cacherov o ohľaduplnosť a o to, aby nenarušili pokoj tých, ktorý ho potrebujú a nerušili prácu tých, ktorí si za svoju prácu zaslúžia našu úctu. Socha je umiestnená vo verejne prístupnom, predsa ale špecifickom priestore! Myslite, prosím, na to!
Sochu zakúpil štát túto inštitúciu po jej vzniku, presne sa na svoje miesto socha dostala 30. novembra 1983, je z bronzu, jej výška je asi 2,5 m. Táto Marína, na rozdiel od ostatných, nie je nahá. Dôvodom bolo, že socha bola určená tento špecifický objekt a nebolo by vhodné v ňom vystavovať nahú sochu.
Pár poznámok:
- v krabičke je logbook a ceruzka,
- keď je krabička dobre umiestnená, náhodný okoloidúci ju nespozoruje, ale ak ju nedáte do správnej pozície, riskujeme, že o ňu prídeme.
Pekný zážitok a Happy Caching!
Kto z vás dá celú sériu Bártfayova Marína I., Bártfayova Marína II., Bártfayova Marína III.?