Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno PRASIATKO. Nik nevedel ako sa volalo, ani kamarátov, ba ani domček nemalo. Bolo mu na tom svete smutno samému a tak sa vybralo do lesosveta kamarátov si pohľadať.
No prv, než vykročíš aj Ty po jeho stopách smerom k lesu, nájdi ho a zapíš do jeho zápisníčka (logbooku) svoje meno.
Prešlo cez drevenú lávku a ostalo očarene stáť. Ten lesný pokoj sa mu veľmi zapáčil a dostalo nápad: “Nájdem si v lese domček a budem v ňom bývať.”
Začulo štebot vtáčika a pomyslelo si, že by to mohol byť jeho prvý kamarát a možno aj sused. Chcelo by s vtáčikom bývať. Zistilo však, že sa k nemu nedokáže vyštverať , pretože je príliš vysoko.
Vtáčikovi bolo prasiatka ľúto, nuž ho pozval aspoň na večeru do svojej obľúbenej reštaurácie v hoteli, ktorý má od svojho bytu na dohľad. Prasiatko sa nádejalo, že by sa v ňom mohlo aj ubytovať. No každému musí byť na prvý pohľad jasné, že sa do takéhoto hotela veru nezmestí. Je pre iných obyvateľov lesa.
So sklonenou hlávkou sa pobralo ďalej. Kráčalo po cestičke popri zurčiacom potôčiku.
Na ľavej strane cesty ho upútala drevená strieška: “Toto by mohol byť môj domček,” pomyslelo si s nádejou. Strážca mu však jeho omyl vysvetlil: “Táto stavba nie je veru na bývanie. Strieška stráži lesný poklad - čistú vodu pre všetkých obyvateľov a návštevníkov lesa.
Unavené prasiatko si sadlo na blízku lavičku. Zahľadelo sa na obraz letokruhov pred sebou. Snažilo sa zistiť, koľko ich je, no unavené očká mu začali klipkať až zaspalo.
Po výdatnom spánku pokračovalo oddýchnuté prasiatko vo svojej ceste za novým domovom ďalej. V aquaparku pri mostíku si schladilo rozhorúčené kopýtka a rozhliadlo sa navôkol.
Už zďaleka zahliadlo vysokú strechu.
“To už bude on, môj vysnívaný domček!”, jasalo prasiatko. No keď prišlo bližšie, pochopilo, že táto strecha bez stien nebude pohodlná a nebude prospešná ani jeho zdraviu. Prievan z každej strany a žiadne súkromie.
Len v kútoch natkané pavúčie siete.
Na rázcestí sa rozhodlo zanechať štrkovú cestičku a pustiť sa drevenou lávkou hlbšie do lesa. Po pár krokoch stretlo veselú partiu zvieratiek.
“Ideálne miesto na bývanie,” dumalo prasiatko, “no škoda, že je už obsadené.”
A dokonca sa s ním nikto nechce ani zhovárať. Akoby mali zdrevenené jazyky.
Len sova mĺkvo hľadí kamsi pod seba ...
Stúpajúc po drevených schodíkoch mu smutný pohľad padol na kohosi, kto ho pozoroval z druhej strany cesty. Čože tu robí tak sám, ani čo by bol zakliaty? No jeho prívetivý pohľad povzbudil prasiatko pristúpiť bližšie. V šume lístia započul koníkov tichý hlas: “Viem, prečo si tu... ukážem Ti kadiaľ ísť... vyber sa lesnou diaľnicou... po pravej strane prejdeš okolo kŕmidla... no Ty nezastavuj, len pokračuj smelo ďalej... cesta sa vyrovná a potom opäť zatočí doprava... zbadáš šípku ukazujúcu správny smer. Tam nájdeš svoje šťastie...”
Neistota mu zvierala malé srdiečko.
“Neklamal mi ten kôň? Nerozprával len kraviny? Či vlastne koniny? Naozaj by tu niekde mohol byť? Ktovie, či tu nájdem svoj domov?”
No inú možnosť nemalo, len to skúsiť.
Veď šípka ukazovala jasný smer...
Urobilo pár nesmelých krokov a vnorilo sa do lesa...
Kráčalo pomaličky, plné očakávania, kým si jeho malé očká opäť privykli na lesné prítmie.
Po pár krokoch po lesnom chodníčku, ktorý sa dvíhal do mierneho kopčeka, prasiatko zažmurkalo a ostalo stáť ako prikované.
“Je to pravda a či sa mi to sníva? Naozajstný prasiatkovský domček. Aj so záhradkou okolo. Nie, to nie je sen!” vykríklo prasiatko a rozbehlo sa smerom k domčeku.
Ku keške: Miesto uloženia je pomerne frekventované. Snažte sa o nenápadnosť.
Prasiatko z príbehu vás pozýva aj na prechádzku malebnými zákutiami Lesníckeho náučného chodníka až k obnovenej diviačej obore.