Na svete existuje okolo pätnásť druhov snežienok a skoro všade, kde rastú, sa považujú za poslov jari. Najznámejšia je pravdepodobne aj u nás rastúca snežienka s latinským menom Galanthus nivalis, ktorá je rozšírená po celej Európe.

Druh Galanthus nivalis pôvodne pochádza zo západnej Európy a je prirodzene rozšírený od pohoria Kaukaz až po Irán a Kaspické more. Druhom s najväčšími kvetmi je Galanthus elwesii. Snežienka s vedeckým menom Galanthus reginae-olgae zasa nekvitne na jar, ale na jeseň (pomenovali ju na počesť kráľovnej Olgy Konstantinovny Romanovovej 1851 – 1926).

Snežienka je jedovatá rastlina. Otrava sa po požití prejavuje u človeka silným zvracaním, ale  nie je smrteľná. Jed sa dostane z tela sám. U dobytka je to však inak a najmä kravy môžu po zožratí veľkého množstva rastlín uhynúť.

Snežienky sú v kvetinárstve šľachtené už od 16. storočia a v súčasnosti existuje okolo 200 záhradných kultivarov, ktoré vznikli aj vďaka kríženiu s ázijskými druhmi, importovanými do európskych záhrad niekedy okolo roku 1880. Do Británie boli snežienky údajne privezené na začiatku vlády kráľovnej Alžbety I. (1533 – 1603), podľa iného zdroja sa tam dostali z územia dnešného Talianska už v 1. storočí n. l.

V 19. storočí bolo moderné zakladať takzvané „snowdrop walks“ („snežienkové prechádzky“), čo sú turistické trasy obzvlášť obľúbené v čase kvitnutia snežienok. Aby jednotlivé trasy boli čo najdlhšie estetické, vysádzali sa do nich postupne kvitnúce druhy a kultivary snežienok, prípadne druhy nové, v Británii do tej doby neznáme. Niektoré z nich priniesli vojaci z krymskej vojny (1853 – 1856). Napríklad na ostrov Skye (najväčší ostrov súostrovia vnútorné Hebridy v Škótsku) sa snežienky dokázateľne dostali práve týmto spôsobom.

Snežienka spôsobila rozruch i pomerne nedávno – v roku 1998. Vtedy biochemik Árpád Pusztai prezentoval v televízii závery nepublikovaného výskumu o prenose génu zo snežienky do zemiaka a o vplyve týchto „nových“ zemiakov na laboratórne potkany, čím rozpútal diskusiu o škodlivosti GMO potravín.

Mliečny kvet

Latinské meno rodu Galanthus pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade znamená mliečny kvet (gala – mlieko, anthos – kvet). Druhové meno nivalis je tiež gréckeho pôvodu a znamená „zo snehu“. Takže Galanthus nivalis je v preklade „mliečny kvet [vyrastajúci] zo snehu“. Ľudové mená snežienok často odzrkadľujú jej skorý jarný rast. V Čechách sa nazýva podsněžník, v anglosaských krajinách má ľudový názov „družička Februára“, v Holandsku volajú snežienky „bláznivé dievčatá“, vo Francúzsku „snehové zvončeky“, „zimné zvončeky“, „snežné fialky“ alebo perce-neige –„snežný priebojník“. Vo Švajčiarsku je to „Amselblümli“ (Amsel – nem. drozd), pretože v čase, keď kvitne, už v lesoch spievajú drozdy.

Snežienky vraj majú aj ochranné a magické vlastnosti. Snežienka bola magickou kvetinou, ktorá ochránila Odysea pred kúzlami čarodejnice Kirké. V Čechách sa verilo, že kto si prvou jarnou snežienkou trikrát pretrie boľavé oči, tomu sa uzdravia a posilnia.

Anglický názov pre snežienku je snowdrop, ktorý podobne ako nemecký názov Schneetropfen môžeme preložiť ako „snežná kvapka“. Údajne však nejde o kvapku v zmysle kvapka vody, ale meno sa viaže ku kvapkovitému tvaru príveskov náušníc, ktoré sa objavujú na portrétoch dám od holandských a talianskych majstrov z 15. a 16. storočia. Biele kvapkovité náušnice boli v tom období tak časté ako snežienky (vtedy nazývané snowbells – snežné zvončeky). Kvetu nakoniec ostalo meno snowdrop a dovtedy používané snowbell zaniklo.

Snežienka je zasvätená Panne Márii a je spojená zo sviatkom Hromníc (2. február). V tento deň priniesli malého Ježiška do židovského chrámu a vykonali obetu Bohu za prvorodeného syna. Rituál vychádzal zo židovskej viery, podľa ktorej bola žena 40 dní po pôrode nečistá a musela vykonať obetu v chráme, aby sa opäť očistila. V niektorých kostoloch sa na hromničný sviatok odstraňujú z oltárov podobizne Panny Márie a namiesto nich sa ukladá kytička snežienok. Pre snežienky sa pre ich vzťah k Hromniciam vo svete používa aj meno hromničné zvončeky, kvet očisty, hromničné kvety či Máriine kužele.

Podľa anglickej povery sa musela na Hromnice odstrániť z kostola všetka vianočná zeleň použitá na výzdobu. Ak sa tak nestalo, v kostole sa zjavili goblini (mýtické tvory zosobňujúce zlo), a to jeden za každý ponechaný list zelene.

Príbeh jari

Väčšina legiend a príbehov o snežienkach sa spája s ich vznikom a snaží sa vysvetliť, prečo kvitnú tak skoro na jar. Najjednoduchší príbeh hovorí, že snežienku stvorila bohyňa jari (Vesna) z ľadového cencúľa. Iná legenda sa spája so sviatkom Hromníc. Snežienky vraj klíčili v Máriiných stopách pri jej ceste do chrámu s malým Ježiškom.

Trochu sofistikovanejší príbeh spája vznik snežienky s Adamom a Evou. Po vyhnaní z raja, keď prišla zima, bola Eva smutná, pretože celý svet bol zrazu studený a bez krásy. Jeden z anjelov sa nad ňou zľutoval a premenil niektoré snehové vločky na kvety, aby ju potešil a ukázal, že jar je už blízko a zima sa končí. A tak vznikli prvé snežienky.

Podľa inej povesti keď stvoril Boh sneh, povedal mu, že si sám má nájsť farbu, aká sa mu páči. A tak šiel sneh za trávou a prosil ju o zelenú farbu, potom za ružou a prosil o červenú, fialku o fialovú a slnečnicu o žltú, ale všetky kvety ho vysmiali a odmietli mu dať zo svojich farieb. A tak nakoniec prišiel sneh za snežienkou a prosil ju aspoň o farbu bielu, pretože sa bál, že keď ostane bez farby, ako vietor, bude rovnako zlý ako on. A snežienka mu bielu farbu dala. Snežienka je tak jedinou kvetinou, ktorej neprekáža sneh, pretože jej z vďaky nikdy neublíži.

Snežienka je aj hlavnou hrdinkou rozprávky od Hansa Christiana Andersena z roku 1863. Snežienka v príbehu vystupuje ako zvestovateľ správy od dievčiny jej milému, že si našla iného a jej láska k nemu mala krátke trvanie ako život snežienky.

Existuje dokonca anekdota o snežienke, ktorá hovorí o tom, ako ruská cárovná Katarína II. (1729 – 1796) videla na lúke pri rieke Neve obzvlášť krásnu a veľkú snežienku. Cárovná prikázala, aby kvetinu strážila vojenská hliadka. Keďže rozkaz cárovnej sa len tak neruší, hliadky stávali na lúke dlhé roky, až kým cár Alexander II. (1855 – 1881) nepátral po príčine. Vypátral pôvod rozkazu a jarnú vojenskú hliadku na lúke po skoro sto rokoch zrušil.

V umení sa snežienka okrem už spomínanej poviedky Hansa Christiana Andersena objavuje najčastejšie ako posol jari v poézii. Napríklad Erasmus Darwin, dedo známeho Charlesa Darwina, napísal v roku 1791 báseň, v ktorej bohyňa botaniky prichádza na zem, aby ľuďom vysvetlila systém linnéovského systému triedenia rastlín. V časti nazvanej Botanická záhrada vystupuje snežienka, samozrejme v úlohe posla jari.

V maliarstve je najznámejšou snežienka na obraze z roku 1851 s názvom Marianna od maliara Johna Everetta Millaisa (1829 – 1896). Na obraze je zobrazená žena narovnávajúca si chrbát po vyšívaní, ktorým si kráti čas pri čakaní na svojho milého. Nádej, že sa jej vráti, vyjadruje snežienka vyobrazená na vitrážovom okne, pri ktorom žena vyšíva.

Na základe uvedených legiend sa snežienka stala znamením nádeje, útechy, priateľa v núdzi či v nepriaznivých časoch. Takisto sa považuje za symbol skromnosti, vďačnosti a nevinnosti. Je kvetom mesiaca január a symbolom nových začiatkov.

V Anglicku je brošňa v tvare snežienky vhodným darom pre priateľa, ktorý utrpel stratu. Malá váza snežienok zase vyjadruje nádej, že sa časy zlepšia. Košík snežienok na novoročnom prianí znamená „nech je nasledujúci rok požehnaný“. Snežienka sa totiž spája s čistotou panien a bola preto často pestovaná v záhradách ženských kláštorov.

Symbol smrti

Existuje ešte jedna legenda, ktorá úplne mení pohľad na význam a symboliku snežienky v dejinách. Hovorí o dievčine menom Kerma, ktorá keď našla svojho milého mŕtveho, priložila mu na rany kvet snežienky. Tento akt síce nevrátil jej milého spať medzi živých, ale premenil celé jeho telo na trs kvetov. Od tých čias vraj rastú snežienky v trsoch. Snežienka sa stala symbolom smrti. V niektorých častiach Anglicka je dodnes rozšírená povera, že keď niekomu dáte snežienku, želáte si jeho smrť. Kvet snežienky vo vzťahu k tejto legende symbolizuje rubáš.

Na túto legendu nadväzuje povera z viktoriánskych čias, ktorá hovorí, že aj keď je prípustné natrhať si kyticu snežienok, ak by ste priniesli prvú snežienku v danom roku  do domu, mohlo by to viesť k smrti niekoho z rodiny. Podľa inej verzie povery prvá snežienka nespôsobí smrť, ale len to, že sa v danom dome nevyliahnu kuriatka. Podobná legenda sa viaže aj na prvú samotnú prvosienku, fialku, narcis alebo hociktorú inú jarnú kvetinu.

Existuje aj miernejšia verzia tejto povery, podľa ktorej mali dievčiny, ktoré v danom roku plánovali svadbu, zakázané odtrhnúť snežienku pred sviatkom sv. Valentína. Ak tak urobili, znamenalo to, že sa svadba zruší. Údajne je však bezpečné trhať snežienky vtedy, ak ju pri trhaní uistíte, že sa tak deje pre jej vlastné dobro.