: Devínska Kobyla Virtual Cache

Devínska Kobyla

Zdroje: https://sk.wikipedia.org/, http://www.devinskakobyla.sk/index.html,
Foto: www.devinskakobyla.sk, :ITAL

   V tejto virtuálke Vám ponúkam 15 miest na území Devínskej Kobyly. Sú rozdelené do šiestich kategórií - vrchol, skaly, lomy, jaskyne, studničky, história. Z každej kategórie je potrebné navštíviť aspoň jedno z uvedených miest. Celkovo teda k zalogovaniu potrebuješ navštíviť 6 miest.

     1. Vrchol

1-1      Bývalá útulňa pod Kobylou	waypoint 1
1-2      Rozhľadňa	waypoint 2
1-3      RTH Devínska Kobyla	waypoint 3

     2. Skaly

2-1      Skalné okno	waypoint 4
2-2      Psie skaly	waypoint 5

     3. Lomy

3-1      Waitov lom	waypoint 6
3-2      Lom Srdce	waypoint 7

Pri návšteve miest sa aj odfoť a k logu pripoj šesť fotografií. Na každej z fotiek musí byť viditeľný a čitateľný KÓD TEJTO GEOCACHE a ľubovoľná časť tvojho tela. Formu nechám na teba - papier, napísaný na ruke, otvorený náhľad na listing v tvojom mobile - ak prejavíš fantáziu, potešíš ma - mrkni nižšie ukážku mojich logovacích fotiek. Na fotke nepotrebujem vidieť tvoju tvár ani celú postavu - postačí naozaj ľubovoľná časť tela (ruka, noha, prsia, prostredník, topánka...).
V záujme vyhnúť sa neuznaniu tvojho logu a prípadným nedorozumeniam pre fotky nespĺňajúce podmienky uvádzam nasledovné spresnenie ku každému miestu. Ale nestresuj... podmienky sú práveže veľmi voľné.

1-1 Bývalá útulňa pod Kobylou - viditeľné základy chaty, prípadne turistický smerovník, altánok.
1-2 Rozhľadňa - aktuálne už nová rozhľadňa.
1-3 RTH Devínska Kobyla - buď fotografia na súradniciach, ale môžeš doložiť fotku z ľubovoľného miesta z areálu, len na nej musí okrem časti tela a kódu byť vidieť časť ľubovolného vojenského objektu (exteriér či interiér). V prípade nočnej fotky či fotenia v objektoch viditeľné okrem tmy aj kód, časť tela a niečo z objektov...

2-1 Skalné okno - skalné okno :-)
2-2 Psie skaly - skaly, ohnisko a skala, posedenie a skala... ;-)

3-1 Waitov lom - lom a blízke okolie. Okrem skál kľudne drevený chrobák, kozy v lome, labyrint...
3-2 Lom Srdce - skala.

4-1 Jaskyňa Biele skaly - čokoľvek v objekte celého lomu (netreba škáru jaskyne).
4-2 Abrázna jaskyňa - "vzdialený" pohľad na skalnú stenu s jaskyňou. Neštveraj sa hore!

5-1 Vojenská cesta - studnička.
5-2 Studnička pod Kobylou - studnička.
5-3 Prameň Kovačička - studnička.

6-1 Kaverny nad Dúbravkou - buď kaverna zo súradníc, alebo ľubovoľná iná z 9 ks kaverien nad Dúbravkou.
6-2 Hranica Tretej ríše - hraničný kameň na súradniciach.
6-3 Lanovka pieskovne - násypník lanovky alebo pilier na súradniciach, prípadne aj dolné piliere pri Morave.

Pripájam náhľadovú mapu, rozmiestnenia miest podľa kategórií. Po kliknutí na ňu sa ti otvorí v druhom okne mapa, kde vieš zapínať jednotlivé vrstvy a môžeš získať predstavu o rozmiestnení pred výletom. Nájdeš tam aj súradnice ďalších miest, ktoré spomínam v listingu - všetky kaverny, iné lomy, skaly, miesta kde je zákaz vstupu a podobne. V listingu je vo waypointoch uvedených len presne 15 miest, ktoré sú "povinne" voliteľné.
Niektoré obrázky v listingu sú "klikacie" a otvorí sa nové okno s väčšou fotkou. Nakoľko je listing "píííííp" dlhý, na pohyb po listingu môžeš použiť aj navigačné lišty umiestnené pred každou kategóriou, a ľahšie sa tak presunúť na časť, ktorá ťa zaujala.

Varovanie
Počas približovania k skalám, lomom, jaskyniam zo zlej strany, hrozí riziko!
V objekte bývalej vojenskej základne sa nachádzajú rôzne šachty a podobne!
V lese sa nachádzajú kliešte, zvieratá, jedovaté rastliny a huby... a občas ľudia!
Dávaj pozor na deti a aj na seba.

Upozornenie
Ak nemáš rád dlhé listingy, ďalej už nemusíš čítať. Všetky potrebné
informácie pre "odlov" a získanie bodíku si práve prečítal v tejto časti.
Ak sa však chceš o miestach dozvedieť pred návštevou viac, listuj nižšie...

   Devínska Kobyla - najvyšší vrch Devínskych Karpát a Bratislavy, nadmorská výška 514 m.n.m. Samotný vrchol bol však pre bežného turistu roky nedostupný. Nachádzal sa totiž v prísne stráženom areály vojenskej základne. Turistický smerovník sa nachádza približne 300 metrov od vrcholu.

Kategória VRCHOL ti ponúka tri miesta. Dnes už neexistujúcu turistickú útulňu na "náhradnom" vrchole, novú modernú rozhľadňu na skutočnom vrchole alebo prehliadku samotného areálu a objektov bývalej vojenskej základne.

Bývalá útulňa pod Kobylou           Rozhľadňa           RTH Devínska Kobyla

Môžeš preskúmať všetky tri miesta, alebo si vybrať len jedno z nich.
K splneniu podmienky logovania tejto virtuálky stačí navštíviť jedno miesto z tejto kategórie a doložiť fotku.

    Neďaleko od vrcholu Devínskej Kobyly stála kedysi turistická chata. Postavená bola v roku 1919 a za čias nemeckej ríše patrila Karpathenvereinu. Slúžila bratislavským turistom nemeckej národnosti.


Po vojne bola na rovnakom mieste postavená nová, väčšia slovenská chata. Slávnostne bola otvorená v roku 1947. Údajne na ňu v tých časoch nosil zásoby somár vodený psom. V rovnakom roku vznikla aj trampská osada UNCAS pozostávala z členov staršej osady JEROME CAMP. Osada bola typický obojživelná, bola rovnako doma v Malých Karpatoch, tak ako aj na Dunaji. No ako to v tie časy chodilo, Veľká rieka napokon - aspoň v letnom období vždy zvíťazila. Hlavným útočiskom osady na Veľkej rieke sa stal Happy Days, vychýrené táborisko pod vyústením Biskupického ramena. Ich vodáckym eldorádom bol aj hlavný tok Dunaja a priľahlé ramená až ku Gútorskej špici. V zime, keď sa na Dunaj nedalo chodiť zvíťazili Malé Karpaty. Najradšej chodievali na Devínsku Kobylu, kde bola chatka KSTaL, ktorú v zimných mesiacoch okupovali väčšinou len trampi. Po roku 1950 sa osadníci nevyhli prenasledovaniu trampov bezpečnostnými orgánmi štátu. Napokon keď im vlastne nemohli dokázať žiadnu protištátnu činnosť a ani z ničoho ich obviniť, tak im aspoň odobrali ako "víťazi" ich trofeje - sklenené a brúsené vázy, ktoré získali za svoje vystúpenia na rôznych speváckych súťažiach. Odobrali im aj osadné vlajky a rôzne trampské suveníry ktoré im boli venované inými osadami. V čase železnej opony, keď bol tento priestor prísne strážený a uzatvorený, chata vyhorela. Dnes sú z nej viditeľné už len základy.

   Na vrchole Devínskej Kobyly ostala aj po opustení vojenskej základne armádou stará vojenská pozorovateľňa, údajne vyrobená z obalu rakety. Nachádzala sa na vrchole kopca do roku 2020, kedy bola odstránená, aby uvoľnila miesto pre novú turistickú rozhľadnu. Podľa pôvodných plánov mala byť vyhliadková veža hotová a sprístupnená na jeseň 2018, neskôr sa termín presunul na rok 2019.... a nakoniec sa výstavba realizovala až v roku 2020.

Rozhľadňa vznikla podľa projektu z dielne ateliéru ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. "Bohatá fauna a flóra Devínskej Kobyly inšpirovali zhmotnenie výrazu vyhliadkovej veže štíhlym tvarom modlivky zelenej, ktorá sa vyskytuje na tomto území. Biela farebnosť vyhliadky dáva vyniknúť jej siluete na pozadí korún okolitých stromov a zároveň ju robí neviditeľnou z diaľkových výhľadov na masív Devínskej Kobyly," povedal architekt Aleš Hradecký. Zhotoviteľom konštrukcie, ktorej hmotnosť je 35 ton je spoločnosť INGSTEEL. Vyhliadková veža je riešená ako oceľová rámová konštrukcia, nesúca schodisko a vyhliadkové plošiny vo výškach schodiskových podest. Hrazdená kostra nosného systému sa skladá z troch nosných pilierov, ich zavetrenia a konzol podopierajúcich vyhliadkové podesty.

Vyhliadková veža je postavená na najvyššie položenom mieste Devínskej Kobyly v nadmorskej výške 514 m n.m. Výhľad do troch susediacich krajín bol motívom pre umiestnenie troch vyhliadkových plošín v rôznych výškových úrovniach. Do výšky 21,27 metrov sa návštevníci dostanú po vyšliapaní 112 schodov. Tu sa im naskytnú krásne výhľady Výhľad z prvej výhliadkovej plošiny - 14,3 m. nad terénom
Zobor (Tribeč), Košice, Senec, Trojmedzie (SK, AT, HU), Kamzík, Letisko M.R.Štefánika, Budapešť, Slavín, Bratislava (Staré Mesto), Bratislavský hrad, Gerulata, Gabčíkovo

Výhľad z druhej váhliadkovej plošiny - 17,1 m. nad terénom
Schloss Hof, Cyklomost slobody, Praha, Marchegg, Devínska Nová Ves, Pálava, Brno, Volkswagen, Trojmedzie (SK, AT, ČR), Záhorská Bystrica, Marianka, Záruby (Malé Karpaty), Hrad Pajštún, Stupava

Výhľad z tretej výhliadkovej plošiny - 20 m. nad terénom
Königswarte, Wolfsthal, Neziderské jazero, Devín,Hrad Devín, Hainburg, Carnuntum, Most Andreas Maurer, Letisko Schwechat, Viedeň, Schneeberg Dostupná je peším a cyklistom, pričom najprístupnejšia trasa vedie z Dúbravky po Vojenskej ceste smerom od Dúbravskej oázy, ďalšie turistické cesty smerujú z Devínskej Novej Vsi od vodárne zo Sandbergu, Devína či Karlovej Vsi. Financovaná je z rozpočtu mestskej časti Devínska Nová Ves. Či sa sem kovová moderná konštrukcia hodí, alebo by sa ti páčila klasická drevená a prírodnejšia, nechám na tebe. Môžeš dať svoj názor do logu.

   Na vrchole Devínskej Kobyly pôsobila v rokoch 1983 až 1997 rádiotechnická hláska. Konkrétne 6. protilietadlový raketový oddiel („plro“) 186. protilietadlovej raketovej brigády („plrb“) Československej ľudovej armády. Išlo o súčasť obrany štátov Varšavskej zmluvy proti letectvu a raketám NATO. Dnes sú pamiatkou na toto obdobie len chátrajúce objekty tohto protilietadlového raketového oddielu a zanedbaný areál, ktorý postupne pohlcuje príroda. Jednalo sa o „mierové“ palebné postavenie („palpost“) protilietadlovej raketovej techniky S-125 Neva. Mierovým palpostom ho môžeme nazvať preto, lebo slúžil ako základňa v časoch mieru a pre nepriateľa bol „viditeľný“. V prípade ozbrojeného konfliktu by sa technika okamžite (alebo po prvom vypálení pár rakiet, či po nálete protivníka) presúvala do záložného palpostu a ďalších a ďalších záložných palpostov.

Zaujímavosť: 3/250 plro Zoltána Daniho počas bombardovania Srbska NATOm od 24.03.1999 do 4.7.1999 zmenilo takto svoje palebné postavenie celkom 22krát! Počet najazdených kilometrov všetkých vozidiel plro presahoval stotisíc kilometrov a z 22 zaujatých palpostov strielali S-125-kou 7x so spotrebou 13 rakiet. Z toho 2x potvrdený zásah s materiálnym dôkazom (F-117 a F-16CG). Článok napríklad tu alebo tu.

Vojenskú základňu na Devínskej Kobyle stavali v rokoch 1979 až 1983. Technika pre tento palpost bola vyrobená v roku 1979. Do ukončenia stavebných prác na palposte Devínska Kobyla bola technika aj mužstvo dočasne umiestnené v objekte Moste pri Bratislave (1980-1983).

Zaujímavosť: uvedená technika bola v tých časoch veľkým tajomstvom. Útvar Most pri Bratislave sa nachádza zhruba 5km od letiska MR Štefánika v Bratislave. Technika na určitý čas dostala zaujímavú kamufláž - červeno-biele pruhy, aby si náhodný okoloidúci myslel, že ide o letiskovú techniku.

Po dokončení stavebných prác na Kobyle v roku 1983 bola technika presunutá do určeného palpostu. V týchto priestoroch útvar fungoval do roku 1997, kedy sa rozhodlo o jeho presune do objektu v Moste pri Bratislave. V priestoroch objektu Most pri Bratislave bola technika do roku 2003, kedy komplexy S-125M1 Neva vyradili z výzbroje Slovenskej republiky.

Posledné ostré streľby, na ktorých sa príslušníci útvaru zúčastnili sa konali v roku 1995 v Poľsku na polygóne Ustka.

Počas 14. ročného pôsobenia útvaru v objekte na kopci Devínska Kobyla sa vo velení útvaru vystriedalo viac veliteľov. Prvým veliteľom útvaru v objekte Devínska Kobyla sa stal v roku 1983. npor. Ing. KOLEČÁNYI, posledným (pri odsťahovaní techniky) bol mjr. Ing Peter ROGOŽNÍK.

Organizačná štruktúra plro (Neva)

Plro tvorili tieto organizačné jednotky (štruktúra a názvy rot sa od zaradenia techniky do výzbroje neustále menili, nižšie uvedená štruktúra je z obdobia stredu a konca '90. rokov.

Veliteľstvo a štáb (veliteľ plro, NS, Hlavný inžinier oddielu, Logista,......)
1. rota - RBMZ (Rota Bojového a Materiálového Zabezpečenia). Patrila k nim nasledujúca technika: Rádioreléová stanica 5Ja62 "Cykloida", RRL P-15, väzobná kabína 5F24 a patrila do nej ešte automobilová služba, strážne družstvo, spojári, kuchári + ich výzbroj a výstroj.
2. rota - RTB (RádioTechnická Batéria) s nasledujúcou technikou: SNR-125 (systém navedenia rakiet: kabína velenia a systémov UNK, anténny post UNV, kabína rozdeľovania el. RKU (s meničom 50/400), elektrocentrála 5E96A, kabína náhradných dielov PRM a autá T-148 ťahač návesu UNK, UAZ-452KU (KabelUkladátčik). RTB bolo rozdelené do troch org. celkov: A) družstvo ORS (operátorov ručného sledovania), B) Skupina prevádzky (technici), C) Skupina bojového riadenia (veliteľ RTB, DN - dôstojník navedenia).
3. rota - PB (Palebná Batéria) s technikou: 4ks OR (odpaľovacie rampy) 5P73, prepravníky PR-14AM (TZM) rakety S-125 Neva.

Celkový počet osôb (vojaci z povolania a vojaci základnej služby spoločne) na malom plro (malé plro boli oddiely vyzbrojené komplexom S-125M Neva, veľké plro systém S-75M3 Volchov) predstavoval zhruba 120-140 osôb (pri úplnom doplnení na tabuľkové počty). U plro vyzbrojených Volchovom ich bolo asi 150-170.

Mapa rozmiestnenia objektov a ich popis
Palebné postavenia sa skladajú z troch (ak počítame aj ubytovne veliteľstva) hlavných častí:
1) „Objekt A“ - bydliská velenia (jednoducho domy a byty, kde v mimopracovnej dobe bývali...),
2) „Objekt B“ – tzv. „béčko“, budova v objekte plro – „kasárne“,
3) „Objekt C“ – tzv. „céčko“, objekt rozmiestnenia takmer kompletnej techniky jedného plro. (preto „takmer“, lebo v objekte bolo uloženého 1,5 palebného priemeru rakiet (16+8ks) a len časť nákladných vozidiel potrebných na presun, zmenu palpostu plro – ostatné boli na brigáde, veliteľstve (Pezinok), alebo rakety na technickom oddiely vo Viničnom. Objekty A, B, C si nepredstavuj ako jednotlivú stavbu, ide často o súbor objektov, napríklad Objekt C tvorí väčšina objektov roztrúsených po základni za betónovým plotom.

1. Ubytovacia budova kasárni v objekte „B“ - v tejto budove boli ubytovacie priestory pre vojakov základnej služby, toalety, sprchy, kancelárie veliteľov, učebne, jedáleň, kotolňa, arma,... atď. Budova bola na vtedajšie pomery nadštandardná – mramorové podlahy, dymové sklá... 2. Strážnica – budova pre odpočinok strážnej služby. Veliteľ stráže + traja stražáci – vojaci základnej služby (počty sa v rôznej dobe menili). Stráž na Kobyle sa líšila od ostatných útvaroch. Predpisy boli samozrejme rovnaké, ale terénne danosti kopce vytvorili zaujímavosť. Na ostatných útvaroch vykonávali strážnu službu obchádzkou objektu "C" medzi priehľadným a nepriehľadným plotom, kde bol v určitých miestach umiestnené telefón, cez ktorý sa hlásili na strážnicu VS. Kobyla sa v tomto smere líšila. Pri budovaní útvaru umiestnili priehľadný plot takým spôsobom, že po pár rokoch vypadávali stĺpy, jednoducho sa vyvrátili zo zeme a stála oprava bola nemožná (strmý kopec, atď.). Takže na Kobyle obchádzali stražáci objekt "C" po "okružnej", po vybetónovanej ceste. Boli tam umiestnené taktiež telefóny (jeden zrovna pred úkrytom pre RRL P-15), odkiaľ prezváňali na strážnicu.
Striedanie prebiehalo nejako takto: po vydaní zbrane a streliva smer budova strážnice, kde pod dohľadom DO stražák predpisovo nabil Sa-58 v lapači striel, potom odchod smerom do "C", kde sa už niekde nablízku motal striedaný stražák, ktorý (hlavne v noci v úplnej tme) predpisovo zahlásil: "Stoj, kto tam?" odpoveď: "Dozorný oddielu+stráž!", na to otázka: "Heslo?" na čo sme odpovedali heslom, ktoré sme si stanovili, pri preberaní služby. Na prvý pohľad to vyzerá smiešne, ale keď si predstavíš, že samopal so 120ks ostrými nábojmi držal v ruke 18 ročný chalan, ktorý myslel hlavne na to, kedy to už konečne končí, zase ten debil je DO, ktorého nenávidím, atď., tak to až také pohodové to nebolo.

3. Elektrorozvodňa – základná infraštruktúra základne.

4. Budova autoparku - v realite „prasačák“ – v období pred koncom útvaru tu chovali kozy (predtým pravdepodobne prasatá) :-)

5. Budova autoparku - sklad PHM V tejto budove pri vstupe do autoparku boli umiestnené nádrže s PHM (menšie nádrže a 2 ks väčšie nádrže okolo 1500 l. Podzemné nádrže na palivo sa v rámci areálu nenachádzali. 6. Budova autoparku – garáže
Na úplnom konci cesty sa nachádza niekoľko otvorov zaliatych vodou, pozor!

Rovnako na trase pri PTORkách, ORkách, VSke a aj inde sa nachádzajú občas šachty. Skrátka pozeraj pod nohy a dávaj pozor kam stúpaš + v objektoch použi svetlo!
7. Sklad materiálu

8. Úkryt pre techniku – tu bola umiestnená Cykloida - 5Ja63 (trojsmerná). Jeden smer na VS plrb /Mierovo, kde bol systém VEKTOR/, jeden smerom na plro Stupava, a jeden na plro Rusovce. Ide o systém pre prenos kódovaných dát a informácií z automatického systému velenia VEKTOR. Veľmi zjednodušene, z velenia dostal plro údaje cez tento systém a antény SNR (anténneho systému UNV) sa automaticky natočili na veliteľstvom pre nás vybraný cieľ...

9. PTOR č.1 (Pracovisko Technickej Obsluhy Rakiet) – slangovo „ptorka“. Priestor slúžiaci na skladovanie rakiet. Dvojitý úkryt pre rakety a prepravníky PR-14. V jednej ptorke 12 ks rakiet 5V27 a dva prepravníky rakiet. V každej "lodi" po 6 ks rakiet - z toho 4ks na vozíkoch a 2ks na prepravníku zaparkovanom v prednej časti lode. 10. Zdvojený úkryt - boli tu zaparkované 2ks ZiL-131 palebnej batérie s cvičnými raketami, s ktorými takmer denne nacvičovali nabíjanie OR. S týmito vozidlami nestáli vždy v tomto úkryte, niekedy ich nechávali stáť aj priamo pri OR.
Tento úkryt je cez cestu oproti PTOR. Je to tam dosť zarastené a cez vegetáciu ho nevidieť z cesty. Sám som to zbadal až po X rokoch návštev, keď som dal raz skratku od garáži k VS objektu cez les. V prípade potreby súradnice v "klikacej" mape hore... 11. Prečerpávacia stanica

12. Skladovacia budova pre uloženie materiálu PB (palebnej batérie), časti zariadení pre OR, maskovacie siete a ďalší materiál.

13. UŽ-6b – úkryt ženijný typu 6b – bunker pre obsluhu OR (odpaľovacie rampy). Pre dve OR (č.1 a 2) jeden úkryt. V prípade ostrej streľby by bunker slúžil na ukrytie obsluhy – ochrana pred poškodením zdravia plameňom, tlakovou vlnou a odlietajúcimi kameňmi a podobne.

14. Zodolnené veliteľské stanovište (VS) Objekt 1/III) s technikou SNR (Stanice Navedenia Rakiet) – najväčší objekt zo súboru objektov „C“. Tvoria ho tri lode a ďalšie miestnosti obsluhujúce fungovanie plro (telefónna ústredňa, sklady, vzduchotechnika, el. rozvodňa, malá miestnosť VS s planžetom a malou odpočivárňou...) - V lodi za miestnosťou VS umiestnená kabína UNK (z tejto lode vstup na TU)
- Vo vedľajšej lodi tri malé prívesy PRM (kabína náhradných dielov pre SNR, väzobná kabína 5F24 (používaná pri spojení plro s VS plrb cez cykloidu 5Ja62/63) a rozvodná kabína elektrickej energie RKU.
- v tretej lodi Agregátor, elektrocentrála EDS-200 (2x100kW) a v prípade plro, kde bola výcviková kabína AKKORD, tak aj tá bola umiestnená v tejto lodi.   Anténny systém UNV na Kobyle     V lodi VS je vidno kabínu velenia UNK (1995)     Planžet na značenie cieľov

Tri malé miestnosti na VS prístupné z vonku medzi dvomi loďami boli sklady. Všetky tri využívala RTB (Rádiotechnická Batéria). Boli tu materiály k rádiolokačnej technike, prázdne filmy, časti aparatúry KAZA z UNK (Kontrolná a Zapisovacia Aparatúra), rôzne originál CCCP mazivá, ktoré sa používali pri predpísaných prácach. Bolo to uložené v klasických vojenských zelených bedniach s typickou "vôňou". Zaujímavosť: v roku 2009 ma pozvali do maďarska, (nie :ITAL-a ;-) - reč v prvej osobe je pán major, ktorý slúžil na Devínskej Kobyle, sprevádzal ma po nej a komentoval... :-) ) kde som im pomáhal s rozbalením UNV. Bol som tam jediný, ktorý to poznal a X-krát cvičil, bolo to veľmi zaujímavé bez náradia, atď. ale našťastie sa to podarilo bez úrazu, video nájdeš tu.

15. Pozorovateľňa – údajne vyrobená z obalu rakety. Určite to však nebola S-125 Neva. Odtiaľto bol kedysi úžasný výhľad na široké okolie. Vojak musel vedieť rozoznať siluety aktuálnych vlastných a nepriateľských lietadiel, určiť azimut letu a približnú rýchlosť pozorovaného lietadla. Pozorovateľňa bola v roku 2020 odstránená a na jej mieste bola postavená nová turistická rozhľadňa. 16. UŽ-6b – úkryt ženijný typu 6b – bunker pre obsluhu OR (odpaľovacie rampy). Pre dve OR (č.3 a 4) jeden úkryt. V prípade ostrej streľby by bunker slúžil na ukrytie obsluhy – ochrana pred poškodením zdravia plameňom, tlakovou vlnou a odlietajúcimi kameňmi a podobne.
Tento UŽ je tiež mimo chodníka v lesíku. V prípade potreby súradnice v "klikacej" mape..

17. Budova „skrátenej“ (slangové označenie). Toto označenie vychádzalo z toho, že v časoch keď sa držal „PoSy“ (pohotovostný systém) na plro (do roku 1995), tak kvôli nízkym časovým normám pre zaujatie pohotovosti musela byť obsluha (bojová zmena plro) veľmi blízko techniky. Aj po zrušení PoSy zostalo označenie budovy „Skrátená“. Boli tu teda miestnosti pre technikov, učebne, malá jedáleň pre vojakov v prijímači a počas služby tu vždy bola aktuálna bojová zmena v pohotovosti.

18. Úkryt pre prehľadový rádiolokátor P-15 - rádiolokátor pre sledovanie nízkoletiacich cieľov. Úkryt pre RRL P-15 na niekdajšom palposte Devínska Kobyla bol jediný medzi Neváckymi útvarmi na Slovensku, ktorý nebol tzv. šablónovite vybudovaný. Kým v Moste, v Rusovciach a na Stupave mal úkryt RRL P-15 "dieru v strope" pre anténny systém "motýlik", P-15 na Kobyle takúto dieru nemali. Anténa P-15 bola umiestnená na UNŽE na boku úkrytu (keď vyjdeš von z úkrytu tak vpravo popri ňom hore a nájdeš výklenok, kde je v stene diera na káble). Pri asfaltke si môžeš všimnúť "zvláštny" betónový pilier - toto bolo kotvenie pre UNŽU (kotviacich bodov bolo viac). Anténny stožiar tzv. UNŽA "Унифицированная сборно-разборная, перевозная мачта 1Л81-1" čo v preklade znamená "Unifikovaný skladací prepravný stožiar". Patril do kompletu RRL P-15. Tento stožiar (s typovým označením 1L81-1) bol výškovo nastaviteľný stožiar, ktorý (podľa počtu stožiarov) sa dal vytiahnúť v rozmedzí 18,8-52,4m (so záťažou do 700 kg s plochou (voči vetru) do 18 m2 a rýchlosti vetra do 30 m/s) Na Kobyle sme u P-15 nemali toľko stožiarov, aby sme dosiahli tú max. výšku! Tento stožiar sa inak využíval aj u inej techniky, ako napr. u rôznych rádioreléových staníc, a neviem či dokonca 5Ja62/63 Cykloida nemala tento typ stožiaru pre svoje paraboly (ak nie presne tento, tak mal jemu ale veľmi podobný typ).
  RRL P-15 v Moste pri Bratislave                P-15 na UNŽE - 531.RTH Třeboň                 P-15 - po zásahu (Srbsko)

RL typu P-15 nebol LEN vo výzbroji techniky PVOS, ale využívali ho aj útvary RTV. Bola to jednoduchá, s účelom ktorým bola vytvorená výborná technika, ktorá pre využívanie optimálnych charakteristík - tak ako asi všetky druhy podobnej techniky aj v súčasnosti - potrebovala určité terénne predpoklady rozvinutia (na druhú stranu so svojim "decimetrovým pásmom" /niekde v okolí 800MHz/ veselo ťahala na seba protiradiolokačné rakety!!!).

Pre P-15 palpost na vrchole kopca (na Kobyle) bol maximálne NEVYHOVUJÚCI. P-15 a takisto aj metrové lokátory potrebovali na vytvorenie optimálnej smerovej charakteristiky antén niekoľko 100m až 1km (najoptimálnejšie možno aj viac). S našou P-15 sme mohli robiť čo sme len chceli, na vrchole kopca "videl" strašne zle!!! Po presune do Mostu a umiestnení na rovine P-15 doslova ožil...

19. Ihrisko - klasika futbal :-)

20. PTOR č.2 (Pracovisko Technickej Obsluhy Rakiet) – slangovo „ptorka“. Priestor slúžiaci na skladovanie rakiet. Dvojitý úkryt pre rakety a prepravníky PR-14. V jednej ptorke 12 ks rakiet 5V27 a dva prepravníky rakiet. V každej "lodi" po 6 ks rakiet - z toho 4ks na vozíkoch a 2ks na prepravníku zaparkovanom v prednej časti lode. 21. Úkryt pre techniku - v tejto dosť zapadnutej časti bol umiestnený príves V6000. Bol to príves, na ktorom sa umiestnil anténny systém UNV pri balení. V prípade balenia anténneho systému UNV SNR sa príves presunul pred UNV a preklápaním UNV sa postupne umiestňovali jednotlivé antény UNV na príves. Neskoršie sme tento príves nechávali pri UNV, pretože v tejto zapadnutej časti to bolo dosť ďaleko od UNV.
Tento úkryt je tiež trošku bokom od asfaltky a v horšom stave. Pevná cesta sem nikdy neviedla, prázdny príves sem tlačili vojaci ručne. V prípade potreby súradnice v "klikacej" mape hore...

OR – 4ks odpaľovacie rampy (OR) 5P73 pre protilietadlové raketové komplety S-125M Neva. Na 4 kusoch odpaľovacích rámp mohlo byť umiestnených spolu 16 rakiet. Išlo o moderné zariadenie, ktoré predstavovalo reálnu hrozbu pre letecké sily nepriateľa. Rakety boli typu „zem – vzduch“, teda boli určené proti vzdušným cieľom. Plocha pre OR 1 pred objektom VS na Devínskej Kobyle      Odpaľovacia rampa s raketami Most pri Bratislave

Zemným valom "zodolnené" postavenie pre OR bolo rozmerovo všade rovnaké - betónový podklad z dôvodu otáčania a presne stanovených vodorovných uhlov, smerov, a nabíjania OR. Betónové stĺpy a železné tyče sú pozostatkami rámu maskovacej siete pre OR. Asi do konca PoSy (do 1995) sa rampy maskovali. Odkrytie OR od maskovacích sietí bolo zjednodušené preklápaním maskovacích sietí pomocou tých tyčí a rampa s nabitými raketami mohla "pracovať".

Zaujímavosť: Ak toto monštrum (OR) neumiestnili na pevný podklad, ako to v rôznych vojenských konfliktoch aj bolo (napr. OAF v roku 1999) tak sa veľakrát stávalo, že štart prevej rakety tak trhol celou rampou, že druhá rakety buď spadla z OR, alebo sa odtrhla kabeláž od OR (viď pripojenú fotku z 20.05.1999 palpost pri dedinke Bečmen), kedy štart prvej rakety zhodil druhú z OR (OR umiestnená na veľmi mäkkom podklade a tlaková vlna prvého stupňa rakety doslova urobila kráter tesne pri OR)...

Na miestach pre OR sú šachty. Išlo o vybudovanú podzemnú kabelážnu sieť medzi technikami, ktorá bola pod zemou 1-1,2m v betónových tuneloch. Na toto nerád spomínam, pretože sme to preliezali (hlavne trasa UNK-OR) v roku 1997 ako potkany, keď sme vyťahovali kabeláž pri sťahovaní techniky (v ostrom konflikte by sa samozrejme táto kabeláž nechávala tam, a brala by sa náhradná). Srdce riadenia bojovej činnosti bola kabína UNK, ktorá bola takto cez kabeláž prepojená na každú techniku (4ks OR, RRP P-15, RKU, 5F24 väzobka - dátové prenosy pre CU, spojovacie káble, vidovka, napájanie....atď.-atď.).

Popis kabíny UNK

Kým na S-75 Volchov (verzie M3) boli skrine jednotlivých systémov, ale i samotné riadenie bojovej činnosti rozdelené do troch kabín (AV-prístrojová, UV-bojového riadenia a PV-anténna), tak na Neve to bolo všetko "natlačené" do jednej kabíny - do kabíny UNK. Okrem anténneho, vysielacieho, prijímacieho a AVS (anténno-vlnovodného) systému sa v kabíne UNK nachádzali všetky ostatné systémy komplexu potrebné na úspešné vedenie bojovej činnosti.

Kabína UNK-M bola návesom typu 838. Ako ťahač návesu sa používala T-148TN ("Koník"). Z dôvodu, že sa všetky nf systémy nachádzali v jednej kabíne, okrem pár výnimiek boli viaceré systémy rozložené do viacerých skríň (na rozdiel od Volchova). Rusi však dbali na to, aby sa podľa číslovania blokov mohol technik rozoznať, ku ktorému systému konkrétny blok patrí. Teda nie vždy jedna skriňa = jeden systém, ale označovanie blokov UK-XX - a najmä prvé čísla z XX - naznačoval, k akému systému patril konkrétny blok. (napr.: UK-3X - indikátorový systém, UK-5X - systém SPC /selekcie pohybujúcich sa cieľov/, UK-XXX - napájacie bloky, atď.)

Takže si predstavíme trochu bližšie kabínu UNK-M z roku 1999, po poslednej Slovenskej modernizácii (po zabudovaní systému LETVIS). Nevácka technika k nám bola dodaná z dvoch výrobných sérií, ktoré sa od seba líšili umiestnením VIKO (vynosného indikátoru kruhového obzoru) z P-15-ky. Kým jedna výrobná séria mala zabudované VIKO vedľa skrine UK-60 a trezorom, tak druhá mala VIKO medzi skriňou imitátora a ORS F1. Popisovaná kabína je z tej druhej série.

1.) UK-30SA - skriňa štartovacej automatiky, skriňa veliteľa PB na sledovanie a prípravu rakiet na odpálenie.
4 x - UK-67AI - štyri bloky štartovacej automatiky pre jednotlivé rampy.

2.) UK-30 F2 - skriňa operátora ručného sledovania uhla F2.
- UK-37A - blok pre TV systém, televízne zariadenie VPU-44
- UK-33 - blok indikátoru ORS
- UK-68M - blok pre ručné sledovanie (systém SOPA - Systém Ovládania Polohy Antén)
- UK-88 - blok APS (automatizovaného prístroja štartu)
- UK-132 - napájací blok skrine.

3.) UK-30 - skriňa dôstojníka navedenia (DN)
- UK-64M - blok zosilovačov silových pohonov (systém SOPA)
- UK-47 - blok funkčnej kontroly (imitátorový systém),
- UK-32 - blok indikátorov DN (indikátorový systém),
- UK-62 - blok DN (systém SOPA),
- UK-69M - blok pre premenu súradníc (systém SOPA),
- UK-131 - napájací blok skrine.

4.) UK-60 - skriňa veliteľa RTB.
- UK-66 - blok zosilovačov pohonov (systém SOPOR - Systém Ovládania Polohy Odpaľovacích Rámp)
- UK-63 - blok GGS, blok hlasitého spojenia medzi kabínami,
- UK-31M - blok indikátora prehľadu a APS (automatizovaného prístroja štartu),
- UK-61M - blok veliteľa, blok zapínania prípravy 1. na OR (systém SOPA),
- UK-65 - blok zosilovačov prívodu uhlov paralax (systém SOPA),
- UK-161 - napájací blok skrine.

5.) Skriňa systému LETVIS (21" monitor, počítač Pentium XX...)

6.) UK-90 - skriňa režimu malých výšok.
- UK-89 - blok pre tvarovanie signálov FÍ index C plus-mínus malá delta
- UK-91 - blok tvarovania uhlových selekčných impulzov cieľa a hraničných chybových signálov,
- UK-92 - blok pre tvarovanie uhlových blokovacích impulzov rakety a oneskorenia impulzu riadiacej osi,
- UK-191 - napájací blok skrine.

7.) UK-50 - skriňa systému SPC (selekcie pohybujúcich sa cieľov).
- UK-52 - blok koherentného heterodynu,
- UK-53 - blok fázových detektorov,
- UK-54 - blok ultrazvukových oneskorovacích liniek,
- UK-55 - blok prvého stupňa odčítania,
- UK-51 - blok druhého stupňa odčítania,
- UK-56 - blok selektorov,
- UK-151 - napájací blok skrine.

8.) UK-20N - skriňa systému RPK (Rádiového Vysielača Povelov).
- UK-21 - blok dešifrátora,
- UK-23 - blok modulátora a šifrátora,
- UK-25 - blok RPK,
- UK-27 - blok automatického ladenia frekvencia (ADFM),
- UK-121 - vysokonapäťový usmerňovač.

9.) UK-20I - skriňa systému RPK - RVD (Rádiový Vysielač Dotazu).
- UK-22 - blok zapnutia,
- UK-24 - blok ADFM a vlnomer,
- UK-26 - blok rádiového vysielača dotazu,
- UK-28 - modulátor,
- UK-122 - napájací blok,
- UK-124 - vysokonapäťový usmerňovač.


Ľavá stranu kabíny UNK-M - tu popísaná kabína UNK-M je zo série, kde VIKO bolo zabudované medzi imitátor a skriňu ORS F1 (namiesto gréckeho "FÍ" píšem F). 1.) UK-30SA - skriňa štartovacej automatiky (viď. popis pravej strany)

2.) UK-100 - hlavný vypínač a blok hlavných poistiek kabíny.

3.) UK-30 F1 - skriňa operátora ručného sledovania uhla F1.
- UK-37A - blok pre TV systém, televízne zariadenie VPU-44,
- UK-33 - blok indikátoru ORS F1,
- UK-68 - blok pre ručné sledovanie (systém SOPA),
- UK-87 - blok pre výpočet rýchlosti (v) a parametru (P) cieľa (systém APS),
- UK-132 - napájací blok skrine.

4.) UK-30M - skriňa VIKO (prenosného prehľadového indikátoru).
- UK-34 - blok prvotného sledovača,
- UK-35 - VIKO (obrazovka),
- UK-36 - blok zosilovačov sledovacieho systému,
- UK-133 - napájací blok skrine.

5.) UK-40 - skriňa imitátora.
- UK-41 - blok pre tvarovanie medzifrekvencie a imitovaného rušenia,
- UK-42 - blok tvarovania obrazového signálu imitovaného cieľa,
- UK-43 - blok tvarovania uhlových signálov imitovaného cieľa,
- UK-44 - blok tvarovania diaľkových signálov imitovaného cieľa,
- UK-45 - blok tvarovania imitovaných signálov rakiet,
- UK-46 - blok pre premenu súradníc (z azimutu a polohového uhlu na F1, F2),
- UK-141 - napájací blok skrine.

6.) UK-10 - skriňa aparatúry KAZA (kontrolnej a zapisovacej aparatúry)
- UK-18 - blok väzobných zariadení,
- UK-19 - napájací blok.

7.) UK-70R - skriňa súradníc rakety (súradnicový systém)
- UK-74I - blok určovania uhlových súradníc rakety I. (F1, F2),
- UK-74II - blok určovania uhlových súradníc rakety II. (F1, F2)
- UK-72I - blok určovania diaľkových súradníc rakety I.
- UK-72II - blok určovania diaľkových súradníc rakety II.
- UK-59I - blok hlavného zosilňovača signálu rakety I. kanálu,
- UK-59II - blok hlavného zosilňovača signálu rakety II. kanálu,
- UK-171I - napájací blok skrine.

8.) UK-70C - skriňa súradníc cieľa (súradnicový systém)
- UK-75 - kontrolný blok,
- UK-73 - blok určovania uhlových súradníc cieľa,
- UK-71 - blok určovania ďiaľkových súradníc cieľa,
- UK-57M - blok pre prepnutie frekvencií,
- UK-58M - blok hlavného zosilňovača signálu cieľa,
- UK-86 - blok pre kompenzáciu uhlu skrutu,
- UK-171II - napájací blok skrine.

9.) UK-70 - skriňa referenčných napätí a synchronizátoru.
- UK-381 - panel kontroly,
- UK-84M - blok určovania diaľky do bodu stretnutia rakety s cieľom (systém APS),
- UK-85M - blok určenia okamžiku odpálenia rakety (systém APS),
- DB-52% - domáca broskyňovica, kto si toto prvý prečíta má ju u mňa, ("výherca" - Lacovalo:-))
- UK-77 - blok synchronizátoru systému diaľky,
- UK-78 - blok synchronizátoru systému diaľky,
- UK-79 - blok synchronizátoru uhlového systému,
- UK-173 - napájací blok skrine.

10.) UK-80 - skriňa povelového systému rakety, skriňa výroby povelov.
- UK-81I - výroba základných chybových signálov rakety (I. kanál),
- UK-81II - výroba základných chybových signálov rakety (II. kanál),
- UK-82I - výroba nadbehových signálov (I. kanál),
- UK-82II - výroba nadbehových signálov (II. kanál),
- UK-83I - blok tvarovania povelov riadenia (I. kanál),
- UK-83II - blok tvarovania povelov riadenia (II. kanál),
- UK-181 - napájací blok skrine.

Okrem popísaných systémov ešte v kabíne UNK-M boli ukryté "maličkosti", bez ktorých by nemohla pohodlne fungovať. Patrili sem napr.: systém zabezpečujúci ventiláciu a vykurovanie kabíny. Sem patrili tzv. "bufíky" - elektrické ohrievače, klimatizačný systém - tzv. kondicionér, ako to nazvali rusi (na obrázkoch vidno vonkajšiu jednotku na prednej časti kabíny), rôzne prepojovacie káble vytiahnutých blokov zo skríň počas predpísaných prác, patrila sem aj kontrolná a meracia aparatúra (meracie prístroje V2-2, AVO-5M, S1-65, S-1-68 a ďalšie meracie prístroje) a samozrejme XXkg prevádzkovej a údržbovej dokumentácie. Ďalej tzv. prepojovacie bloky ("platá") medzi jednotlivými skriňami, ktoré sa nachádzali úplne na vrchu každej skrine.
Dalo by sa tu toho ešte napísať veľa, pripojiť desiatky archívnych fotiek, stovky fotiek čo som nafotil na základni za posledné roky, staré nákresy, spomienky vojakov, ale asi už dĺžkovo listing stačil ;-)

V prípade, že máš záujem o informácie, alebo o sprievodcu a rozhovor v teréne, prípadne aj o zážitkovú nočnú prehliadku základne, môžeš ma kontaktovať a skúsime sa dohodnúť.

   Zaujímavých skál je na Devínskej Kobyle veľké množstvo. Väčšina z nich však vznikla pri ťažbe a zároveň aj obsahuje nejakú jaskyňu. ;-) Aby si navštívil viac miest, tak trojkombinácie LOM, SKALA, JASKYŇA (napríklad lokality Waitov lom, lom Slovinec, lom Biele skaly, Sandberg) som rozdelil do rôznych kategórií.

Kategória SKALY ti teda ponúka len dve miesta. Jediné skalné okno na území Devínskej Kobyly a Psie skaly, ktoré ukrývajú päť jaskýň.

Skalné okno                               Psie skaly

Môžeš navštíviť obidve miesta, ale rovnako si pokojne vybrať len jedno z nich. Opäť sa aspoň na jednom mieste odfoť v súlade s podmienkami logovania tejto virtuálnej kešky a pridaj fotku k logu.

   Za záhradkárskou osadou za bývalým podnikom Slovenské závody technického skla neďaleko neznačkovaného chodníka k cvičným skalám v ostrohu Bonanza pri bývalom lome Štokeravská vápenka sa nachádza jediné skalné okno (Tvrdoš) na území Devínskej Kobyly. Ide o geomorfologický fenomén, ktorý s krasovými alebo pseudokrasovými javmi priamo nesúvisí, ale je súčasťou kremencových brál, kde sú vyvinuté Kremencové jaskyne. Kremence dnes tvoria vrchol Devínskej Kobyly, ich „čriepky“, v podobe nemalých blokov, sú roztrúsené po zlomovom svahu. Ide o kremencový blok, ktorý vznikol v spodnom triase. Tento nevšedný, masívny blok dosahuje výšku približne 7 m. Skalné okno sa nachádza na jeho vrchole, má priemer približne 1 m. Chodník ďalej po pár desiatkach metrov prechádza okolo menšej koróznej jaskyne. Jaskyňa v Štokeravskej vápenke má dĺžku asi 17 metrov a podzemná chodba je výrazne korozívneho charakteru. Je vo výške 230 m.n.m. v bočnom ťažobnom priestore vápenky. Jaskyňa boal odkrytá počas ťažby v kameňolome a pravdepodobne jej väčšia časť bola odťažená. Dno jaskyne čiastočne vypĺňajú kvartérne sedimenty a bloky spadnutej horniny. Je suchá a takmer bez výzdoby, len v jej zadnej, ťažšie dostupnej časti sa tvoria drobné hríbové sintre.

Chodník ďalej pokračuje k lezeckej oblasti Technické sklo (Štokeravská vápenka). Jaskyňa aj lezecká stena sa však nachádzajú už na území prírodnej rezervácie Štokeravská vápenka. Platí tu 4.stupeň ochrany a nevedie sem značený turistický chodník, oblasť je teda legálne neprístupná. Výnimku je udelená len pre členov horolezeckého spolku JAMES s členským preukazom a za účelom lezenia.

Opustený lom bývalej Štokeravskej vápenky zarezaný v severných svahoch vrchu Devínska Kobyla predstavuje chránené územie, od roku 1993 je prírodnou rezerváciou s rozlohou 12,72 ha so 4. stupňom ochrany. Táto oblasť je akýmsi oknom do dávnej geologickej histórie tohto územia. Strmé steny pomerne rozľahlého lomu odkrývajú prevažne vápence jurského veku so zachovanými pozostatkami krasových javov v podobe povlakov sintrov, krasových dutín, ako i pekne zachovaných zvyškov kvapľovej výzdoby. Steny lomu sú rozrušené niekoľkými zvislými puklinami vyplnenými sedimentmi mladších treťohôr, z ktorých pochádzajú bohaté paleontologické nálezy fosílnej neogénnej fauny stavovcov. Štokeravská vápenka sa však môže pýšiť aj výskytom vzácnej fauny a flóry. Významným zástupcom chránených rastlín je jazýčkovec jadranský, ktorý patrí k veľmi vzácnym druhom orchideí. Za vznik tohto unikátneho miesta, staršieho viac ako 14 miliónov rokov, vďačíme mladotreťohornému moru. Z masívu dolomitického vápenca sa stále odlamujú kúsky uhličitanu vápenatého – sintru, ktorý sa vyzrážal v podobe kalcitu a aragonitu v teplých vodách plytkého mora.

Lom Štokeravskej vápenky bol najrozsiahlejší historický lom na Devínskej Kobyle. V 70. rokoch 19.storočia tu rakúske Stockerauské akciové vápenky rozšírili svoj ťažobný revír. Bol tu kvalitný vápenec, vhodný aj na pálenie vápna. Kusové pálené vápno z tohto zdroja (pálilo sa v dvoch peciach) bolo mimoriadne kvalitne a celá produkcia sa vyvážala do Rakúska a Talianska. V roku 1912 bola vybudovaná železničná vlečka do vápenky. V januári 1933 Dr. Felix Schostal založil spoločnosť Denova, ktorá prevzala všetky pozemky, kameňolom a vápenku. Až do roku 1939 spoločnosť dosahovala postupne stúpajúci zisk. Úbytok produkcie vápna v roku 1939 pramene vysvetľujú citeľným úbytkom pracovných síl. Robotníci odišli pracovať do bývalej Mittelmannovej vápenky (Waitovho kameňolomu), ktorý sa po zmene hraníc aj s obcou Devín (Theben) ocitol vo Veľkonemeckej ríši. Až v roku 1943 sa spoločnosti začalo opäť dariť. Výroba vápna pokračovala do roku 1964, v roku 1965 boli zbúrané kruhové pece bývalej vápenky.

Dr. Helmuth Zapfe a jeho otec, Dipl. Ing. Bruno Zapfe, ktorý vo vápenke aj pracoval, zachránili a zhromaždili veľké množstvo fosílneho materiálu. Okrem iného aj unikátny nález prakoňa, ale aj korytnačiek, netopierov, zajacov, hlodavcov, mastodontov, nosorožcov a jeleňov. V 70. rokoch 20. storočia tu našli a opísali nový druh žaby (Bufo bufo L.). Najvzácnejším nálezom ostávajú tri kostry opíc Propliopithecus vindobonensis. Druh, ktorý žil pred 22 miliónmi rokov, v období miocénu – otnangu. Žiaľ, väčšina nálezov z tejto lokality sa nachádza v Prírodovednom múzeu vo Viedni.

   Morfologicky nápadný útvar (pobrežný zrub) s výškou 8 metrov a dĺžkou vyše 50 metrov, medzi trampmi známy pod názvom Psie skaly. Názov Psie skaly je odvodený od časti tohto skalného útvaru, ktorý nápadne pripomína psiu hlavu. Skalu budujú lavicovité a doskovité kremence a zlepence spodného triasu tatrika (lúžňanské súvrstvie). Skalný útvar je charakteristický množstvom abrazných tvarov, v spodnej časti sa nachádzajú výraznejšie previsy vysoké do 1,5 m a vyššie sa vytvorilo aj päť jaskýň.
Ano, kategória SKALY a zasa sa nám sem zatúlali aj jaskyne. :-) Jaskyne vznikli na tektonicky predisponovaných miestach abraznou činnosťou neogénneho mora. Jaskyňa Kremencová I má priebeh v tvare písmena U. Má dva vchody, ktoré sú vzájomne prepojené, s orientáciou na JV. Dosahuje dĺžku 6,1m.
Jaskyňa Kremencová II má charakter skalnej brány s dĺžkou takmer 5m. Jej vchody sú orientované na S a JV. Čiastočne je vyplnená kvartérnymi sedimentmi.
Jaskyne Kremencová III a V sú malé jaskyne previsového charakteru s vchodmi orientovanými na SV. Okrem hliny a blokov kremencov neobsahujú ďalšiu výplň. Majú dĺžku do 3m.
Jaskyňa Kremencová IV je zakončená subvertikálnym vyústením na povrch. Skaly sú využívané aj na lezenie, nájdete tu prekvapivo pekné bouldre. Lezecká oblasť je rozdelená na 6 sektorov, v ktorých je až 51 ciest(nie všetky očistene!).

Na mieste nájdeš aj dve ohniská a pri každom miesto na sedenie a rozloženie jedla. Takže si oddýchni, zabav sa... je na tebe, ci si budeš opekať, polozíš si trochu po skalách, pokúsiš sa nájsť niektorú z jaskýň a nakukneš do nej.... alebo sa len pristavíš, cvakneš si jednu povinnú fotku a ideš ďalej.

   Zaujímavých lomov obsahuje lokalita opäť väčšie množstvo. Vybral som dva, ktoré sú pre verejnosť prístupné. Z môjho pohľadu mám rád lom Štokeravskej vápenky a maličký, no historicky veľmi hodnotný Starý lom nad Devínom. Žiaľ obidva sú v chránenom pásme a nie sú sprístupnené turistickým chodníkom, teda verejnosť sa ku ním legálne nemôže dostať.

Kategória LOMY ti teda ponúka dve miesta - Waitov lom , ktorý ťa prenesie milióny rokov do minulosti a lom Srdce, ktorý mal z environmentálneho hľadiska pohnutú minulosť.

Waitov lom                  Lom Srdce

Môžeš navštíviť obidve miesta, ale rovnako si pokojne vybrať len jedno z nich. Opäť sa aspoň na jednom mieste odfoť v súlade s podmienkami logovania tejto virtuálnej kešky a fotku pridaj k logu.

   Waitov lom sa nachádza sa v opustenom dvojetážovom lome na západnom svahu Devínskej Kobyly približne 800 metrov južne od Sandbergu. Zaujímavosťou je fakt, že vyše 200 miliónov rokov bolo toto územie pod morskou hladinou.
Mittelmanova vápenka bola založená v roku 1897 Bratislavčanmi Moricom Mittelmanom, Albertom Schenkom a Františkom Lazarom pod názvom Prvá Bratislavská vápenka. Jej hlavnou činnosťou bola ťažba kameňa a pálenie vápna. Vyťažený kameň posielali prostredníctvom parníkov po toku rieky Moravy a používali ho predovšetkým na reguláciu a spevňovanie brehov Moravy (prvý parník z Devínskej Novej Vsi po zregulovanej Morave vyplával 17. 6. 1886.). Okrem ťažby sa tu pálilo vápno, ktoré sa vyvážalo do Rakúska a Talianska. Na prepravu vápna do Devínskej Novej Vsi slúžila aj úzkokoľajná železnica na stanicu do Devínskej. Majiteľ firmy Žulové lomy v Devíne Ing. Jozef Wait, v roku 1929 odkúpil lom a pozemky, a stal sa posledným majiteľom vápenky. K vápenke patrila aj lanovka, ktorej kamenné pylóny sú dodnes zachované pri brehu rieky Morava. Touto lanovkou sa prepravoval vyťažený piesok do lodí na Morave. Výroba vo vápenke a ťažba v lome sa postupne utlmovala a skočila sa v roku 1932. Na okolitých pozemkoch založil Ing. Wait vinohrad a ovocný sad. Počas 2. svetovej vojny bol v chátrajúcich objektoch vápenky zriadený pracovný tábor ruských zajatcov, ktorí stavali v rokoch 1944 až 1945 pre Nemcov drevený most cez Moravu do Schlosshofu. Šiesteho apríla 1945 ho ustupujúca nemecká armáda vyhodila do vzduchu. Po vojne boli pozostatky vápenky asanované. Materiál zo zbúraného komínu a pece použili na stavbu kravína JRD vo Waitovom ovocnom sade.

V lome boli odkryté telesá druhohorných sivých vápencov, dolomitov a karbonátových brekcií liasového veku (spodná jura). Z geologického hľadiska je horná časť Waitovho lomu považovaná za torzo podmorskej jaskyne, vyplnenej horizontálnymi vrstvami transgresívnych vrchnobádenských pieskov, obsahujúcich okrem skamenelín rybovitých stavovcov a korytnačiek aj osteologické (kostné) zvyšky plutvonožcov (tuleň Phistiphoca vetusta Zapfe). Lokalita dokumentuje paleoreliéf a paleopodmienky usadzovania sedimentov v centrálnej časti sandberských vrstiev vrchnobádenského veku.

Dnes je Waitov lom súčasťou Národnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla a chráni najväčšie skvosty našej kveteny, vstavače rodu Orchis a je domovom pre viaceré druhy vtákov. Lom vápenky sa aj dnes volá Waitov lom.

   Kameňolom Srdce nad záhradkárskou kolóniou na severnom svahu Devínskej Kobyly leží v nadmorskej výške 260-270 m.n.m. Vápencový lom z 19. storočia bol založený do strmého svahu. Vyťažený priestor má tvar srdca, čo dalo tejto lokalite súčasné meno. Sprístupnený len 15 m širokou vjazdovou cestou zo severnej strany. Necelých 50 metrov východne od "veľkého" Srdca je aj Malé srdce - podobne do hĺbky založený lom, no oveľa menší. Rozľahlá halda pri lome Srdce je obľúbenou piknikovou lokalitou obyvateľov Devínskej Novej Vsi.

V roku 1963 previezol Slovnaft, n.p. so súhlasom štátnych orgánov do lomu na uskladnenie nebezpečný odpad - gudróny. Ide o vedlajší produkt, kyselinové živice vznikajúce pri rafinácii ropy z bratislavskej rafinérie Apollo, ktorá ho najprv ukladala vo svojom areáli do štrkových jám. Vychádzalo sa z predpokladu, že zásadité vápencové podložie kameňolomu by malo pôsobiť neutralizujúco na kyselinové gudróny a daná lokalita sa ukazovala byť vhodná pre ich skládku. Kyslý gudrón obsahuje do 80% ropných olejov, živice a asfalt. Čerstvé gudróny sú tekuté a obsahujú 25–60% kyseliny. Dlhodobo skladované gudróny strácajú tekutosť v dôsledku rôznych polykondenzačných a oxidačných procesov. Povrch skládky bol prekrytý vrstvou ílovitých zemín o hrúbke 1-5m a následne zarovnaný. Keďže hustota gudrónov (1,3 g/cm3) je nižšia ako hustota ílov (12,6 g/cm3) postupom času došlo k ponáraniu ílov krycej vrstvy a k následnému vytláčaniu gudrónov k povrchu. Skládka kyselinových gudrónov sa na mieste nachádzala vyse 50 rokov a predstavovala riziko hlavne pre miestnu flóru a vážne ohrozovalo biodiverzitu Devínskej Kobyly. V rokoch 2014 a 2015 prebehla ťažba a likvidácia kontaminovanej zeminy a gudrónov. Z kameňolomu vyviezli 18 000 m3 gudrónov a kontaminovanej zeminy a 14 000 m3 povrchovej zeminy, spolu vyše 50 tisíc ton škodlivého odpadu. Kameňolom následne zasypali čistou zeminou a revitalizácia bola ukončená zazelenaním kameňolomu.

   V oblasti medzi Devínom, Devínskou Novou Vsou, Dúbravkou a Karlovou Vsou sa nachádza vyše 20 jaskýň. Takmer polovica z nich je priamo na Devínskej Kobyle. Tradične som vybral dva jaskyne.

Kategória JASKYNE ti teda ponúka dve miesta (..no a ako to už na Devínskej Kobyle býva, obe miesta boli v minulosti lomom a uvidíš tu aj zaujímavé skaly...).

Jaskyňa Biele skaly                  Abrázna jaskyňa

Môžeš navštíviť obidve miesta, ale rovnako si pokojne vyber len jedno z nich. Opäť sa aspoň na jednom na mieste odfoť v súlade s podmienkami logovania tejto virtuálnej kešky a pridaj fotku k logu.

   Jaskyňa sa nachádza v opustenom Fuchsovom lome (známom ako trampská lokalita Biele skaly (prípadne ako Biely kameňolom), ktorý bol otvorený vo vápnitých pieskovcoch a piesčitých zlepencoch vrchného bádenu. V strednej časti lomu sa nachádza úzky vertikálny vchod do neveľkej, takmer 5m dlhej pseudokrasovej jaskyne Biele skaly s neprielezným pokračovaním. Zadná časť tejto pukliny je zrejme vysoká až 10m. Jaskyňu môžeme klasifikovať ako kombinovanú, a to typmi rozsadlinovým a puklinovým. Vznikla pravdepodobne počas ťažby, alebo v krátkom čase po nej. Vyťažením horniny došlo k zmene napätia a gravitačnému poklesu obrovského bloku v ľavej časti kameňolomu. Opisovaná jaskyňa je vytvorená práve priestorom vzniknutým po jeho odvalení. Čiastočne je vyplnená kvartérnymi sedimentami. Jej vchod je v nadmorskej výške 365 m.n.m. V lome pokračovala mechanizovaná ťažba ešte začiatkom 20, storočia, o čom svedčia stopy po vertikálnych a šikmých vrtoch. Kameň sa využíval na schodišťové stupne, obklady, dlažby, hraničné chotárne kamene. mosty a pomníky. Azda najvýraznejšie použitie kameňa z Fuschovho lomu môžeme vidieť na obklade stien niekoľkých podjazdov pod železnicou pri Devínskej Novej Vsi. Ročná ťažba blokov vápenca sa vo Fuchsovom lome pohybovala medzi 200 - 1000 m3, pričom bolo možné vylomiť bloky kameňa veľké až 2m3.

Lom je v súčasnosti obľúbený ciel turistov a zároveň trampské táborisko - miesto, kde sa konalo mnoho potlachov a jarných ohňov. Trampská osada Michigan bola založená v roku 1981 v Dúbravke na Bielych skalách. Dna 7.9.1981 tu pri príležitosti jej založenia postavili svoj prvý, vlastnoručne vyrezaný totem. V roku 1982 začali budovať rebrík, nové schody, ohnisko a lavičky.

Dnes tu sídlia osady Michigan, Mohawkovia, Eldorado, Estacado a El Kondor. Na Biele Skaly pribudol aj totem 17. Medzinárodného Slovensko - Českého potlachu, ktorý sa konal v septembri 2010 v Lozorne. Za posledné tri roky tu pribudli aj ďalšie nové totemy.

Na mieste je viacero možností posedenia a opekania.

   Jaskyňa sa nachádza v brale Slovinec asi 20 m nad cestou. Abrázna jaskyňa (169 m n.m.) nepatrí medzi klasické krasové jaskyne, ktoré vznikli pomalým rozpúšťaním vápnitej horniny presakujúcou, alebo tečúcou vodou po puklinách. Jaskyňa má pseudokrasový pôvod. Vznikla rušivou činnosťou mladotreťohorného mora - abráziou skalného útesu morským príbojom približne pred 14 - 13 miliónmi rokov. Spolu s jaskyňami v devínskom hradnom brale patrí medzi najnižšie položené jaskyne na Slovensku. Jaskyňa je geologicky lokalizovaná v druhohorných ružovkastých až sivozelenkastých kremitých a slienitých vápencoch, rohovcoch a slienitých bridliciach s vekom okolo 150 miliónov rokov. Jaskyňu tvorí šikmý previsový priestor, ktorý vznikol na tektonickej poruche. Dlhá je 8 m, so šírkou chodby 3m a výška stropu dosahuje max. 4 m. Jej dno mierne stúpa a smerom dovnútra sa jaskyňa zužuje. V skalných stenách pred jaskyňou sú zreteľné stopy po morských vŕtavých organizmoch. Dno jaskyne je pokryté morským pieskom starým vyše 13 miliónov rokov. Je to rovnaký piesok ako na lokalite Sandberg nad jaskyňou. Piesok pôvodne vypĺňal celú jaskyňu, postupne bol však uvoľnený a odplavený.
Z dôvodu ochrany prírody a málo bezpečného prístupu po strmom skalnatom svahu je jej návšteva zakázaná.

Skalné bralo Slovinec (lom Skala) sa nachádza na južnom konci Devínskej Novej Vsi nad riekou Morava. Do roku 2011 boli na jeho úpätí prístupné dve štôlne, ktoré boli bohužiaľ počas budovania parkoviska zahrnuté hlinou. Skalné bralo je výnimočné prevrátenou stratigrafickou pozíciou, t.j. staršie horniny sú umiestnené nad mladšími horninami. Stena bývalého kameňolomu je vysoká takmer 50 metrov. Hornú časť brala tvoria výrazné doskovité až bridličnaté kremité a slienité vápence a rohovce vrchnojurského veku. Vek bol určený z nálezov mikrofosílií. Spodnú časť skalného odkryvu budujú doskovité až masívne hľuznaté vápence s polohami slieňov. Zvyšky mikrofosílií sú vzácne a slabo zachované.

   Kategória, ktorá mi pri prieskume v teréne priniesla sklamanie. Tri studničky (z toho jedna s naozaj masívnou murovanou kamennou nádržou na vodu, druhá betónový základ, drevená strieška..) som našiel úplne zrovnané so zemou a prítomnosť studničky naznačovala len premočená hlina a pár pozostatkov studničiek. Vybral som teda len tri najlepšie zachovalé studničky.

Kategória STUDNIČKY ti teda ponúka tieto miesta.

Vojenská cesta             Studnička pod Kobylou             Prameň Kovačička

Môžeš navštíviť všetky tri, ale rovnako si pokojne vybrať len jednu z nich a po ceste sa osviežiť. Opäť sa na jednom mieste odfoť v súlade s podmienkami logovania tejto virtuálnej kešky a pridaj fotku k logu.

   Studnička, ktorá je zárukou dodávky čerstvej vody. Nachádza sa len pár metrov od asfaltovej cesty vedúcej z Dúbravky na vojenskú základňu. Na mieste je možnosť posedenia a opekania.

Osobne sa mi tu veľmi páčil náučný panel, aké v inom prevedení určite poznáte. Plienka, plechovka, sklo a podobné odpady a doba ich rozkladu v prírode. Tento panel urobili skutočne ekologicky a nevyprodukovali pri jeho tvorbe zbytočný odpad. Prevedenie je drevené a neobsahuje zbytočné vzorky materiálov.

   K studničke sa dostanete odbočkou z asfaltovej cesty, prípadne od Bielych alebo Psích skál. Menej výdatný zdroj vody, v prípade dlhšieho sucha len kvapká, prípadne úplne vysychá.

   Studnička v údolí trošku bokom od chodníku. Najmenej výdatná a vodu si tu pravdepodobne nedoplníte.

   Kategória HISTÓRIA ti ponúka tri miesta. V prípade, že si dopredu prečítaš o vybranom mieste nejaké informácie, prípadne už máš historické vedomosti, tak pri návšteve a objavovaní ťa snáď zaujmú... a uvedomíš si, ako sa máme v súčasnosti úžasne.

Kaverny nad Dúbravkou        Hranica Nemeckej ríše        Lanovka pieskovne

Môžeš navštíviť všetky tri, ale rovnako si pokojne vybrať len jedno z nich... veď už to poznáš.

   Myšlienka na vybudovanie bojového opevnenia v okolí Prešporku pochádza zo začiatku 20. storočia. Sprevádzkovanie pevného mosta cez Dunaj, Mostu Františka Jozefa, v roku 1890 bolo veľkou výzvou pre vojenských stratégov. Prvé koncepcie na ochranu mosta a jeho okolia sa objavili na Ministerstve vojny Rakúska – Uhorska už v roku 1902. O tri roky neskôr bol pripravený generálny projekt. Avšak až zhoršenie medzinárodnopolitickej situácie v roku 1911 sa stalo dôvodom na plánovanie obrany Viedne formou tzv. opevnených miest (správnejšie predmostí) v mestách Krems, Tulln, Viedeň, Prešporok, Komárno, Budapešť. Po terénnej ohliadke, ktorá prebehla začiatkom leta v okolí Prešporku, bol spracovaný návrh, ktorý odporúčal budovanie bojových opevnení, tzv. kaverien, na svahoch Malých Karpát v línii: Devínska Kobyla – Dúbravská Hlavica – Železná studnička – Kamzík. Atorom návrhu bol major arm. gen. vo výslužbe Škvor. Dňa 23. augusta 1914 nariadilo Ministerstvo vojny zahájenie opevňovacích prác, ktorých vedením bolo poverené „Opevňovacie stavebné riaditeľstvo“ (Befestigungbaudirektion) a 1. októbra 1914 dosiahol počet pracujúcich na opevnení najvyšší počet, až 6-tisíc mužov. Priamo v Dúbravke pracovalo na hĺbení štyristo mužov. Aj vďaka tomuto vysokému pracovnému nasadeniu boli Kaverny dokončené už v roku 1915. Teda okrem tých na Dúbravskej hlavici, kde sú všetky kaverny stavebne nedokončené. Rozdiel je v betonáži, zatiaľ čo Dúbravské majú vybetónovaný len vchod a núdzové výlezy. V tých stavebne dokončených je betonáž kompletná.

Ku kavernám patrili pôvodne ešte rôzne ďalšie ženijné prekážky (kolové zátarasy, záseky, barikády, mínové polia a pod.), ktoré však boli väčšinou budované z dočasných materiálov a nezachovali sa.

Kaverny boli zrejme vybudované podľa taktického usmernenia veliacich dôstojníkov na tomto úseku obrany, ktorí asi stanovili aj ich architektonické riešenie. Línia opevnených kaverien bola budovaná v smere predpokladaného pohybu nepriateľských vojsk na Viedeň. Kaverny obdobného typu, ako sa nachádzajú v masíve Dúbravskej Hlavice, boli identifikované aj na svahoch Hundsheimer Berge nad rakúskym mestečkom Hainburg. Pôvodný zámer – ochranu Mostu Františka Jozefa – zabezpečovali z veľkej časti palebné postavenia na rakúskom kopci Kőnigswart. Prešporské delostrelecké opevnenie malo za úlohu chrániť strategicky dôležité komunikačné línie smerujúce nielen smerom k Viedni, ale aj na Moravu v smere na Brno.
Vzhľadom na možnosti na Slovensku bol zvolený najodolnejší základný dostupný materiál – prostý betón, vystužovaný oceľou. Realizovali sa zemné a betónovacie práce, pravdepodobne boli budované aj drevené konštrukcie stien a stropu. V skalných masívoch boli vykonané aj razičské práce využívajúce pevný skalný masív ako priestor na vybudovanie miestností slúžiacich na ukrytie vojakov, zvierat (koní) a materiálu.

Mimoriadnosť týchto stavebných diel dokazujú aj údaje o hĺbke, do ktorej museli byť vybudované pod povrchom zeme, aby odolali delostreleckej streľbe nasledujúcich ráží:
- granáty ráže do 210 mm – potrebná hĺbka aspoň 7 metrov,
- granáty ráže od 210 mm do 380 mm – potrebná hĺbka aspoň 9 metrov,
- granáty ráže 380 až 420 mm vyžadujú hĺbku aspoň 14 metrov.

Kaverny sa stali jedným z najbezpečnejších úkrytov živej sily a materiálu v horskom teréne. Filozofia tohto opevňovacieho systému zohľadňovala požiadavku, aby čo najmenší počet kaverien zabezpečil čo najväčší počet bojových a logistických úloh a čo najlepšie chránil čo najviac ľudí a materiálu pred účinkom delostreľby, resp. leteckých útokov. Kaverny sú jedinečným dielom moderného fortifikačného staviteľstva. Kaverny budované na masíve Dúbravskej Hlavice predstavujú dokonca úkryty ťažkého typu. Ich vybudovanie si vyžiadalo kvalifikovaný prístup odborníkov z oblasti vojenských obranných stavieb, ako aj odborníkov z radov delostreleckého vojska, baníctva a geografie. Kaverny boli budované banským razením. V prípade Dúbravských kaverien sa jednalo o prvohornú bridlicu, ktorá vznikla vyvrením lávy v podmorskom prostredí. Tieto horniny sú jedny z najstarších. Vznikli v období prvohôr v mori, ktoré sa tu v tom čase nachádzalo.

Opevnenia vychádzali z technologických možností delostrelectva na začiatku vojny. Dostrel diel nepresahoval v tom čase 6 kilometrov. V krátkom čase sa však táto hodnota zmenila na 9 km a kaverny už potrebám doby nevyhovovali. Preto využitie kaverien armádou bolo v Dúbravke veľmi krátke a boli obsadené len udržiavacou posádkou a nikdy neboli v bojovom nasadení. Armáda sa ich vzdala už v roku 1916 a dokonca ich zväčša bezodplatne (niekedy za 100 korún) odovzdala vlastníkom pozemkov.

Kaverny sú v Dúbravke umiestnené na Dúbravskej hlavici, ktorá bola v tej dobe pasienkom bez stromového porastu. Objavených a zmapovaných je tu osem (9) objektov. V Bratislavskom opevnení sa ich nachádza viac ako päťdesiat.

Každý objekt Kaverny disponuje minimálne jedným únikovým východom, komínom, v ktorom boli osadené železné priečky zapustené do stien. Tento núdzový východ sa nachádzal jeden vždy pri hlavnom vchode, a v niektorých prípadoch na opačnom konci objektu. Núdzový východ pri hlavnom vchode sa nachádza v ohybe, ktorý mal za úlohu zabrániť vniknutiu tlakovej vlny. Ohyb na začiatku kaverny však tlmil nielen tlakové vlny, ale aj slnečné lúče. Vojaci stáli pred rozhodnutím, ako zabezpečiť osvetlenie objektov. Vzhľadom na dobu a polohu ich nebolo možné elektrifikovať. Voľba nakoniec padla na karbidové lampy, pretože v kavernách bola skladovaná aj munícia. Karbid sa totiž skladuje ako tuhá nevýbušná látka. Horľavý plyn sa z neho stáva až po dopadnutí kvapky vody, kedy chemickou reakciou vzniká plyn, ktorý horí.

Dňa 24.9.2013 Pamiatkový úrad SR vyhlásil Bunker 1, Bunker 2 a Bunker 3 za národnú kultúrnu pamiatku. Správcami ustanovil so súhlasom mestskej časti Bratislava-Dúbravka OZ Bunkre, ktoré vzniklo v októbri 2011. Združenie vykonalo rekonštrukciu Kaverny 02 a 03. Ak máš záujem o prehliadku kaverny, môžeš napísať mail na kaverna@bunkre.info, kde si s dobrovoľníkmi dohodneš termín prehliadky s výkladom.

   Pri potulkách po turistických značkách pretkávajúcich Devínsku Kobylu si možno všimneš hraničné kamene Tretej ríše. Málokto si uvedomí, aký kus histórie vlastne predstavujú. Hraničné kamene vyznačovali hranicu medzi nemeckou Treťou ríšou a vtedajším Slovenským štátom. Samotné kamene sa zachovali ako pomerne nízke objekty v tvare kvádrov so zvetraným povrchom. Na vrchu majú krížik a naznačené dva smery, ktorými hranica pokračuje. Pôvodne mali na povrchu vytesané aj písmená D a S, označujúce územie jednotlivých štátov. V päťdesiatych rokoch boli tieto znaky z väčšiny kameňov odstránené. Ale poďme nazad do histórie...
Dňa 12. októbra 1938 nemecké vojsko obsadilo Petržalku a Engerau sa týmto stal územím „Tisícročnej ríše“. Našťastie len na šesť a pol roka. Nemci nastolili požiadavku, aby bol aj Devín pripojený k Nemecku. Rozhodnutím česko-slovensko-nemeckej rozhraničovacej komisie, ktorá zasadala v Berlíne 21. novembra 1938, sa v priebehu troch dní aj Devín stal súčasťou ríše. Slovenskí obyvatelia boli zaskočení, lebo po odstúpení Petržalky Nemcom, slovenského juhu Maďarom a menších území na severe Poliakom nadobudli dojem, že kúskovanie slovenského územia bude ďalej pokračovať a Slovensko sa zakrátko stane korisťou nenásytných susedov.

Argumentom bolo národnostné zloženie Devína. Pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa v Devíne z 1402 obyvateľov k nemeckej národnosti prihlásilo 784, kým k slovenskej a českej 484. Skutočným dôvodom však nebola starosť o niekoľko stoviek poväčšine chudobných nemeckých roľníkov, rybárov a vinohradníkov. Nemci sledovali veľký strategický zámer. Keď opustili úvahy o slobodnom prístave Bratislava-Petržalka, vytýčili si nový program. Plánovali postavenie prieplavu Dunaj-Morava-Odra a neskôr ho chceli prepojiť aj s riekou Labe. Už v roku 1939 malo na zemné práce gigantického diela nastúpiť päťdesiattisíc robotníkov. Vyústenie prieplavu potrebovali mať pod kontrolou, navyše na mieste, kde dodnes stojí Devín, mal vyrásť veľký prístav, doky, sklady, železničné a cestné prekladisko. Ústie Moravy do Dunaja by sa zmenilo na jeden z najväčších dopravných uzlov Európy. Mali v úmysle obec zrovnať so zemou a nový Devín, vlastne už Theben, vybudovať na rakúskom brehu Moravy. Aby strategicky dôležité územie bolo pod dokonalou vojenskou ochranou, na devínskom hradnom brale chceli postaviť vojenskú pevnosť.

Ak by sa nacistom podarilo realizovať megalomanské plány, ešte väčšia pevnosť vybavená ťažkým delostrelectvom by stála na vrchole päťstoštrnásť metrov vysokej Devínskej Kobyly. Preto na východnom svahu kopca posunuli hranicu asi o päťsto metrov, aby kontrolovali celú výšinu. Vypuknutie svetovej vojny v septembri 1939 prinútilo berlínskych plánovačov odložiť projekty, ktoré by natrvalo zmenili ráz krajiny a prírody na sútoku Moravy a Dunaja.
Prevzatie Devína nacistickou správou prebiehalo v posledných novembrových dňoch v roku 1938. Prvým krokom bol odchod príslušníkov finančnej stráže, pracovníkov štátnej plavebnej spoločnosti, žandárov a česko-slovenského vojska, ktoré tu bolo dislokované od septembrovej mobilizácie. V stredu, 23. novembra, sa začalo veľké sťahovanie, keďže viacerí tu bývali aj s rodinami. Sťahovalo sa zariadenie prístavu i štátneho kameňolomu na Devínskej ceste. Slovenská škola, ktorá stála na začiatku obce, vybudovaná za prostriedky Slovenskej ligy a nesúca meno Alojza Kolíska, sa vyprázdnila a odstránili aj tabuľu s jej názvom. Noví páni Devína v nej plánovali otvoriť nemeckú meštianku. V obci zatiaľ panoval pokoj a napäté očakávanie. Po uliciach chodili „ordneri“ (poriadková služba z radov miestneho obyvateľstva) s páskami na rukách, ktorí zdravili zdvihnutím pravice a zvolaním Heil Hitler. Nemeckí školáci už niesli v rukách červené zástavky s hákovým krížom v bielom poli. Okrem niekoľkých nadšencov dospelé obyvateľstvo malo obavy z budúcnosti. Devín bol od ostatného územia Tretej ríše oddelený Moravou a Dunajom a strácal spojenie so svojím prirodzeným zázemím Bratislavou. Keď sa Devínčania dopočuli, že na ceste od Bratislavy sa pripravujú betónové zátarasy a ostnatý drôt, masovo využili poslednú možnosť a vybrali sa autobusmi za nákupmi do mesta. Vedeli, že mnohé druhy tovaru sú na Slovensku oveľa lacnejšie ako v ríši. Majitelia bratislavských pohostinstiev zas vo veľkom nakupovali devínske ríbezľové víno a obľúbený ríbezľový vermút. Tušili, že ho zakrátko bude nedostatok...

Samotné zabratie Devína sa uskutočnilo vo štvrtok 24. novembra. Miestni Nemci si domy vyzdobili nacistickými vlajkami a veľká zástava s hákovým krížom viala aj na devínskom brale. Mnohí bratislavskí Nemci túžili osobne sa zúčastniť na slávnosti privtelenia Devína k ríši, ale naša finančná stráž a vojaci ich cez novú hranicu nepustili. Zatiaľ sa na nábreží pod devínskym hradom zhromaždil početný dav, aby privítal nemecké vojsko, políciu a úradníkov z ríše. Uvítaciu slávnosť režíroval vládny komisár Devína Neubauer, ktorý ešte predchádzajúceho dňa nechal postaviť slávobránu s nápisom: „Jeden vodca, jeden národ, jedna ríša“ a pred kostolom i tribúnu, kde sa prebranie Devína aj za účasti okresného náčelníka a ďalších reprezentantov Slovenska uskutočnilo. Nemci prišli do Devína na siedmich veľkých motorových člnoch a jednom vlečnom člne. Vojsko malo so sebou aj veľkú poľnú kuchyňu a v súlade so svojimi okupačnými tradíciami rozdali z nej vyše tisíc porcií gulášu miestnemu obyvateľstvu. Slávnosť prebehla bez incidentov, ríšski Nemci sa správali voči slovenským reprezentantom korektne. Obyvateľstvo Devína prijalo pripojenie s nadšením. V nasledujúcich týždňoch niekoľkokrát zasadala zmiešaná česko-slovensko-nemecká delimitačná komisia. Nemci vyšli v ústrety požiadavke Slovákov týkajúcej sa mimoriadne dôležitého Vodárenského ostrova (pôvodne Käsemacher) a celý ho vrátili Slovensku za územné kompenzácie v oblasti Karlovej Vsi a na Devínskej Kobyle. Dohodli sa aj podmienky malého pohraničného styku a dopravy. Slovenské orgány umožnili prevádzku dennej autobusovej linky Devín - Petržalka, aby Devínčania pohodlnejšie dosiahli územie ríše, najmä Hainburg a Bruck, kam z administratívneho hľadiska Devín patril. Tento autobus na slovenskom území nesmel zastaviť a vždy ho sprevádzali príslušníci slovenskej finančnej stráže. Malo to byť len dočasné opatrenie, lebo Nemci plánovali do leta 1939 postaviť dočasný drevený most cez Moravu a uľahčiť tak obyvateľom okupovaného Devína vstup na ríšske územie. Stavba sa odkladala, a tak obec sa až do konca vojny ocitla vo veľkej izolácii. Devínčania zostali odkázaní na nie vždy spoľahlivú vodnú dopravu a osobitný autobus.
 Hraničný priechod s Nemeckou ríšou pri dnešnej BVS - Sihoť

V decembri 1938 vykonal Vojtech Tuka, vtedy ešte bez politickej funkcie, súkromnú návštevu u ríšskeho maršala Göringa. V rámci nezáväzného rozhovoru opatrne sondoval otázku Devína. Naznačil, že jeho vrátenie by prispelo k budovaniu vzájomných vzťahov, lebo je to slovenské pamätné miesto. Göring mu však odpovedal, že pamätné miesta majú len slobodné národy, čím dal najavo naše neplnoprávne postavenie v Česko-Slovensku. Ale situáciu nezmenilo ani vyhlásenie slovenskej samostatnosti v marci 1939. Nemci si Devín podržali, aj keď na výstavbu prieplavu museli zabudnúť.

Na novú hranicu si privykalo aj obyvateľstvo Devínskej Novej Vsi a Bratislavy. Cesty k Devínu prehradila závora a okolo nej sa striedala stráž jednej i druhej strany. Hranica na Devínskej Kobyle bola však priepustná a jej kontrola veľmi slabá. Keď sa vojna rozbehla na plné obrátky, viacerí občania využívali veľmi dobrú zásobovaciu situáciu na Slovensku. Po lesných chodníčkoch Devínskej Kobyly nosili balíky s potravinami na devínsku poštu. Odtiaľ ich mohli bez colného konania poslať príbuzným do Protektorátu Čechy a Morava alebo do Nemecka, kde sa bieda prehlbovala. Aj obyvatelia Devína i Petržalky si počas vojny prilepšili vďaka neporovnateľne lepším pomerom, aké počas vojny na Slovensku panovali, a ťažili tiež z umele nadhodnoteného kurzu ríšskej marky vymieňanej so slovenskou korunou v pomere 1:10.

Keď sa začalo obdobie „totálneho nasadenia“ a pomaly šesťdesiatroční devínski i petržalskí občania nemeckej národnosti museli nastúpiť do Wehrmachtu, prišlo vytriezvenie z veľkonemeckého sna. Museli ľutovať, že nezostali súčasťou Slovenskej republiky, kde boli životné podmienky aj v záverečnej fáze vojny oveľa znesiteľnejšie.

Stopy po nemeckej okupácii pomaly vymizli, rovnako ako devínski i petržalskí Nemci, po vojne odsunutí, vlastne vyhnaní do Rakúska. Len na Devínskej Kobyle sa zachovalo niekoľko desiatok hraničných kameňov, kedysi vyznačujúcich hranicu medzi „Tisícročnou ríšou“ a malým Slovenskom. Keďže kamene sú veľmi ťažké a s typickou nemeckou dôkladnosťou zasadené hlboko v zemi, zostali dodnes na svojom mieste.

   Pod južným svahom Devínskej Kobyly sa rozprestiera dlhá, široká a plytká morská zátoka. Život tu pulzuje v plytkých zátočinách a more je plné rýb, žralokov, veľrýb, tuleňov, drobných morských živočíchov, ulitníkov, rias a morských rastlín. Okolité skalnaté pobrežie obývajú morskí vtáci, sovy, nosorožce, jelene, tapíry, psovité dravce i opice...
Vlastne až takú dávnu históriu som tu nechcel preberať. Posuňme sa o niekoľko miliónov rokov v čase a navštívme lom pieskovne Sandberg (pôvodný slovenský názov Pieskovec). V roku 1897 bola Bratislavčanmi Moricom Mittelmanom, Albertom Schenkom a Františkom Lazarom pod názvom Prvá Bratislavská vápenka založená Mittelmanova vápenka. Jej hlavnou činnosťou bola ťažba kameňa a pálenie vápna. Vápno sa vyvážalo do Rakúska a Talianska. Na prepravu vápna do Devínskej Novej Vsi slúžila aj úzkokoľajná železnica na stanicu v Devínskej. K vápenke patrila aj lanovka, ktorej horný násypník pri lome Pieskovec a aj kamenné pylóny pri brehu rieky Morava sú dodnes zachované.
Piesok sa na Sandbergu ťažil niekoľko storočí, o čom svedčí aj obraz významného viedenského maliara neskorej éry baroka Johanna Christiana Branda (1722 až 1795), ktorý namaľoval pieskovňu so zámkom Schloss Hof na horizonte v roku 1744. Samotná lanovka dlhá takmer 300 metrov slúžila na prevoz a nakladanie piesku, vyťaženého v minulosti na neďalekých svahoch Pieskovca. Začínala práve v priestoroch vtedajšieho lomu násypníkom, ktorého kostra sa zachovala dodnes a dovedú ťa k nej súradnice. Vo vozíkoch sa naložený piesok následne vydal na svoju krátku cestu ponad cestu Devínska Nová Ves - Devín nad kotvisko na rieke Morave. Tu sa piesok nakladal na do člnov. V prípade záujmu si môžete dole pri Morave pozrieť zachovalé kamenné piliere (súradnice nájdeš v zdieľanej mape). Neďaleko od hornej stanice lanovky môžeš obdivovať najväčšiu stenu pieskovne, ktorej veľkosť a majestátnosť vzbudzujú obdiv a rešpekt zároveň. V jej vrchnej časti môžeš pozorovať masívne lavice ťažkých riasových vápencov, ktoré sa "občas" odtrhnú a zrútia dole (napr. marec 2013 sa zrútila časť steny s objemom 500m3 horniny). Výroba vo vápenke skončila v roku 1935. Aj keď bola pôvodne lanovka majetkom Mittelmanovej vápenky, používala sa aj po jej zániku. Piesok ťažili urbárnici, najmä pre potreby občanov. Neskôr ložisko piesku prevzalo JRD. Vrcholom primitívnej neúcty k jedinečnému prírodnému geologickému a historickému dedičstvu bol rok 1954, keď v súvislosti s prudkou výstavbou Bratislavy začali na Sandbergu vo veľkom ťažiť Štrkopiesky n.p., ale bez použitia lanovky. Piesok zvážali autami po ulici Slovinec. Po protestoch obyvateľov na prašnosť prevádzky ťažiari vybudovali príjazd pod Sandberg od Moravy a výsypník na kraji pieskovne. Ťažbu si napokon v roku 1965 znemožnili samotní ťažiari veľkým odstrelom vrstvy piesku, pri ktorom sa zosunula aj prevísajúca lavica pieskovca navrchu lomu s obrovskými balvanmi. Ťažba piesku sa definitívne skončila. Výsledkom barbarského počínania na svetoznámej paleontologickej lokalite bolo okrem iného aj zničenie zvyškov základov veľkomoravského hradiska (9.-10. storočie) v hornej časti lomu, ktoré predtým utrpelo aj pri buldozérovej skrývke pôdy pri príprave postupu ďalšej ťažby.

V súčasnosti je oblasť chráneným paleontologickým náleziskom – a to už od roku 1964. V roku 1965 bolo jeho územie rozšírené a premenované na Štátnu prírodnú rezerváciu Devínska Kobyla, pričom od 1. januára 1995 bola táto oblasť premenovaná na Národnú prírodnú rezerváciu Devínska Kobyla. Uvedený chránený areál tiahnuci sa na západných svahoch Devínskej Kobyly od Devínskej Novej Vsi smerom na juh až po Devín s rozlohou až 102 ha je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty so štvrtým stupňom ochrany. Hneď vedľa hlavného turistického chodníka sa nachádzajú tabule s bližšími informáciami o lokalite, pojednávajúce o jej geologickom vývoji a živočíchoch, ktoré obývali toto územie počas mladších treťohôr.

Virtuálka zahŕňa 15 miest na území Devínskej Kobyly rozdelených do šiestich kategórií:

VRCHOL	Bývalá útulňa pod Kobylou   -   Rozhľadňa   -   RTH Devínska Kobyla
SKALY	Skalné okno   -   Psie skaly
LOMY	Waitov lom   -   Lom Srdce
JASKYNE	Jaskyňa Biele skaly   -   Abrazná jaskyňa
STUDNIČKY	Vojenská cesta   -   Studnička pod Kobylou   -   Prameň Kovačička
HISTÓRIA	Kaverny nad Dúbravkou   -   Hranica Tretej ríše    -   Lanovka pieskovne

   1) Z každej kategórie je potrebné navštíviť aspoň jedno z uvedených miest.
   2) Pri návšteve miest sa vždy odfoť a k logu pripoj šesť fotografií.
   3) Na každej fotke musí byť vidieť kód tejto kešky a ľubovoľná časť tvojho tela.