Jaskyne
Jaskyňa je prírodný podzemný dutinový priestor, ktorý vzniká buď v krase rozpúšťaním, vymieľaním, resp. zvetrávaním materskej horniny, vo vulkanických horninách ako dutina po plynoch, alebo na pobreží pôsobením prílivových vĺn (abrázna jaskyňa). Štúdiom jaskýň sa zaoberá odvetvie geomorfológie – speleológia. V súčasnosti sa vymedzujú aj ďalšie špecifické odbory – krasová geológia a krasová geomorfológia, pre ktoré jaskyňa predstavuje osobitý predmet výskumu.
Jaskyne sú tvorené geologickými procesmi, ktoré môžu ešte obsahovať kombinácie chemických procesov, tektonických síl a atmosférického pôsobenia.
Domica
Podľa spôsobu vzniku jaskyne ich delíme na primárne a sekundárne.
Primárne jaskyne
Niektoré jaskyne vznikajú zároveň s horninou. Nazývame ich pôvodné alebo primárne jaskyne; v speleológii a krasovej geomorfológii ich poznáme pod termínom syngenetické jaskyne (napr. Jelenecká jaskyňa vo Veľkej Fatre, Travertínová jaskyňa v Hájskej tiesňave v Slovenskom krase). Vznikajú predovšetkým pri sedimentácii pramenných vápencov alebo vo vulkanických horninách, kde sa tvoria lávové jaskyne (exhalačné komíny a pod.), ale aj tzv. tree-mould caves, resp. jaskyne (alebo kaverny) po biogénnom rozklade stromov prikrytých horninou. Príkladov zo Slovenska je veľa (Studňa na Ragáči ako exhalačný komín, jaskyne typu tree-mould caves vo Vihorlatských vrchoch).
Sekundárne jaskyne
Sekundárne jaskyne, ktoré v speleológii a krasovej geomorfológii poznáme pod termínom epigenetické jaskyne, vznikajú neskoršou postupnou koróziou, eróziou, kryogénnym zvetrávaním, rútením, či v prostredí gravitačnej deformácie už vzniknutej horniny, alebo vzájomnými kombináciami spomenutých dejov. Príkladom jaskyne, v ktorej pri speleogenéze dominovali procesy vymieľania a chemického zvetrávania je Domica v Slovenskom krase alebo Ochtinská aragonitová jaskyňa v Hrádku Revúckej vrchoviny.
Gombasecká jaskyňa
O skutočnosti, že Slovensko v stredoeurópskom meradle patrí medzi krajiny s najväčším bohatstvom krasových javov, vie spomedzi širšej verejnosti iba málokto. Jej pozornosť je zvyčajne zúžená len na niekoľko jaskýň, populárnych z pohľadu možnosti ich návštevy počas turistického či poznávacieho výletu. O zostatku z približne 7014 známych jaskýň na Slovensku v súčasnosti sú informácie známe zvyčajne iba speleológom, jaskyniarom, nemnohým odborníkom – krasológom, krasovým geológom a geomorfológom, milovníkom krasu či zainteresovaným turistom.
Tvorba podzemných vodných tokov v krase
Na rozdiel od nekrasových území, v ktorých sa tvorí prirodzená hladina podzemných vôd, v krase je jej existencia problematická, a preto sa používa skôr termín úroveň podzemnej krasovej vody, ktorá nemusí vždy v určitom skrasovatenom masíve dosahovať jednotnú výškovú hladinu. Bežné sú podmorské pramene, ale aj v našich oblastiach sifónová cirkulácia krasových vôd (výskyt občasných prameňov a estavel) naznačuje zložitosť obehu krasových vôd.
Tvorba podzemných vodných tokov v krase sa viaže na tri základné vývojové typy krasu: 1. autochtónny kras, 2. alochtónny kras a 3. zmiešaný kras. Pod pojmom kras nechápeme len jeho geomorfologický fenomén, pretože všetky definície krasu zdôrazňujú v charakteristike krasu aj špecifický obeh vody. Špecifický obeh vody v krase je predurčený sekundárnou priepustnosťou a rozpustnosťou vápenca vo vode. Špecifickosť spočíva aj v hydrografickej vertikálnej zonálnosti podzemných krasových vôd (obr. 1): vadózna, plytko freatická a hlboko freatická.
Vo vadóznej najvyššie ležiacej podpovrchovej zóne prevláda puklinová cirkulácia krasovej vody formou vsakovania zrážkovej vody drobnými puklinami, miestami aj turbulentný pohyb rozšírenými puklinami, ako aj influkcia tečúcej vody z povrchových ponorov pozdĺž naklonených dutín.
Plytko freatická zóna je charakteristická kolísaním vodnej hladiny (úrovne), v čase zvýšených zrážok je vyplnená vodou, v ktorej už nastáva horizontálny pohyb vody.
Hlboko freatická zóna je trvalo zaplavená, pukliny sú vyplnené vodou s veľmi pomalým horizontálnym pohybom, asi 2-3 cm za 24 hod.
Práve plytko freatická zóna, ktorá je označovaná tiež ako fluktuačná zóna, je priestorom, v ktorom sa vody vadózneho priestoru sústreďujú do podzemných vodných tokov vystupujúcich na povrch formou krasových prameňov a vyvieračiek. Ich vody vyúsťujú do povrchových tokov, ktoré odvodňujú krasové územie. Aktívna plytko freatická zóna sa svojou výškovou úrovňou viaže práve na tieto toky, ktoré predstavujú eróznu a koróznu bázu okolitého krasu. To znamená, že aktívne podzemné toky sa formujú v tejto úrovni a koryto má kvázi horizontálny priebeh s miernym sklonom k povrchovému toku. Tento obeh vody je charakteristický pre autochtónne sa vyvíjajúci kras (Gombasecká jaskyňa, Hučiaca vyvieračka v Slovenskom krase).
V alochtónnom type krasu výrazne ovplyvňuje tvorbu podzemného riečneho toku tzv. tranzitná rieka - alochtónny tok, ktorý prichádza do krasu z nekrasového, najčastejšie vyššie ležiaceho územia. V krase sa ponára do podzemia (influkcia) ponorom (hltačom) alebo systémom menších korytových alebo brehových ponorov. Na okraji krasu vyúsťuje na povrch v podobe vyvieračky. Podzemný tok v alochtónnom krase miestami vystupuje na povrch a opäť sa stráca v podzemí. Tento proces sa vyskytuje aj v Demänovskom krase Nízkych Tatier.
V zmiešanom vývojovom type krasu ide o kombináciu autochtónneho a alochtónnehovývoja krasu. Typický je pre planinový typ krasu s aktívnym prielomovým tokom v dolinovej tiesňave (Stratenská jaskyňa) alebo v planinovom okrajovom krase s občasným ponorovým tokom (Domica). V uvedených prípadoch sa tento proces opakoval pri tvorbe vyššie ležiacich jaskynných úrovní riečnych jaskýň.
Aktívne podzemné vodné toky sa viažu na eróznu bázu povrchových tokov, ktoré odvodňujú územie a zvyšujú jej odtok. V osobitných štruktúrno-geologických podmienkach sa miestami strácajú vody povrchového toku otvorenými alebo v nive skrytými ponormi do podzemia a doplňujú hlboko freatickú zónu o vodu, ktorá môže vystupovať k povrchu ďaleko mimo krasu. Alochtónne toky transportujú cudzorodý materiál (štrky a piesky) do jaskynného prostredia, ktorým zvyšujú eróznu silu toku a pretvárajú jaskynné dutiny, prehlbujú a rozširujú koryto rieky. Miestami sedimentáciou materiálu dvíhajú koryto rieky a pritláčajú ho ku stropu jaskyne. Vznikajú tak stropné korytá (paleo-korytá v Domici). Na príklade speleochor prezentovaných Bellom (1998) môžeme spoznať základné typy prúdenia vody a vodných tokov v jaskynnom prostredí (obr. 2).
Znaky stability riečneho koryta podzemného toku
Dlhodobo vyrovnávaný nízky prietok vody podzemného toku, ktorého zdrojom sú priesakové vody, najmä v autochtónne sa vyvíjajúcom krase s nepatrným pohybom vody bez tvorenia čerín, umožňuje v okrajových, brehových častiach koryta tvorbu sintrovej kôry v úrovni pokojnej hladiny vody, alebo sintrových kaskádových stupňov (Domica).
Hydrologické ukazovatele
Krasové pramene a vyvieračky sú ukazovateľom režimu podzemných vodných tokov. Kolísanie výdatnosti odtoku je závislé od meteorologických dobových situácií a podzemnej morfológie jaskynného prostredia pozdĺž podzemného koryta rieky.
Režim ťažko merateľných alebo až nemerateľných ukazovateľov dynamiky podzemných tokov v systéme kaskád, vodopádov, divočenia až rozdvojenia tokov s premiestňovaním koryta poukazuje na zložitosť a časovú premenlivosť dynamiky tvorby riečneho podzemného systému.
Volova zadná diera
Volova zadná diera, neoficiálne nazývaná aj Volova riť, je výverová fluviokrasová jaskyňa, čo znamená, že predstavuje koncovú časť jaskynného systému podzemného vodného toku a bola vytvorená v prevažnej miere jeho rozpúšťacou činnosťou vo vápencoch. Jaskyňa má dĺžku 7 m a preteká ňou aktívny vodný tok. Nachádza sa na juhovýchodnom okraji jadrového pohoria Žiar, v tesnom susedstve s Kremnickými vrchmi, v Rovniach, v nadmorskej výške 470 m.
Volova zadná diera - vstupný portál
Pravdepodobný vtok/ponory do jaskyne pochádza z neďalekého potoka pretekajúceho rovnakým vrchom (lesná cesta vyššie vľavo) vlievajúceho sa do Hraničného potoka. Studnička/vyvieračka pod Volovou zadnou dierou pravdepodobne vyteká z jaskyne, prípadné záznamy o realizácii farbiaceho pokusu sa nedochovali. V jaskyni prebiehali aj výskumné výkopové práce, ale pre nízky strop a zároveň znečisťovanie vody odoberanej lesníkmi do ich chaty sa ďalej v týchto prácach nepokračovalo.
Volova zadná diera - pôdorys + rezy jednotlivých častí
Na Remate nad Čertovou skalou sa nachádza Jaskyňa mŕtvej líšky. Podľa legiend by mala údajne komunikovať s jaskyňou Volova zadná diera s aktívnym vodným tokom.
Skalné bralo nad Volovou zadnou dierou
Za poskytnutie užitočných informácií, ako aj za nákres jaskyne veľmi pekne ďakujem predsedovi Jaskyniarskeho klubu Handlová Petrovi Strečanskému!
Earthcache úlohy:
1.) Na úvodných súradniciach zisti, akou horninou je tvorená jaskyňa Volova zadná diera?
2.) Na úvodných súradniciach odmeraj v centimetroch rozmery A, B vstupného portálu jaskyne Volova zadná diera podľa nákresu na fotke.
3.) Na súradniciach waypointu č. 1 sa nachádza studnička/vyvieračka. Má podľa teba nejaký súvis s jaskyňou Volova zadná diera? Ak áno, opíš ako s ňou súvisí.
4.) Odpovedz na otázku, do akej kategórie jaskýň zaraďujeme jaskyňu Volova zadná diera podľa spôsobu vzniku jaskyne? Odpoveď zdôvodni a zároveň popíš spôsob vzniku jaskyne.
5.) Odpovedz na otázku, do akej zóny patrí aktívny vodný tok pretekajúci jaskyňou Volova zadná diera podľa hydrografickej vertikálnej zonálnosti podzemných krasových vôd?
6.) Dobrovoľná úloha: Prilož k logu fotografie z okolia jaskyne Volova zadná diera.
Logovať môžete ihneď. Vyriešené úlohy č. 1 až 5 mi, prosím, pošlite v správe do troch dní, inak budem musieť log vymazať.
Prajem príjemný zážitok v krásnom prostredí :)