Geopolitické zmeny po prvej svetovej vojne priniesli rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky, ktorá bola vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Dňa 30. októbra 1918 sa martinskou deklaráciou prihlásili k spoločného štátu Čechov a Slovákov i zástupcovia Slovenska. Hranice nového štátu stanovila Svetová mierová konferencia v Paríži, pričom súčasťou ČSR sa stala tiež Podkarpatská Rus. Československý štát tak mal 140 484 km2 a 13 613 000 obyvateľov.
Politický systém
Československo sa ústavou z 29. februára 1920 stalo parlamentnou demokratickou republikou s rozdelením moci na zákonodarnú (Národné zhromaždenie zložené s Poslaneckej snemovne a Senátu) a výkonnú (prezident) a súdnu (predovšetkým Najvyšší súd). Ústava garantovala všeobecné, rovné a tajné hlasovacie právo, slobodu tlače a zhromažďovania. Na celom území štátu bol uzákonený osemhodinový pracovný čas, právo na štrajk, podpory v nezamestnanosti a pod. Demokratický charakter štátu podčiarkovalo i zrušenia šľachtických titulov a stavovských výsad.
Od roku 1928 sa Československá republika delila na štyri krajiny: Českú, Moravsko-sliezsku, Slovenskú a Podkarpatskú, nižšími správnymi jednotkami sa stali okresy. Napriek tomu bola republika unitárnym štátom, riadeným a organizovaným centrálne z Prahy, čo v štáte zloženom z celkov s rôznou históriou, kultúrou, hospodárskou štruktúrou a národnostným zložením vyvolávalo časté spory medzi Prahou a krajinskou samosprávou.
Politický systém ČSR preukázal v medzivojnovom období značnú stabilitu, keď ako jediný v strednej Európe odolal totalitným tendenciám rôznych strán a zachoval si demokratický ráz.
Zahraničná politika
Medzinárodné postavenie ČSR záviselo od stability versaillského systému, ktorého garantom sa stalo Francúzsko. Je preto pochopiteľné, že v zahraničnej politike sa Československo orientovalo najmä na Francúzsko, čo potvrdila i zmluva z roku 1924. Okrem toho sa ČSR usilovala daný systém posilniť aj dvojstrannými dohodami so štátmi, ktoré sa cítili byť ohrozené revizionistickými snahami Maďarska. Na tomto základe vznikla koalícia Československa, Juhoslávie a Rumunska známa ako Malá dohoda.
Na začiatku tridsiatych rokoch sa Československo dostávalo do čoraz nevýhodnejšieho medzinárodného postavenia. Oslabovanie pozícií štátov Malej dohody a silnejúce mocenské ambície Nemecka v strednej Európe primäli ČSR v roku 1935 k podpisu zmluvy o vzájomnej pomoci so ZSSR. Na jej základe ZSSR prisľúbil poskytnúť Československu pomoc v prípade, ak tak učiní aj Francúzsko. To však už v tomto období spolu s Veľkou Britániou realizovalo voči Nemecku politiku appeasementu, ktorá vyvrcholila Mníchovskou dohodou z 29. septembra 1939 a na základe ktorej Nemecko získalo Sudety. Následne bolo Československo donútené odstúpiť územia aj Poľsku a Maďarsku, čím stratila ČSR tretinu svojho územia a obyvateľov, pohraničné opevnenie, dôležité priemyselné podniky a zdroje surovín.