Keša zameraná na navštívenie sôch v Spišskej Belej a spoznanie histórie okolo nich.

História

Mariánsky stĺp - Immaculata

V roku 2008 došlo k premiestneniu zreštaurovaného mariánskeho stĺpa so sochou Panny Márie z nedôstojného miesta v parku oproti Belianskej vinárni, kde bola od roku 1983, na jej takmer pôvodné miesto na okraji hlavnej križovatky. Dnes tvorí významnú dominantu pri pohľade na námestie Spišskej Belej spolu s radnicou, zvonicou a vežou kostola sv. Antona.
Mariánsky stĺp v Spišskej Belej dal postaviť poľský starosta zálohovaných spišských miest knieža Teodor Lubomirski v roku 1729. Takéto stĺpy so sochami Panny Márie sú vo všetkých bývalých 13-tich zálohovaných spišských mestách, ktoré spravovali poľskí starostovia v Starej Ľubovni od roku 1412 až do ich prinavrátenia Uhorsku v roku 1772. Okrem Spišskej Belej je mariánsky stĺp v Ľubici, Vrbove, Tvarožnej, Poprade, Spišskej Sobote, Strážach pri Poprade, Veľkej, Matejovciach, Spišskej Novej Vsi, Spišskom Podhradí, Spišských Vlachoch a bol aj v už neexistujúcich Ruskinovciach.
Najpravdepodobnejšia verzia dôvodu výstavby týchto mariánskych stĺpov je tá, že Lubomirski ich dal postaviť ako prejav svojho pokánia. Zálohované mestá totiž nivočil neúmerne vysokými daňami a viedol amorálny a hýrivý život. Bol známy aj pod prívlastkom „knieža pekelnej temnoty“, pre opakované sťažnosti zálohovaných miest ho cisár a uhorský kráľ Karol III. pokarhal, načo zmiernil daňové zaťaženie miest a začal s výstavbou mariánskych stĺpov (1724-1730).
V poslednom období dochádza k reštaurovaniu týchto stĺpov, a keďže tieto boli postavené z pieskovca, ktorý pomerne rýchlo zvetráva a výrazne deštruuje kamenársku výzdobu, bolo nutné vyhotoviť niekde i nové kópie podľa pôvodných originálov. Takáto kópia je v Spišskej Belej, Vrbove, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Sobote, Ľubici a v Spišskom Podhradí. Škoda, že pri reštaurovaní sochy Panny Márie v Spišskej Belej sa nedodržala pôvodná kompozícia – Panna Mária držala na pravom ramene Ježiška, ktorý okolo roku 1960 odpadol zo sochy a pri amatérskej oprave v roku 1971 sa len domodelovalo rameno bez Ježiška. Z takejto predlohy sa a vyhotovila v roku 1983 terajšia kópia.
V súčasnosti sa nesprávne zaužívalo pre všetky mariánske stĺpy so sochami Panny Márie pomenovanie „ Immaculata“, aj keď v niektorých prípadoch vôbec nejde o Immaculatu.
Základné typy sôch Panny Márie sú: 1. Klasická socha Panny Márie, bez iných atribútov, 2. Madona – znázornená ako matka s dieťaťom, 3. Immaculata (Nepoškrnená) – Panna Mária stojí na zemeguli a často i na polmesiaci, pričom nohou šliape hada s jablkom v papuli, môže mať svätožiaru s 12 hviezdičkami. Immaculata (nepoškvrnená) znamená, že Panna Mária bola počatá (narodená) bez dedičného hriechu, ktorý sa znázorňuje biblickým hadom – diablom, ktorý podal v raji Eve jablko, čím vznikol dedičný hriech. Typická Immaculata je napríklad v Košiciach. 4. Assumpta (Nanebovzatá) – Panna Mária stojí v oblaku, ktorý zdvíhajú anjeli do neba.
Z mariánskych stĺpov v bývalých 13. zálohovaných spišských mestách sú typické Immaculaty v 11 prípadoch, majú totiž základný atribút Immaculaty – sochy Panny Márie stoja na zemeguli a šliapu nohou hada, ktorý má v papuli jablko. Ďalší nekonštantný znak Immaculaty – polmesiac (symbol noci, temna a hriechu) však úplne chýba. Dva mariánske stĺpy sú atypické. V Ľubici Panna Mária nestojí na hladkom valcovitom stĺpe ako na iných spišských mariánskych stĺpoch, ale na vysokom zrezanom trojbokom ihlane, chýba aj zemeguľa, ale je tu základný atribút Immaculaty- Panna Mária šliape nohou hlavu hada s jablkom .
V Spišskej Belej je mariánsky stĺp ako jediný v 13. spišských mestách tordovaný, čiže stočený ako závitnica, je však zakončený korintskou hlavicou ako na iných stĺpoch. Socha Panny Márie ale nemá žiadne základné atribúty Immaculaty, nestojí na zemeguli a nešliape žiadneho hada s jablkom v papuli. Belianska Panna Mária stojí v oblaku, pričom ju zdvíhajú anjeli.
Neznámy sochár vytvoril v Spišskej Belej v roku 1729 sochu Panny Márie takmer presne podľa predlohy obrazu „Nanebovzatie Panny Márie“, ktorý namaľoval slávny barokový taliansky maliar Guido Reni (1575-1642), a to v roku 1631. Socha Panny Márie má dodržanú kompozíciu anjelov, ktorí držia jej plášť a dvíhajú ju v oblaku nahor, v dolnej časti sochy sú aj detaily z obrazu – symbolické hlavičky anjelov s krídelkami. Hornú časť sochy sochár pozmenil, tvár sa díva nie nahor ako na obraze, ale horizontálne, na pravé rameno originálnej sochy umiestnil dieťa, čo malo zrejme utvrdiť, že ide o Pannu Máriu, na dnešnej kópii už Ježiško chýba, čím sa však ešte viac umocňuje, že ide o Assumptu – Nanebovzatú. Pôvodný originál sochy by sa mohol nazvať aj ako kombinácia Madony a Assumpty, podobne je to na slávnom obraze Sixtínska Madona od renesančného maliara Raffaela Santiho. Súčasná socha Panny Márie v Spišskej Belej však v žiadnom prípade nie je Immaculata (Nepoškvrnená) ale Assumpta (Nanebovzatá).

Socha partizána

Touto sochou si predovšetkým pripomíname padlých hrdinov v druhej svetovej vojde. Ich mená sú vytesané pod sochou. V 50-tych rokoch po nástupe komunistov k moci, musel byť text na podstavci odstránený a napokon bola zhodená i socha, ktorú neodborne uskladnili v pivnici pod Mestským úradom. Na jej mieste vytvoril akademický sochár Arpád Pamätník padlým v 2. sv. vojne – sochu Partizána.

Generál Milan Rastislav Štefánik

Spoluzakladateľ Československej republiky s T. G. Masarykom a E. Benešom. Minister vojny v Dočasnej vláde československej a následne aj v novovzniknutej ČSR. Brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat, politik, vojenský letec, vedec, astronóm, meteorológ, vynálezca, fotograf a cestovateľ.

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Jeho otec bol skalopevný „národniar a slavianofil“ a tak vychovával i svoje deti. Základné vzdelanie získal Milan v rodnej obci, v maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne. Neskôr študoval na ev. lýceu v Bratislave a v Šoproni. Po maturite na lýceu v Sarvaši v r. 1898 odišiel do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. Po dvoch rokoch prechádza na Filozofickú fakultu UK a venuje sa štúdiu matematiky a hvezdárstva. Okrem odborných astronomických prednášok ho zaujali aj prednášky prof. T. G. Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štúdiá v Prahe skončil v roku 1904, keď bol promovaný za doktora filozofie. Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou. Bol členom a neskôr predsedom akademického spolku Detvan. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu. Tu si začína v plnej miere uvedomovať potrebu úzkej česko-slovenskej spolupráce.