Na úvodných súradniciach nájdete pamätník a spomienkové miesto k tragickým udalostiam z doby Slovenského národného povstania – trom padlým partizánom, k vyvraždeniu židovskej rodiny Blayerovcov a vypáleniu osady Riedka (Ritka) nemeckými vojakmi dňa 1. októbra 1944. A toto je príbeh partizána Ruda z oddielu kapitána Fomu.
*** DENNÍK PARTIZÁNA RUDA ***
Streda 30. augusta 1944
Začínam si písať tento denník. Dnes poobede prišiel do krčmy k Hlavatému belušský mlynár Repák. Vraj vojaci vyšli z posádok na Slovensku a je povstanie. Otec prišli z krčmy celý rozčúlený a povedali, že do žiadnej učňovky v Bystrici v piatok nepôjdem. Mal som akurát začať školský ročník. Ale keď je povstanie, bude sa bojovať. Doteraz bol Mojtín ušetrený, mali sme sa ako vždy predtým, len tých prídelových lístkov keby bolo viacej. No tak mi otec nakázali: „Keď nepôjdeš do školy, budeš si aspoň denník písať“. Otca mi treba poslúchať a tak teda píšem.
Sobota 2. septembra 1944
V krčme u Hlavatého bolo od obeda rušno. Prišli naši vojaci. Slováci z kasární v Prievidzi, čo utiekli a kdesi v Gápli našli partizánsky štáb nejakého kapitána Ždanova. Odtiaľ ich poslali k nám na Mojtín. Mali zistiť ako sú tu rozložení nemeckí vojaci. Čo ja viem, tak tí sú usadení kdesi v Slatinách. No ale teda výzvedy našich povstalcov museli počkať. Chlapi do neskorej noci sedeli u Hlavatého a vyspevovali „Píšem ti, mama, z frontu list“. V krčme sa nedalo hnúť. Všetci Mojtínčania sa chceli na našich povstalcov pozrieť. Vraj nadránom opití spali pod stolmi na hrubých kabátoch. Ja neviem, mňa otec poslali domov ešte než sa zotmelo.
Pondelok 11. septembra 1944
Dlho som nič nenapísal. Nebolo kedy. Celý týždeň sme vykopávali zemiaky na záhumní a vozili ich do jám. Tak ako každý rok. Však sa v dedine ani nič iné nedialo. Občas sa ukázali nejakí vojaci, ale len si čosi vypýtali u richtára v obchode, k tomu nejakú tú fľašku na cestu a zase odišli. Tu nikto o žiadnom povstaní nechyroval. Iba keď ktosi prišiel z Ilavy abo Púchova, rozprával ako Nemci prišli z Moravy a mestá obsadili. Neviem, kde je to povstanie! Tu sú len roboty na poli a chystáme sa na zimu. Nevieme, aká bude. Ale dobrá asi nie.
Piatok 15. septembra 1944
Prišli Nemci! Čata nemeckých vojakov zo Slatín prišla do dediny hľadať partizánov. Tu ale žiadni nie sú. Teda aspoň ja som žiadnych nevidel. Otec síce vraveli, že v lese nad Tŕstím nejakých videli, ale ktovie čo otec videli. Ťahali drevo a to sa nikdy bez špiritusu neobíde.
Ale tí Nemci teda prišli, zaklopali na dvere Viktora Žemlu, pozdravili „Guten Tag!“ a potom s ním čosi cez nejakého tlmočníka hovorili. Nikto nevie čo. Richtár to taja. Potom Nemci zašli na faru a pán farár zle obišli. Vojaci mu zrekvirovali jeho motocykel. Bola to Jawa 175 a stála päťtisíc korún. Tak neviem, ako teraz budú pán farár chodiť za velebným pánom do Beluše po omšové.
Nedeľa 17. septembra 1944
Krčmár Hlavatý sa vrátil z Pružiny, odkiaľ pálenku vozieva, a vraj na Jasenovej sú partizáni. Že ich Nemci z Gápla vystrkali, tak utiekli do hôr. Niekoľko chlapov z dediny sa pobralo ešte na obed na Jasenovú, a keď sa večer vrátili, vraveli, že tam teraz niekoľko dní budú chodiť pomáhať partizánom stavať bunkre. V zemi bolo treba vykopať jamu a vyložiť drevom. Zo zeme bude len komín trčať. Zemiaky už máme v jamách a tak otec privolili, že im môžem pomáhať. Nemôžem zaspať, ráno idem k partizánom!
Pondelok 18. septembra 1944
Celý deň som v lese pod kopcom Dzievča pílil drevo na bunkre partizánom. Je tam veliteľ, Rus. Foma ho volajú. Nerozumel som mu dobre, hovoril rusky. V jednej ruke vodka, v druhej samopal. Ostatní chlapi ma pri robote chválili, že dobre mi to ide. Mne sa tam u nich páči. Chcem aj ja bojovať. Otec sa ale hnevajú, keď pekne o partizánoch hovorím. Boja sa, že k nim ujdem. A veru by som aj išiel. Len ako to povedať mamke?
Streda 20. septembra 1944
V doline sa strieľalo. Kým som zbíjal brvná dokopy, zo desiati partizáni na ceste pred Ritkou prepadli Nemcov. Bolo ich za malý nákladiak, ale nečakali to. Semir, to je jeden z partizánov odkiaľsi z Juhoslávie, mi potom vravel, že tých Nemcov rozstrieľali na cimpr-campr. Tomu vravím boj!
Štvrtok 21. septembra 1944
Ráno som sa potichúčky vykradol z domu a pobral sa pod Dzievča. Mamke som napísal lístoček a nechal ho v kuchyni pod hrnčekom. „Drahá mamko moja, idem len hen na Jasenovú. Budem tam teraz s partizánmi, ale vy sa nebojte. Veď sa o pár dní ukážem, nejako navečer, aby ma nikto nevidel. Zbohom, mamko!“ Kapitán Foma ma privítal v dobrom. Bodaj by nie, keď som Hlavatému z krčmy potiahol fľašku koňaku a doniesol ako zápisné partizánom. Už som aj ja partizán!
Nedeľa 24. septembra 1944
Prvý raz som strieľal z pušky! Laco Chomút, ku ktorému ma do družstva pridelili, ma poslal na skalu stráž držať. Vidím stade celú dolinu čo k našim bunkrom vedie. Mal som dávať pozor, keby náhodou Nemci išli. Bolo teplo, a tak som poobede pod stromom zadriemal. Len ma čosi prebudilo, voľajaká kavka mi zaškriekala nad hlavou. Chytro som sa prebral a zrazu na ceste dvaja. Nie naši, tých už predsa poznám! Vystrelil som smerom k nim. Tak sa zľakli a vnohy sa nazad dali. Tí ešte utekajú kdesi do Pružiny!
Utorok 26. septembra 1944
Chlapi boli na výzvedy na Slatinách. Nemci sa vraj hore nechystajú. Sedia v ubikácii a hrajú karty. Tu sa nič nedeje!
Piatok 29. septembra 1944
Včera večer sme zapíjali Michala. Ráno boli všetci ospalí, ale ja som išiel zase na svoju stráž na skale. Doobeda sa nič nestalo, ale podvečer sa objavila na ceste kolóna nemeckých vozov. Teraz som nestrieľal, však čo s jednou puškou? Nemci sa rozložili pri chate na Jasenovej. Sú veľmo blízko. Kapitán Foma sa radil s ostatnými, či na nich vpadneme. Ale je ich presila a my máme len samopaly. Však nás guľometmi skosia skôr než stihneme z lesa desať metrov vybehnúť. Ale čo ak vedia, kde sme zakopaní? Musíme byť ticho a len striehneme. Dnes v noci spať nebudem, musím strážiť.
Sobota 30. septembra 1944
Nemám už skoro žiadnej ceruzky, ale asi už ani písať nebudem. Nemci sa zrána pobrali hore dolinou smerom k nášmu táboru. Ako len vedeli, kam ísť? Chvíľu sme po nich strieľali, ale Foma kázal za Malenicu sa stiahnuť. Teda už len tým, čo sa nerozutekali. Bo viacerí zdúchli len tak naverímboha preč. Teraz sa len zhora dívame, ako horia naše bunkre. Neviem, čo bude ráno. Laco vravel, že ma pošle do Ritky, aj Semira a Josefa. Sú tam nejakí Židia a máme ich odviesť do jaskyne na Mojtín. Lebo vraj sa na Ritku Nemci chystajú. A ešte máme aj nejaké jedlo doniesť, bo do Pružiny po zásoby sa už nedá. Radšej by som domov k mamke mojej drahej. Ale rozkaz je rozkaz!
*** KONIEC ***
Tento príbeh je fiktívny a je voľne inšpirovaný publikáciou História obce Mojtín 1364-1950 (PDF) od Kataríny Gombárovej. Niektoré postavy sú reálne a určité v ňom opísané udalosti sa naozaj stali. O udalostiach v osade Riedka (Ritka) sa viac dozviete aj v článku Domy im nezničil oheň, ale nenávisť a ľudské zlo.
Geocache je klasická lock-lock krabička a obsahuje logbook, pero a do začiatku niekoľko SWG. Vymieňajte, prosím, férovo. Po zalogovaní ju vráťte rovnako ako bola.
SKONTROLUJTE SI RIEŠENIE
Overovač obsahuje veľmi dôležité informácie, referenčné body, trailheads a upozornenia
Neuvádzajte v logoch lokalitu finálnej krabičky ani postup riešenia.
Happy geocaching ;)