Túto kešku venujem moravsko-slovenskému pomedziu, kraju od Horného Sŕnia až po Makov. Kraju, ktorý sa stal začiatkom 90. rokov mojím novým domovom. Vymenil som ho za nemenej krásny Spiš, ale nikdy som to neoľutoval. Púchovské a Valašské pohraničie – to je miesto, kde sa cítim dobre. Tu je teraz môj domov.
Toto nie je encyklopédia najkrajších miest, ktoré tu nájdete. Mnohí z vás tu majú iné zamilované miesta. Toto je osobná spoveď. Len malá spomienka na miesta, ktoré som tu po okolí za tých 25 rokov pochodil. Veľa vecí sa odvtedy zmenilo. V politike i ekonomike. Od spoločného štátu cez rozdelenie Československa až po dnešnú Európsku úniu. Na pomedzí vyrástli hraničné kamene a stĺpiky s tabuľkami „Štátna hranica“. Príroda, tá sa však nezmenila. Ba je ešte krajšia, dostupnejšia. A ľudia. Tí tu vždy boli, sú a budú milí a vľúdni. Prejdete hranicu a stále sa cítite ako medzi svojimi. A oni vás tak aj berú, ako svojich. Tu sme jednoducho doma.
Stále navštevujem zaľúbené miesta od
Púchova po
Vsetín. A objavujem nové. Teraz aj vďaka geokrabičkám. A takto chcem priblížiť tento krásny kraj aj vám. Spojením svojich spomienok s námetom na kešku na tom ktorom mieste.
A kde je vlastne táto moravsko-slovenská keška ukrytá? Pozorne čítajte, študujte obrázky, klikajte na linky a možno na to prídete!
V každom prípade na úvodných súradniciach ju nehľadajte. Ani sa tam totiž legálne nedostanete. Je to bývalý vojenský priestor, teraz strelnica nejakej zbrojovky. Našli by ste tam
stíhačku, ktorá slúži ako cvičný cieľ.
Keď som sa v roku 1990 prisťahoval na Považie, nebolo veľa času na spoznávanie okolia. A zakrátko už prišiel 1. január 1993 a zrazu bola medzi Českom a Slovenskom vytýčená hranica.
Hrebene našich okolitých hôr teraz lemujú takéto hraničné kamene.
Z raných 90. rokov si hlavne pamätám, že náš väčší brat bol na tom vtedy lepšie. A my, obyvatelia
púchovského okresu, sme často jazdili na nákupy na Vsetín. Ja vtedy ešte bez auta, osobným vlakom.
Párkrát som sa aj veru priviezol na konečnú autobusu pod colnicou v
Červenom Kameni, pešo prešiel cez kopček do
Nedašovej Lhoty a odtiaľ sa dostal autobusom ďalej do
Brumova. Neraz ma aj po ceste kontrolovala česká hraničná polícia, ktorá mala sídlo kúsok za
krížom nad Nedašovou Lhotou. Aj ten kríž je dnes už zrekonštruovaný.
To bola doba, kedy v okolí
Červeného Kameňa naši policajti naháňali po lesoch prevádzačské skupiny.
Na prechod colnicou bol potrebný aspoň občiansky preukaz, ale napríklad deti museli mať pas. A veru si ho aj na cyklotúre s veľkou radosťou nechávali pasovákmi opečiatkovať.
Ale ešte pred colnicou sme sa vždy zastavili pri
Kaplnke sv. Augustína v Zápechovej. Bývala tam na strome zavesená taká veľká hojdačka a decká sa nevedeli dohojdať. Až potom sme mohli vyjsť na posledný kopček a potom už stačilo len sa spustiť zvrchu smerom na
Nedašov.
A potom ďalej cez
Návojnú až do
Brumova. Veď aj bolo načase nechať nohy trochu oddýchnuť. Vyrazili sme predsa z
Lednických Rovní, aj keď sme po ceste aspoň raz zastavili. Napríklad v Gazdovskej krčme v
Mikušovciach. Neuveríte, ale presso v tejto krčme mi vždy chutilo najviac.
No ale poďme dopredu, už sme predsa frčali do
Brumova. Tam sme mohli navštíviť napríklad v sezóne
Brumovský hrad.
Nebývala to jediná trasa nášho výletu na Moravu. Inokedy sme zase išli cez
Vršatec. Ten priesmyk za Vršatským Podhradím ma dodnes fascinuje. Iste aj mnohých z vás.
Tam som si zamiloval prechádzku ku
kaplnke na Brezovej. Odvtedy tu takých miest poznám už veľa, ale vtedy to bola pre mňa vzácna oáza pokoja. Dnes už vyzerá táto kaplnka inak, toto je fotka spred pár rokov.
Pokračovali sme niekedy aj cez
Kosák a
Holý vrch až do
Brumova. Alebo sme odbočili do
Sidonie. Hranice ma odjakživa lákali a v tejto dedinke si ich musíte uvedomovať na každom kroku. Hranica vedie tesne popri ceste. A keď sa nám podarilo dokráčať až do
Vlárskeho priesmyku, mohli sme poobdivovať tie železničné mosty na dnes už veľmi málo využívanej trati.
Vtedy však tade ešte jazdil rýchlik z
Trenčianskej Teplej do Brna. Ale situácia sa už zase mení, vraj tade premáva súkromný vlak až do Prahy.
A čo v
severnej časti okresu Púchov? Aj tam bolo vždy kam chodiť. Na vrchole
Makyty si síce výhľady neužijete, ale mať zdolaný tento vrch, ktorého názov je tak úzko spätý s
Púchovom, jednoducho treba.
A potom ma začali zaujímať rozhľadne na okolí. Hádam ste už boli na všetkých, či nie? Začneme takou menšou? Boli ste už na rozhľadni
Čubův kopec nad Francovou Lhotou?
Pravda, mojou najobľúbenejšou sa stala
Vartovna. Vraj ju volajú
Valašská Eiffelovka. Je iná než tie ostatné drevené. A ten pohľad vnútrom stojí tiež za to. Mimochodom, chodievam tam každý rok na novoročné stretnutie občanov okolitých obcí. Veľká vatra, opekáme buřty, pije sa domáca... Bývalo to veru aj 1. januára, ale to tam chodilo pochopiteľne menej ľudí. Takže teraz tak nejak po tomto dátume každý rok. Stretneme sa tam na ďalší Nový rok?
Ale máme aj my na našej slovenskej strane jednu úžasnú rozhľadňu. Neverím, že je v tomto kraji nejaký geokešer, ktorý ešte nebol na
rozhľadni Púchovskej doliny.
A keď sme pri tých rozhľadniach, spomeniem ešte jednu. Bol som na nej už zo tri razy. Ponúkajú sa tam tiež ďalšie možnosti výletov po okolí. Týči sa nad
Valašskými Kloboukami. Je to kúsok od rekreačného strediska
Královec.
Mali by ste sa tam prejsť napríklad smerom na
Ploštiny a
Dělanovec.
Ba počkať, ešte som si spomenul na ďalšie. Tú prvú možno všetci nepoznáte. Je to len taká malá drevená vežička a výhľad z nej nestojí za veľa. Ale ak hľadáte miesto, kde bude pokoj, ticho a málo turistov, vyberte sa tam. Po
náučnom lesníckom chodníku napríklad od
Krivoklátu (alebo opačne z
Gilianky). Takto vyzerala tá vežička predtým, teraz je už trošku zrekonštruovaná. Len ten výhľad zostal skoro nulový.
No a asi najvyššie položená rozhľadňa na okolí? Bol som na nej v zime. Bola to zima spred dvoch či troch rokov, o ktorej stále hovoríme, že žiadna nebola. Ak ste chceli vidieť sneh, bolo treba vyjsť do výšky 1000 metrov. A kde tu na okolí, ak nie na
hrebeň Javorníkov? Na
Stratenci bola vtedy čarovná zima. Ale krásne je tam aj v inom ročnom období.
Rád spomínam ešte na jednu. Tá už ani tak nie je v našom prihraničí, ale však do
Vizovic to nie je až tak ďaleko. Možno sa tam zatúlate. Rozhľadňa
Doubrava.
Keď už som bol pri tých ročných obdobiach... Bola taká jeseň, mal som dosť času na vychádzky s psíkom. Príroda neskutočne hrala všetkými farbami. A mne napadlo ponavštevovať rybníky na okolí. Miesta, kde som nikdy predtým nebol. Vyhľadával som ich na mapách a potom sa tam vybral. Dodnes spomínam na tú krásnu hru zeleno-žlto-hnedých farieb okolo. Ukážem vám pár z nich? Ktorým začnem? Na rybníku v Modlatíne (
Horná Mariková) som si ale slniečka príliš neužil, tam zapadá za horu príliš skoro.
Zato rybníček v Svatom Štěpáne (kúsok od
Bylnice) bol zaliaty krásnym jesenným slniečkom. Pre mňa jedno z
najromantickejších miest na okolí. Človek vyjde lesom na kopec a tam toto...
Rybníky sú od toho rybníky, že sa na nich rybárči. A to môžete napríklad na
brumovských rybníkoch. Ja som to neskúšal, udicu som v živote nedržal v ruke. Ale možno raz príde aj ten čas? No neviem, ticho mám rád, ale zase sedieť dlho na jednom mieste, to by ma asi nebavilo.
Kedysi dávno, keď sme v lete bicyklovali na Moravu, hľadal som na mape miesto na okúpanie sa cestou. A tak som objavil aj
Lačnovské rybníky. Kúpať sa tam síce nedalo (nakoniec sme skončili na kúpalisku vo Valašskej Senici – bŕŕŕ, je tam studená voda), ale posedieť si tam v pokoji pri vode môžete.
Pri „rybníkovom“ nadšení som objavil aj takú zaujímavú odbočku. Možno tade jazdíte do
ZOO Lešná, z Púchova je to najlepšia trasa. Pred
Valašskou Polankou odbočíte na Zlín a asi po kilometri sledujte nenápadnú odbočku doľava. A že tam tých rybníkov nájdete... Ako prvý sa vám ukáže
Neratov.
Ale pokračujte aj ďalej, lebo tam na vás čaká čarovné miesto nazvané
Trubiska. Rybníky a malý lovecký „zámoček“.
Musím vynechať ešte mnoho iných rybníčkov a vodných nádrží. Ale neodpustím si ešte jeden: opustený, stratený. Kúsok za
Horným Sŕním. Nájdite si ho na
mape, keška tam nie je. A choďte tam na jar. Kŕkanie žiab vás ohluší! Žaby všade dookola, kam sa pozriete.
A čo napríklad jaskyne? No, ja ich nemusím. Radšej mám široké výhľady než čierne diery. Ale toto vlastne ani jaskyňa nie je, len taká puklina v skale. Aj v lete je tam zima. Tak ak sa chcete schladiť a pritom sa bojíte do čiernych dier, postačí vám
Ľadnica pod Zvonovou.
Výstupy na vrcholy hôr som vlastne donedávna ani tak neobľuboval. Ak tam okrem výhľadu nebolo nič iné, nemal som príliš prečo sa niekam štverať. Ale potom som objavil geocaching a zrazu všade niečo bolo. Tak napríklad na
Veľkom Javorníku som ešte po kešku nebol (a to mi ich na okolí už veľa neodlovených nezostalo). Však sa tam tento rok iste vyberiem znova, tentoraz po krabičku.
A ak nechcete stretnúť davy turistov, sú aj také vrcholy. Zabudnuté, málo navštevované. Výhľadov si možno príliš neužijete, ale ten božský pokoj tam... Trebárs
Končitá?
Alebo radšej nejaký holý kopček? Bývate v púchovskom okrese a roky sa pozeráte len zdola na
Žrnovú? Zadýchate sa, kým sa tam vyštveráte, to veru hej. Viete ale, aká úžasná geokrabica tam na vás čaká? Až keď ju otvoríte, pochopíte, prečo je nazvaná
Čas sa zastavil na Žrnovej.
Keď som pri tom, čo nemám príliš v láske: nelozím po skalách. Obdivujem ich len zdola. Prípadne ak sa na ne dá vyliezť z druhej strany lesom, či po nejakom chodníčku. Také sú aj
Čertovy skály.
Alebo kúsok vedľa? Na
Pulčíne ste už boli? Tam vylezie hore aj taký nelezec ako ja. Aj ten môj psík tam vtedy vybehol oveľa ľahšie než ja. Však má štyri nohy, to sa mu to chodí!
Vy kešeri už určite dobre viete, aké krásne duchovné miesta máme na okolí. Je to tu samá
kaplnka,
kríž či tzv.
obrázok. Mňa tie miesta vždy tak upokojujú... Keď som mal potrebu vyjsť si len na jednu tichú, zádumčivú cigaretu, stačilo zájsť k najbližšiemu takému opustenejšiemu
krížu nad Lednicou.
Alebo na druhej strane hranice, tam takých miest je... Ku
krížu Na Rovnicách je taká ľahučká prechádzka od
Pulčína.
Keď budete pokračovať ďalej, čaká vás tam ešte
Panna Maria a potom jedno zaujímavé miesto. Vlastne je to už
Horní Lideč. Udržiavajú tam na pamiatku zoznam všetkých zomrelých občanov.
Alebo chcete vidieť krásnu drevenú kaplnku? Objavil som ju pri cestách po rybníkoch. Áno, aj tam nájdete rybníček. Ale to najkrajšie je tam
Kaple sv. Huberta. A tie drevené sochy... Musíte sa tam rozhodne prejsť. Respektíve dá sa tam aj autom. To pre tých, čo ich nosia štyri kolesá.
Ak sa vám nechce veľa chodiť, máte to mať aj zminiaturizované.
Betlém v Horní Lidči to istí.
Ale keby vám neprekážala taká kilometrová prechádzka,
turistická zvonica Střelná je pre vás to pravé. Majú tam vo voliére akési farebné veľkovtáky. Biológia je moja slabá stránka, ale vraj by to mohli byť bažanty. A je tam aj Hotel Pod širákem. To ste ešte nevideli... Izbičky pod korunami ihličnatých stromov a každá je vybavená aj telefónom!
Miest na obdivovanie máme na tom našom pomedzí viac než dosť. Okrem iného krásne doliny, napríklad tá
Nedašovská.
Alebo máte radi skôr hrebene hôr? Medzi
Nedašovou Lhotou a Červeným Kameňom je také na mapách nenápadné miesto: Kaňúr. Keď na ten hrebeň vyleziete, pochopíte.
Brumovsko ako na dlani.
Vyhladlo vám? Mám svoje obľúbené lokály, kde sa často zastavujem. Tak teraz kulinárske okienko. Ako prvé musím spomenúť
Lidečko. Ešte kedysi dávno som tam chodil aj vlakom len sa najesť. Pravda, vlastne som to vždy spojil s nejakou prírodnou krásou. Restaurace Bernard (dnes sa už volá „Na Formance“) je pre mňa miesto, kde majú najlepšiu česnečku v širokom okolí.
Alebo mám chuť na sladké? V tom prípade je to jednoznačná voľba:
Kohútka s jej vychýrenými borůvkáčmi. Dnes už je tam kvalitná cesta, tá stará zo slovenskej strany bola tak trochu horor. Ale v zime na snehu sa tam hore autom aj tak neodvážim. Nelyžujem, takže borůvkáče počkajú vždy až do jari.
No keď sa tam už ale napcháte, mali by ste to trošku vytriasť. Prejdite sa aspoň na
Portáš. Ten kopček vyzerá síce od parkoviska hrozivo, ale nie je to nič strašné. Vybehnete ho za 10 minút. A vezmite tam deti, pri chate
Portáš sa majú kde zahrať.
No ani v zime netreba za pecou sedieť. Ak už teda do tisíc metrov nepôjdete, dajte si prechádzku napríklad aj po
Brumove. Geokešiek je tam, akoby ich siali. Ešte som sa do nich ani poriadne nepustil. V tomto mestečku majú napríklad pekné nerezové kúpalisko, krytý
bazén a aj iné
športoviská. Môžete tam teda aj prespať, ako ja kedysi dávno s juniorom. Trebárs v tomto penzióne, kam rád chodievam na langoše obsypané mäskom.
Viete, čo som doteraz tak trochu vynechával? Pamätníky. Ale jedno také miesto sa mi postaralo hneď o niekoľko túr. To je dlhá história, ako som hľadal
pomník nemeckým vojakom, ktorých lietadlo počas druhej svetovej vojny havarovalo v kopcoch nad
Lednicou. Ešte som nevedel, čo je geocaching a nepoužíval žiadne súradnice. A vlastne vtedy tam ešte ani žiadna keška nebola. Až ten môj malý
cestopis k tomuto pamätníku potom poslúžil ako základ na jej založenie. Odľahlé miesto, ktorého presné umiestnenie nepoznajú ani mnohí domorodí obyvatelia.
Moja geožena zase miluje objímanie stromov. Nie je výletu, žeby nejaký stromisko neuchmatla do náruče. Ale tento veru ani traja dokopy neobjímu. Boli ste už v malej zapadnutej dedinke
Študlov?
Jednoducho povedané,
Valašsko milujem!
Tak čo, kam sa najbližšie vyberiete vy? Na jedno z hore vymenovaných miest alebo rovno po
Moravsko-Slovenskú?
SKONTROLUJTE SI RIEŠENIE:
(overovač obsahuje dôležité informácie ku krabičke)
Keška:
Obsahuje logbook, pastelku na písanie a strúhadlo. Na úvod bolo vložených 10 kusov SWG. Nevkladajte, prosím, zbytočné hračky a suveníry. V krabičke je miesto len na xWG, geocoiny a menšie travel bugy.
Neuvádzajte v logoch lokalitu finálnej krabičky ani postup riešenia.
Happy geocaching ;)