EXPEDICIA HRADISTE 2016
Nasledujuce riadky predstavuju zapisky jedneho z clenov riskantnej a narocnej expedicie na vrch Monte Hradiste nad podhorskou osadou Beluske Slatiny. Zapisky su maximalne autenticke a sluzia pripadnym dalsim dobrodruhom na zjednodusenie odhadu pristupu na tento tajomny a nenapadny vrcholcek nad Slatinskym potokom. Nedajte sa teda dalej rusit a zacitajte sa (alebo rovno vyberne na lov, predsalen je to tradicka :))
,,16.04.2016 - Pre mnohych den ako kazdy iny, nie vsak pre nasu vypravu. Uz v zakladnom tabore konstatujeme, ze pocasie na vrcholkoch okolitych stitov sa moze okolo obeda prudko zhorsit a tak po prisnej selekcii z 15 clenov timu vyberame na tuto tazku ulohu len troch najschopnejsich. Cielom je vrch Monte Hradiste nad nasimi hlavami, opradeny mnozstvom povesti a legiend.
Jedna z nich hovori o mocnom vladcovi Kaj-ovi, ktori v tychto miestach, priamo na vrchole mal vybudovany mohutny a nedobytny hrad. Prave sem tento zloduch udajne uniesol krasnu Belusu, dievku s nadhernymi belasymi ocami, zalubenu do svojho mileho Kontura. Ten sa samozrejme pokusil svoju milu oslobodit, avsak toto sa mu nepodarilo. Okolo polnoci totiz krajinu prepadlo desive trasenie take, ze sa hrad i s pivnicami a zalarom prepadol. Zo skaly sa vyvalili obrovske prudy vody, ktore zaliali cele udolie a prezivsich donutili vystahovat sa dalej k Vahu - do dnesnej Beluse.
Po Kaj-ovom sidle zostalo pramalo. Udajne len pomenovanie Hradiste, ale legendy tvrdia ze i zachovale stopy murov. Pre nasu motivaciu nebolo viac treba.
Prudke stupanie nedoziernou planinou zacalo prakticky uz od zakladneho tabora. Kym sme don nastupili, bolo nutne najprv prebrodit rozdivocenu rieku v bezprostrednej blizkosti tabora. Z plane sme sa museli co mozno najskor utiahnut do bezpecia lesov, odkial sa sklon hory este viac zdramatizoval. Postupujuc v malych rozostupoch, snazili sme sa minimalizovat riziko zosuvov. Po niekolkych dlhych minutach sme konecne dorazili pod hlavnu skalu. Z pohladu nahor sa cloveku hlava zatoci.
Zalozili sme teda prvy tabor, ale kedze pocasie nam prialo, rozhodli sme sa do predpokladaneho druheho tabora o niekolko desiatok metrov vyssie pokracovat spolu. Nasledovalo teda naviazanie na lano a vyrazili sme. Lahke lezenie striedalo previsy a vsade pritomna uvolnena skala len ztrpcovala cely postup. Laviny hrozili z kazdeho jedneho posmyknutia, museli sme zmenit taktiku. Vybral som sa teda napred a dalsich dvoch clenov ponechal v pomalsom tempe postupovat za chrbtom.
Trasa viedla uzkym zlabom. Az po jeho vrchol, kde uz sa nedalo bezpecne pokracovat sa nam velmi smykalo. Tu sme pre postup zvolili uzku velmi nebezpecnu rimsu. Vietor zavyjal a slnko zmizlo kdesi v sere mracna. Na rimse som radsej postal, kedze priatelia v zlabe prechadzali priamo popod nu. Pripadny zosuv by im mohol byt osudny. Neprepadane konciny a neznalost terenu nam sposobovala velke obavy. Je do ale dan prvolezcov.
Na konci rimsy sme trasu opat opreli kolmo do strminy, tentokrat cez rozsiahle sutovisko. Nemalo vyznam nadalej zostavat naviazany na jednom lane. Jeden padajuci by strhol vsetkych ostatnych. Pocasie sa mierne zlepsilo a tak pada jednoznacne rozhodnutie - dosiahnut hreben a zalozit druhy tabor. Niekolko dalsich okamihov a plan sa stava realitou. Vsadepritomne omrzliny nam nepridavaju na nalade, avsak posledne, hoci ostre a skalnate useky pre nami davaju tusit uspech celej expedicie. Pocasie stale drzi a do zotmenia zostava dost casu. Rozhodujeme sa, ze proti noci vrchol predsa len dosiahneme a zotmenim zlanime naspat do druheho tabora kde budeme v noci bivakovat.
Opat naviazani slapeme uzkym hrebenom. Obcasne posmyknutie naznacuje, ze sme vycerpani a uz tak trochu hazardujeme. O to vacsia je radost ked konecne dosahujeme bod z ktoreho uz niet kam dalej stupat.
Mlcky stojime na streche tohto sveta a pri ustupujucom slnku vychutnavame stvoj trium. Slzy tu vobec nie su hanbou a ich ligot pri poslednych lucoch, umocnuje silu tejto chvile. Gratulujeme si a zapichujeme vlajku. Ak po nas pridu nemci alebo anglicania, nech im je jasne, ze navzdy uz budu iba druhi! Z poslednych sil ustupujeme z vrchola a uvazujeme ako mohli miestni ludia na tak tazko dobytnom vrchole predpokladat existenciu hradu. Povest je vymyslena, to je jasna vec... hoci... tamto na strome je akasi znacka a toto... vyzera ako kamenny val... tamto zeby zvysok vstupnej brany?!"
PRAVDA O HRADISTI...
Ak sa vam zda ze expedicia je trochu zvelicena a mozno kvapocku prehnana... vobec sa nemylite. Trosku skreslene, zhruba tak niekolkymi pivami a jablkovicami, sprostredkuva nas pohlad na vystup na kopec Hradiste. Vy samozrejme nie ste odkazani na nasu neznalost miesta a tak vam neodporucame ist podobne ako sme sli my z parkingu za sipkou. Naopak, cely kopec sa da pohodlne od parkingu obist zlava, po nie velmi videtelnom avsak na stromoch zretelne oznacenom chodniku - znackou je stvorec zlozeny zo zlteho a bieleho trojuholnika.
Na vrchole sa naozaj nachadzalo hradisko z cias puchovskej kultury. Co do texnickych parametrov, je ladvinoveho tvaru o rozmeroch asi 60x25 metrov. Po prichode na vrchol nas tato skutocnost tak fascinovala, ze nechat v tychto miestach krabku bolo viac ako samozrejmostou.
To co sa este ako tak zachovalo su predovsetkym mohutne rozvaliny povodneho opevnenia. Viditelne taktiez vidno miesto kde sa nachadzala brana do hradiska. Predpoklada sa, ze na vychodnom okraji sidla sa nachadzala i strazna veza. Zanik tohto hradiska, ktoreho vznik sa spaja zrejme s casmi zaciatku doby rimskej, pravdepodobne suvisi s germanskymi kmenmi v prvom desatroci nasho letopoctu.
Keska samotna je ulozena takmer na uplnom vrchole. Neskora jesen, cela zima ci skora jar vam sprostredkuju pekne pohlady do okolia. Ked mate silu a chut, prejdite si kamennym hrebenom nizsie az k opustenemu stromu na jeho konci. Toto impozantne miestecko ponuka este zaujimavejsie pohlady na krajinu. Tak nech je toto genius loci miestecko obohatenim vasho keserskeho zivota a priznajte v logoch ako velmi expedicne ste sem hore dorazili.