Ó ty krasnô Tatranských vrcholov,
stojac v sedle Prielom, pozorujúc vôkol tie plesá, čnejúce štíty do oblakov,
ľubozvučné svišťanie vetra objímajúce výčnelky hriebienkov a zárezy žľabov,
tie zurčiace bystriny v dolinách, končiace v nespočet Tatranských plesách.
výhľad na Zbojíncke plesá, čo k Zbojníckej chate zavedú,
dvihnúc hlavu na juh vypína sa Východná Vysoká,
ďalej na západ kde v dialke už len Polské sedlo dovidieť na dosah ruky malá plošinka, ktorý pred zrakmi mľandravé svište v nore ukrýva, len pískot čuť,
a hľa na sever potom skackajúci kamzíci pod Divou vežou svoj divoký tanec tancujú,
Zamrznuté pleso nás až k Bielej vode dovedie, kam všetky riavy dočlupčia.
A svižnô zo sedla vykročím, bo pobrať sa musím, tam dole pri Zbojníckej bača možbyť žinčicou do črpáka častuje.
Len pár krokov k briežku a ľaľa ho papľuha.
