„Vlak 604 Dargov spoločnosti ZSSK zo smeru Žilina s pravidelným odchodom 13:28 bude z prevádzkových dôvodov meškať asi 15 minút.“ počula zo staničného rozhlasu Zuzana a v duchu si pomyslela o železniciach to, čo asi každý okolo nej. Meškanie 15 minút nie je ani málo ale ani veľa. Čakať teda na nástupišti alebo sa vrátiť do vestibulu? Je teplo, fúka jemný znesiteľný vetrík, všetci okolo postávajú na mieste, tak sa aj Zuzana sa rozhodla, dúfajúc že z tých 15 minút nebude viac, počkať na nástupišti. Hľadenie na dlažbu ju ale zabavilo iba na pár minút. Pomaly sa teda rozhliadla. Vpravo vedľa nej stojí mladý párik debatujúci o možnostiach financovania svojho bývania. Z ich slov pochopila, že nie je jediná, ktorá si nemôže dovoliť moc vyskakovať. Tá téma ju ale dlho nebavila aj preto, že počula iba každé druhé slovo a aj tak sa nič nové v danej oblasti asi nedozvie. Za sebou začula zrazu zvonenie telefónu. Postával tam mladý chalan, mal tupý pohľad smerom dole, mohol mať najviac dvadsať, možno viac. Zuzana mala kratučké riflové nohavice, takže sa nedivila jeho pohľadu dole a že z jej štíhlych nôh nevie mládenec odtrhnúť oči. Aj keď nemala práve najlepšiu náladu, trošku jej to lichotilo. Chalan iba niečo odvrkol do telefónu a rýchlym pohybom skryl posledný model od Samsungu do zadného vrecka nohavíc.
„Dzyk, to je horko“ sa ozvalo hlasným tónom z pomerne veľkej vzdialenosti. Zuzana sa obzrela, ale ani nemusela. Už podľa hlasu uhádla, že sa blíži z podchodu skupinka Rómov obsahujúca všetky vekové kategórie. Zuzana urobila mierny úkrok k debatujúcemu páriku, pevnejšie stisla svoju kabelku a dúfala, že meškajúci vlak nebude moc plný. Počúvať od spoluobčanov ich vážne reči, kto je „zavretý“ a koľko za čo vyfasoval sa jej vôbec nechcelo. Keď sa ale rozhliadla lepšie po nástupišti, tak sen o poloprázdnom vlaku sa rozplynul. Nástupište bolo plné ľudí a tak bolo evidentné, že kým všetci z už meškajúceho Dargova v Trnave vystúpia a nastúpia, meškanie sa o pár minút ešte zvýši. Túto skutočnosť si Zuzana mohla hneď aj overiť. Pohrúžená do svojich myšlienok ani nepočula hlásenie rozhlasu, že vlak už prichádza, iba videla, ako sa ľudia začali meniť na obrovské mravce, ktoré sa hemžením snažia dostať do čo najvýhodnejšej pozície na nástup do vlaku. Ani netušila, ako sa ocitla takmer v strede jednej takej nastupujúcej skupinky. Vlak zastavil a z každých dverí začal vychádzať nekonečný špagát vystupujúcich ľudí. Spotení a unavení, akoby celú cestu vo vlaku ťažko pracovali sa náhlivo predierali cez skupinky netrpezlivých čakateľov na meškajúci vlak. Šnúru vystupujúcich asi niekto vo vozni prestrihol a tak mohlo začať náhlivé nastupovanie. V Zuzaninej skupinke nastupoval prvý mladý párik. Gentleman najskôr pustil svoju priateľku, ale keď zazrel Zuzanu, dal prednosť aj jej. Za Zuzanou sa tlačil chalan so Samsungom, ale možno by sa ani tak netlačil, keby mu na chrbát dychtivo nefunela počerná skupinka „všetkých vekových kategórií“. Predsa len, Zuzanin drahý značkový parfum bol preňho určite lepším lepidlom. Keď už Zuzana bola na chodbičke vo vozni, všimla si, že párik necestuje spolu. On ju len vyprevádzal. Tak isto ani skupinka všetkých vekových kategórií nenastúpila celá. Nastúpili z nich len tí, ktorí mali bezplatný lístok. Vlak sa už pohýnal, keď si Zuzana všimla, že očumujúci chalan stojí na nástupišti, zvláštne je prikrčený a telefonuje zo svojho Samsungu. Vlak sa pomaly dával do pohybu a Zuzana si všimla ale ešte jednu vec. Tú najdôležitejšiu. „Bože, kde mám kabelku???“ Jej paniku si všimli všetci cestujúci okolo nej, a keď si vypýtala, telefón, hneď jej ochotne niekto ten svoj požičal. Vyťukala číslo a zavolala kamarátovi, čo sa jej stalo.
Kamarát nelenil a bežal okamžite na železničnú stanicu. Po ceste ešte premýšľal, čo a ako. Ísť na políciu? Všetky priestory železničnej stanice sú monitorované kamerovým systémom. Dopracovať sa ale k záznamom kamier by znamenalo veľkú stratu času. Zlodej mohol mať navyše cez hlavu kapucňu a slnečné okuliare. Bolo rozhodnuté. Zuzaninu kabelku skúsi pohľadať sám.
Prišiel na nástupište, kde ešte Zuzana kabelku určite mala. Vlak so Zuzanou bol samozrejme dávno preč. Hľadal teda nejakú stopu, či niečo náhodou z kabelky nevypadlo alebo či nie je poblíž niečo z nej odhodené. Nič podozrivé si však nevšimol. Vývesná informačná vitrína, vedľa plechová búda skrývajúca plošinu na nástup invalidných cestujúcich... Nič mimoriadne. Pomaly teda zavrel viečka a vtedy to začalo. Celý príbeh sa mu začal zjavovať ako film obstarožnej kriminálky, kde chytajú zlodeja krásnych zlatých vreckových hodiniek starého profesora. Videl, ako sa Zuzane pri nastupovaní do vlaku zošmyklo z pleca uško kabelky. Tá však nespadla na zem, pretože bola pritlačená medzi Zuzanu a vedľajšieho tlačiaceho sa cestujúceho. Rýchlym pohybom ju ale zachytila akási cudzia ruka, tlačiaci dav sa pohol a tak kabelka už ani na zem spadnúť nestihla. Ostala v dlani cudzej ruky. Tá neznáma ruka si kabelku okamžite pritlačila k telu a v náhlivom dave vystúpených cestujúcich sa stráca v podchode. Toto by nezachytili ani žiadne kamery, ktoré sú na každom kroku.
No, ale kde by tá kabelka mohla byť? Kam s ňou nový majiteľ išiel? Bolo v kabelke niečo cenné? Stál na mieste, kde k tomu celému prišlo, ešte raz sa rozhliadol a zazrel starý zožltnutý červený nápis, pod ktorým bol neobvykle veľký QR kód. To bude určite nejaká stopa!