Po stopách partizánov - Orovnické pamätníky Multi-cache

Od 15. januára 1945 sa brigáda nachádzala v Krtinovej pod Veľkým Inovcom, odkiaľ jej príslušníci podnikali bojové akcie na Pohronie a na Požitavie.
10. februára 1945 prišla na štáb Nitrianskej partizánskej brigády štvorčlenná rozviedka II. Ukrajinského frontu, ktorá priniesla plán prechodu.
Začala sa horúčkovitá príprava prechodu. Previesť cez front takmer 900 ľudí nebolo vôbec jednoduché. Navyše na Hrone bola zvýšená hladina vody. Aj keď v tomto úseku nebola súvislá frontová línia, Nemci kontrolovali údolia Hrona z guľometných hniezd. Prechod sa určil na 13. februára 1945.
Partizáni sa brodili vo vyše metrovom snehu smerom na Loksovu lúku. V Nemeckej Hute sa zastavilo čelo nekonečne dlhého sprievodu a zorganizovala sa bojová zostava v troch prúdoch. Na čele každého prúdu bola početná prieskumná jednotka v bielych plášťoch. Dolina k Hronu bola vtedy plná snehu.
Vo večerných hodinách brigáda prekonávala posledné 4 kilometre. Postupovala dolu miernym zalesneným svahom vedľa Orovnického potoka k frontovej línii na Hrone. Krátko pred polnocou začal prechod cez Hron, ktorý bol od brehu asi dva metre zamrznutý. O chvíľu na to padli prvé výstrely od nemeckých strážnych oddielov.

Plán prechodu bol v podstate jednoduchý. V priestore Orovnice kontrolovalo údolie Hrona jedno guľometné hniezdo. To mal zlikvidovať prieskum Sýkorovho práporu a Dolnický mal priviesť brigádu k brodu, kde voda siahala sotva po kolená.
Prieskumu sa ale nepodarilo zlikvidovať nemecké guľometné hniezdo a partizáni sa dostali pod paľbu. Spanikárili a začali prechádzať Hron v časti Pliesko, v mieste, kde bola najhlbšia voda.
K dispozícii boli iba dva člny, niekoľko koní a ľudí bolo do 900. Na druhej strane Hrona v Tekovskej Breznici, už čakali hliadky II. ukrajinského frontu. Partizánom mal ukázať brod miestny občan, ten údajne neprišiel. Nemci začali ostreľovať brigádu. Prechod sa uskutočnil na mieste, kde bola hlboká voda. Voda bola ľadová a plávali po nej kryhy. Mnohí prechádzali v reťazi alebo držiac sa za chvost koňa. Rozliehalo sa zúfalé volanie o pomoc. Vyše 60 partizánov sa utopilo v ľadových vlnách Hrona. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci a ďalší. Mená padlých sú na pomníku v Orovnici. Našťastie sa prechod stihol skôr ako Nemcom došli posily.

Poručík Kosťo mal Dolnického v Orovnici kontaktovať, aby Partizánom ukázal brod cez Hron. Poručík Kosťo sa však na prechode nezúčastnil - údajne zostal pri frajerke na Chotári.
Emil Dolnický, ktorého nikto nekontaktoval, tam prišiel, keď bol už prechod v plnom prúde. Aj napriek tomu sa mu podarilo ďalšiu časť prechodu usmerniť k brodu o 300 metrov vyššie, kde voda siahala sotva po kolená a dokázal tak zachrániť mnoho životov partizánov.
Za statočné činy, pri ktorých nasadzoval život, nezožal Emil Dolnický žiadne zásluhy a jeho meno sa akosi skoro vytratilo pri spomínaní týchto udalostí.
Zrejme nebol záujem, aby chyby pri realizácii prechodu, ktoré viedli k zbytočným stratám, vyšli najavo.
Za tieto informácie a ešte oveľa viac patri vďaka Štefanovi Ráchelovi a jeho blogu.