|
Najskôr sa na pranie používala len čistá voda, pralo sa na brehoch potokov a riek. Odevy sa namáčali, tĺkli o kamene a pláchali vo vode. Pravdepodobne od tohto spôsobu čistenia pochádza aj sloveso prať, čo česky znamená biť, tĺcť. Až neskôr sa na pranie začali používať prísady, ktoré odstraňovanie špiny uľahčili. Najstaršia zmienka o technológii prania pochádza zo starého Sumeru a je datovaná do obdobia 2800 rokov pr. n. l. V starom Egypte sa o čistotu veľmi dbalo a vzhľadom na to, že sa používali prevažne biele odevy, čisteniu sa venovala veľká pozornosť. Znakom pre pranie bol hieroglyf s dvoma nohami vo vode, čo znamená, že sa pralo šliapaním v kadiach, do ktorých sa pridali pšeničné otruby. Potom sa šatstvo opláchlo a bielilo na slnku. Najzámožnejšie vrstvy mali otrokov výhradne na pranie odevov.
Aj Gréci a Rimania boli v porovnaní s vtedajším svetom posadnutí čistotou. Každý deň sa totiž kúpali, čo bolo pre väčšiu časť Európy čosi nepredstaviteľné. Rimania si z prania urobili výnosný obchod. Začali budovať verejné práčovne, kde sa v kadiach po bielizni šliapalo vo vode zmiešanej s bieliacim vápnom, lúhom a aj močom. Potom sa bielizeň prepláchla v čistej vode. Rimania už aj v tejto dobe poznali mydlo, na pranie ho však začali používať až v 2. storočí nášho letopočtu. V stredoveku sa na hygienu príliš nedbalo a vývoj prania aj výroby mydla sa takmer zastavil. Ľudia sa domnievali, že mnoho zákerných chorôb pochádzalo z vody. Zúrili morové epidémie a kúpanie raz mesačne bol zaužívaný štandard. To sa nutne odzrkadlilo aj na čistote oblečenia, ktoré sa pralo len raz za niekoľko týždňov, ba niekedy aj zriedkavejšie. Bielizeň sa tak musela najskôr namočiť, potom vyvariť, aby sa z nej uvoľnila tá najväčšia špina. Potom sa udieraním drevenými palicami z oblečenia dostávali zvyšky nečistôt.
V sedemnástom storočí sa už vedelo, že čisté telo a čistý odev sú prevenciou pred rôznymi druhmi chorôb a začalo sa prať oveľa viac. Bola to však veľká drina. Pri potokoch a riekach boli verejne prístupné lavice, ktoré slúžili k jednoduchému prístupu k vode pri praní a pláchaní odevov a bielizne. Hlavným faktorom prania tej doby bol mechanický účinok. Odevy v tej dobe boli pevné a museli vydržať intenzívne tlčenie, drhnutie a naklepávanie. Veľkým krokom vpred vo vývoji prania bol začiatok využívania pracej dosky, takzvanej valchy. Išlo o vrúbkovanú dosku, ktorá bola najskôr drevená, potom sa vyrábala z rôznych materiálov, ako napr. pálená hlina, kameň, plech, sklo až po umelú hmotu. Voda sa ohrievala v kotli alebo veľkom hrnci a pralo sa v drevenom koryte. Tento spôsob prania spolu s mydlom s jeleňom bol aj u nás zárukou čistoty ešte v polovici 20. storočia.
Prvé pokusy o uľahčenie a urýchlenie práce pri praní začali v polovici 18. storočia. Práčky, v ktorých sa pohybovali ručne poháňané lopatky alebo prali len prúdom vody, neboli úspešné kvôli nízkej účinnosti a masovejšie sa nerozšírili. Až koncom 19. storočia, s rozvojom priemyselnej revolúcie, sa začali vyrábať pracie stroje použiteľné najskôr v práčovniach, nemocniciach a neskôr aj v domácnostiach. Zo začiatku to boli jednoduché pracie nádoby v tvare polvalca na nohách, dno tvoril drevený rošt a proti nemu sa kývalo polvalcovou valchou. Nevýhodou bolo silné mechanické namáhanie, bielizeň a hlavne jemné tkaniny sa ničili.
Časom sa zistilo, že pri pravidelnom praní stačí, aby bielizeň voľne v práčke vírila. S vývojom a dostupnosťou kvalitného mydla sa začal používať tento šetrnejší spôsob prania. Vznikali rôzne typy práčok, kde pohyb bielizne zabezpečovali rôzne vrtule, lopatky a kolíky. Poháňané boli kolesom, pákou alebo kľukou buď priamo, alebo cez rôzne prevody. Vyrábali sa z dreva s použitím kovových súčastí na pánty, spoje a prevody. Stroje boli jednoduché a vyrábali sa v stolárskych dielňach. Až neskôr začali vznikať dielne a firmy, ktoré vyrábali napríklad sudy a popritom aj práčky, nakoľko ich výroba bola podobná. Preniknutím práčok do povedomia širšej verejnosti, zvýšený záujem o stále zložitejšie a dokonalejšie zariadenia si vynútil vznik špecializovaných firiem, ktoré sa zaoberali iba výrobou pracej techniky a dodávali ju do obchodnej siete. Na odstránenie vody z bielizne sa používali valcové alebo lisové žmýkačky, ktoré nahradili namáhavé žmýkanie v rukách.
Ďalším a zrejme najväčším skokom bolo zavádzanie elektrickej energie a jej využitie v malom motore, ktorý patentoval Nikola Tesla v roku 1894. Motory umožnili pohon rôznych strojov a rýchlo sa objavili aj v práčkach. Zrejme prvú elektrickú práčku vyrobil v roku 1906 američan Alva Fisher. Zo začiatku sa motory montovali na stávajúce typy práčiek, len sa zmenil pohon z ručného na motorový pomocou remeňov, reťazí a prevodov.
Postupne sa však vyvíjali typy celkom iné a veľmi dôležitý bol aj prechod na výrobu práčok kovových, ktorý umožnil úplne iné tvary pracích strojov, a tým aj iný druh prania - tzv. Vírivý. Snaha o čo najväčšiu úsporu práce a času priviedol konštruktérmi k nápadu ohrievať vodu priamo v telese práčky. Spočiatku sa kúrilo pod práčkou ako v kachliach, ale postupne aj tu prišla k slovu elektrina. Úplne bežne sa začala namiesto žmýkačky používať odstredivka. Práčky boli najskôr veľmi robustné a hlučné. Postupnou modernizáciou sa práčky vyvinuli v posledny známy typ práčky, ktorý poznáme aj dnes.
Poslední typy práčok dokážu bielizeň aj vysušiť, takže ho po skončení prania stačí už len vyžehliť. Vývoj prania bol vždy spojený s vyspelosťou spoločnosti a technickými možnosťami každého národa. Napríklad po II. svetovej vojne, kedy sa v USA už úplne bežne používali automatické práčky, u nás sa ešte stále vyrábali drevené, ručné práčky Triumf [pr_21], čo ale vyplýva z toho, že bolo ešte veľa obcí, ktoré nemali zavedený elektrický prúd. Avšak v tomto odbore ľudskej činnosti sme sa svetu dokázali priblížiť veľmi rýchlo, pretože prvé automatické práčky našej výroby uzreli svetlo sveta už v roku 1957 v závode Romo vo Fulneku. Aký význam mala práčka pre domácnosť snáď najlepšie ukazuje, že pre neelektrifikované oblasti USA a Kanady sa dodávali práčky poháňané dokonca benzínovým motorom. Čas medzi zrodením vynálezu a jeho využitím v praxi sa neustále skracuje. Kým sa kedysi tento čas meral na desaťročia, ba dokonca na stáročia, dnes sa skrátil na niekoľko rokov alebo aj mesiacov. Nesmieme sa preto čudovať, že práčka, ktorá sa zrodila v polovici minulého storočia, našla vlastne široké uplatnenie až po 100 rokoch. Očista bielizne sprevádza človeka od nepamäti a zrejme ešte dlhú dobu budeme musieť prať, akým spôsobom a aké novinky nám ponúknu nové technológie, to ukáže až čas.
Zdroje:
http://www.muzeum.svitavy.cz/stale-exp/historie-prani/historie/86-1/
http://www.pracovnazvolen.sk/sposoby-prania/
Sedí Indián pri vodopáde a pozerá sa na svoju ženu ako perie. Vtom z vodopádu padne jeho žene na hlavu kameň, a zabije ju. Indián nato: No dokelu, to je už tretia práčka, ktorú mi zničil vodný kameň!
|