Termín konání Eventu 27.10.2018.
Na úvodních souřadnicích. Doba konání 10 00 - 10 30 hod.
SNP
SNP bolo celonárodným vystúpením Slovákov proti fašizmu. Zahájené bolo po priamej intervencii nemeckých vojsk dňa 29. septembra 1944. Aj keď nie bez chýb, bolo však vojensky, politicky a hospodársky organizované. Politicky bolo organizované Slovenskou národnou radou. Už v decembri 1943 v rámci SNR vznikla tzv. Vianočná dohoda, kde základným cieľom ozbrojeného povstania mala byť obnova ČSR. Vzťahy Čechov a Slovákov mali byť usporiadané na princípe rovný s rovným. Zvýraznená bola snaha zaradiť sa medzi členov protihitlerovskej koalície. SNP znamenalo zmenu účasti Slovenska vo vojne, po jej skončení nebolo vnímané ako porazený štát.
Po stránke vojenskej bolo povstanie riadené vojenským ústredím. Na jeho čele stál pplk. Ján Golián, ktorého pozícia bola zložitá - bol podriadený SNR, ale zároveň musel rešpektovať i ministra Národnej obrany čs. vlády v Londýne generála Ingra. Centrum vojenského ústredia tvorili vojaci z povolania. Pôsobili v oficiálnej štruktúre slovenskej armády a plnili si služobné povinnosti. Zároveň pripravovali povstanie, ktorého jadrom boli príslušníci slovenskej armády.
Od 31. augusta 1944 tvorili 1. československú armádu. Československou vládou v Londýne bola prehlásená za súčasť brannej moci. Na jej doplnenie boli vyhlásené dve mobilizácie. Po ich skončení mala 1. čs. armáda 65-tisíc vojakov. Jej súčasťou sa stali aj 2. čs. paradesantná brigáda a 1. čs. samostatný stíhací pluk. V priebehu rokov 1943-44 sa začali organizovať na Slovensku partizánske skupiny. Po vysadení skupín inštruktorov zo ZSSR a následne i dodávok zbraní, sila partizánskych skupín očividne vzrástla. Tieto sa postupne zapájali do príprav povstania, v ktorom nakoniec zohrali nie zanedbateľnú úlohu.
Slabinou 1. čs. armády a partizánskych skupín bola nedostatočná výzbroj. Chýbali hlavne protilietadlové a protitankové zbrane. Celá povstalecká armáda disponovala len 24 tankami, tromi pancierovými vlakmi a 34 lietadlami. Do 7. októbra 1944 vojskám velil pplk. Ján Golián. Od uvedeného dňa ho vo velení vystriedal generál Rudolf Viest. Veľmi zjednodušený plán povstania predpokladal, že poľná armáda, tvorená dvoma východoslovenskými divíziami, uvoľní Červenej armáde prechody na Slovensko. Vojsko v mierových posádkach sa sústredí na strednom Slovensku, kde vykoná mobilizáciu.
Zápoľná a poľná armáda sa nakoniec mali spojiť s Červenou armádou a dokončiť porážku Nemcov. Povstanie však bolo zahájené až vtedy, keď Nemci začali obsadzovať Slovensko. Nedostatky v organizácii priniesli povstaniu ťažkú ranu. Nemcom sa podarilo obidve východoslovenské divízie odzbrojiť. Karpatské prechody pre Červenú armádu neboli otvorené, čím sa zmenil predpokladaný vývoj povstania na boj v obkľúčení. Najťažšie boje sa odohrali pri Strečne, Telgárte a Čremošnom. 1. čs. armáda bránila povstalecké územie dva mesiace.
V novembri však už tlak dobre vyzbrojených Nemcov nemohla vydržať. Ústupom do hôr zahájila druhú etapu povstania - partizánsku vojnu, ktorá trvala až do oslobodenia. Podľa povojnových odhadov straty povstaleckej armády boli 3-tisíc mŕtvych, 10 až 11-tisíc zajatých. Na strane Nemcov sa odhaduje 4 200 mŕtvych a 5-tisíc ranených. Na strane Slovákov bojovali aj príslušníci mnohých národov (najmä Rusov, Čechov, Francúzov a ďalších).
Príprava i samotný priebeh SNP neboli bez nedostatkov. Niektoré z nich sa stali zámienkou na znehodnocovanie celého povstania. Súdny človek však nemôže neoceniť hrdinstvo a obetavosť účastníkov povstania. Slovenský národ sa takto zaradil medzi pokrokové demokratické sily protihitlerovskej koalície - na stranu víťazov v druhej svetovej vojne.