Práve som čakal na autobus, keď som uvidel tajomne tváriace sa dievča. V jednej ruke držala mobil a obzerala sa dokola. Lomcovala vo mne zvedavosť. Kdesi v diaľke sa ozvala vrana (9). 
Cudzím ľuďom sa obvykle neprihováram, ale keď ona vyzerala tak exoticky... Nabral som odvahu a dostal zo seba: „Ahoj, hľadáš tu niečo?“. Záhadná kráska vyzerala, akoby sa rozhodovala, či má ujsť alebo mi niečo povedať. Pri čvirikaní vrabca (8) sa na mňa pozrela svojimi prenikavými modrými očami... Chvíľka ticha, prebehol mi mráz po chrbte. „ Ja... hrám takú hru vieš, volá sa to geocaching “, odvetila mi nesmelým hláskom. Šklbalo mi kútikom úst – veď túto hru ja dobre poznám, sám sa jej venujem už nejakú tú dobu. Predstavili sme sa navzájom menom, či nickmi – to si už dobre nespomínam. Nad hlavou mi preletela lastovička (4) a ja som sa na ňu udivenie pozrel, lebo o takomto ročnom období by tu už nemala čo hľadať.
Po rozpačitom úvode pomáham nájsť Lucii jej prvú kešku v okrese Púchov. Napriek tomu, že som mal odlovených viac ako 5 000 kešiek, veľa kešerov v okolí som nepoznal. Bol som teda rád, že som na niekoho natrafil. Dohodli sme sa, že sa v nedeľu stretneme a pôjdeme spolu pohľadať nejaké poklady.
Súhlasila. Pri zvukoch spievajúceho drozda (0) v pozadí, sme sa ešte dlho spolu rozprávali, až kým som nemusel odísť autobusom domov. V duchu som sa preklínal, že bývam v takej diere, kam jazdí 5 autobusov denne. Pri nástupe do autobusu som začul kukučku (3) z neďalekého stromu. „Ahoj uvidíme sa v nedeľu“ a vlepila mi pusu na líce – to som teda nečakal. Cestou som len tak hľadel z okna, sledoval ubiehajúce lesy, lúky, dokonca som zazrel krkavca (2). Moja hlava bola zamestnaná výberom kešiek, na ktoré Luciu zoberiem. Pri odbočke na Belušské Slatiny ma napadlo jedno dokonalé miesto.
Na nedeľu som sa strašne tešil, ale tento deň nie a nie prísť. Už som nevedel, čo so sebou robiť a tak som zobral spolužiakovi knihu a začal som si v nej listovať. Na jednotlivých stránkach som videl mnohé ilustrácie – slávika (6) či myšiarky (5). Hneď mi bolo jasné, že v tejto knihe si toho veľa neprečítam, keďže šlo o encyklopédiu vtákov a v tejto oblasti som bol tak trocha „mimo mísu“. Radšej som si teda išiel pripraviť GPX a vylúštiť nejaké mysterky v okolí plánovaného výletu.
Konečne bola nedeľa a ja som mohol s Luciou vyraziť. Prechádzali sme okolo troch vrát a čas plynul rýchlejšie, akoby som chcel. Celú cestu som jej rozprával zážitky z hry a ukazoval fotky z toho, ako som šplhal prvý krát na lane, zábery zo zrakovej pyramídy, či fotky hrdličiek (1), ktoré sa mi podarilo vyfotiť minulý piatok.
Z autobusu sme vystúpili až na konečnej a ona sa ma spýtala: „Tak a kam teraz? “ – „Rovno za šípkou“ , odvetil som. Vydali sme sa po krátkom chodníčku, kde nás sprevádzal spev sýkorky (7). Keď sme prišli na miesto, nevedel som, čo si Lucia myslí. Po pár sekundách sa jej však zjavil na tvári úsmev a chytila ma za ruku. Rýchlo sme zbehli až k potôčiku, kde sme počuli kukučku (3). Z batôžteku vytiahla orech, ktorý jej vraj dal otec, keď bola malá a dívali sa spolu na Tri oriešky pre Popolušku. Tu sme spolu napísali a v ňom zanechali odkaz pre ďalších zamilovaných.