K tradičným ľudovým zamestnaniam Žiarčanov patrila tzv. lapačka vlkov. Obyvatelia Žiaru tak chránili svoju dedinu ako aj ostatné susediace obce od premnoženej zveriny, pričom boli známi ojedinelou technikou - lapaním vlkov do špeciálnych sietí. Z tejto činnosti, a to už od druhej polovice 16. storočia, plynuli do obecnej pokladnice nemalé finančné prostriedky, ktoré použili nielen na opravu sietí a vyplácanie honcov, ale práve z týchto peňazí si obec mohla postaviť murovanú zvonicu a neskôr zakúpiť tri zvony. Okrem toho každoročne po skončení zimy usporadúvali "vlčiarsku zábavu", na ktorej sa pilo "vlčnô". Autentický zápis z kroniky obce Žiar pochádza z prvej polovice tridsiatych rokov tohto storočia:
Pre budúce pokolenie ako peknú rozpomienku na dávne časy dobre bude tiež nezapomenuteľnou urobiť i žiarsku lapačku vlkov. Žiarania lapali vlkov najviac pred utvorením železnice (1870-1875) a potom asi do roku 1880-1890. V spomínanom čase bolo v tunajšom kraji veľmi mnoho vlkov. Lapaním ich však dočista vyničili a keď sa i potom ešte objavil vlk kde - tu, toho poľovníci po krátkom čase urobili neškodným. Teraz ani v žiarskom chotári, ani v Liptove vôbec nieto vlkov. Ľudia spomínajú, že pred vybudovaním železnice chodievali vlci až do Liptovského Svätého Mikuláša kradnúť, čo sa dalo dostať pod zuby. Chodievali cez Nicovô a cez Háj a že veru večerami bolo nebezpečné sa tadiaľ potulovať. Pretože vlci narobili hodne škody, najmä v obci Žiar, uzhovorili sa Žiarania, že týchto vlčích zlodejov budú musieť voľajakým spôsobom ničiť. Zbrane nemali až na jednu starú, ťažkú pištol, aj to k nabíjaniu len od predu, ktorú opatroval mlynár. Preto si hľadali iný spôsob. Hútali, hútali, až prišli na myšlienku, že by bolo lepšie, keby sa tá potvora - vlk do niečoho zamotal a potom, že by mu veru už kyjakmi dožičili. Rozmýšľali, čo by sa na to najlepšie hodilo, až prišli na tú myšlienku, že veru ľanu a konopí doma majú dosť, že usúkajú špagáta a z toho napletú siete, v ktorých sa vohnaný vlk iste zamotá, takže im neutečie, a že ho oni už kyjakmi dobijú. Tak sa stalo. Narobili sietí asi jeden meter širokých a 30-50 m dlhých, pripravili si kyjaky a najmä v jeseni a v zime mali vlci zlé časy. Už večer sa občania dohovorili, že na druhý deň "idú na zvery", čiže lapať vlkov. Ráno, ešte po tme, asi o 2.-4.hod. zobúdzal určený k tomu občan krikom: "Na zvery, na zvery..!" pokojným spánkom odpočívajúcich občanov. Každý, ktorý sa cítil byť chlapom, sa rýchlo poobliekal, vzal dôležitú zbraň - kyjak a na ceste sa ešte rýchlo radili. Prácu si rozdelili a síce: jedni išli zver (vlkov) "duriť" tou cestou, ktorou išli na lov. Do hory sa vracali obyčajne dolinkami, popri potôčikoch, čiže krytými miestami, čo využívali zas tí občania, ktorí išli siete rozostrieť - rozostaviť. Rozostavali ich tam, kadiaľ sa nič netušiaci vlk vracal. Sieť pripevnili dobe k zemi krátkymi vidlicami tak, že vidlice vpichli do zeme a tým cez oko siete pripevnili i sieť samotnú a na koncoch siete zabili slabo do zeme tiež po dlhej vidlici v podobe vidiel tak, že vidlice smerovali hore a na týchto bola zavesená cez oká sieť. Vidlice boli vbité do zeme let tak silno, aby pri náraze vlka do siete, táto padla naň. Chlapi, ktorí siete rozostavovali, sa pri nich ukryli buď za stromy, do húštia, alebo keď to bolo na voľnom mieste, maskovali sa konármi zo svrčín, takže utekajúci vlk ich nezbadal a od siete neutiekol.
Na vyvýšenom mieste, obyčajne na strome, odkiaľ mohol vidieť celú lapačku, bol muž, ktorý ju aj odtiaľto riadil. Upozorňoval tých, ktorí "durili", príležitostným volaním, aby vlka správne hnali do sietí. Poľakaný vlk v divom behu, niekedy ich bolo i viac, búšil naslepo do sietí. Keď však naspodku bola táto mocne k zemi krátkymi vidlicami pripevnená a nárazom sa na koncoch dlhé vidlice zvalili, padla sieť na vlka, ktorý sa do nej čím viac sa usiloval z nej dostať, tým viac sa zamotával. Za stromami, konármi a v húští pokrytí, chlapi len na to čakali, lebo hneď vybehli a kyjakmi ho v sieti zabili.
Žiarania touto lapačkou nielenže oslobodili seba, ale i ostatné obce od vlkov. Pri tom si aj zarobili pekný peniaz. Za lapeného vlka ako odmenu zo stoličnej pokladnice dostali 8-9 zlatých šajn. Tieto peniaze si odkladali do spoločnej pokladnice. Za ne si opravovali siete, vyplácali honcov a riadili každú jar zábavu, na ktorej pili "vlčnô". I terajšia zvonica, postavená za 1800 korún a tri zvony kúpené v Nadľaku za 1400 korún sú kúpené zväčša za vlčiarsky peniaz, totiž za čistý zisk z lapačiek.
V pamäti ľudí sú ešte z lapačky i teraz veselé historky. Našich ľudí - Žiaranov - i nazývajú preto "vlčiari", ktorí sa na to však zasmejú, než by sa hnevali. Smejú sa, lebo vraj chceli ich remeslo i iní oprobovať, i z tej i tamtej obce, ale ani jedným, ani druhým sa veľmi nedarilo, lebo jedni chytili starú žobráčku miesto vlka do sietí, iní zas pri honbe sa poprevrhovali jeden cez druhého a volali: "Jaj, už ma má!" Ba vraj, ktorý bol naspodku, sa skoro zašiel od strachu, že je už vlk na ňom.