Rolko si nervózne poklepkával perom po masívnom dubovom stole, občas si zahryzol do pera a pritom uprene hľadel von oknom na tancujúce snehové vločky ako si užívaju voľnosť a čaro okamihu ich krátkeho, bezstarostného života až kým nedopadnú na zem. Zdá sa, že sa pani zima konečne chopila svojho remesla a zahaľuje krajinu bielou prikrívkou ako sa na december patrí.
V okamihu, keď Rolko dopisoval poslednú stranu žiadosti o príspevok na opravu strechy z fondu opráv Škriatkolandu, začul tichučký plač. Zbystril pozornosť. Načúval. Mal podozrenie, že tie čudné zvuky vychádzajú z pod jeho postele.
Zo zásuvky starej almary vytiahol čelovku a rýchlo si ju nasadil. Pomaličky sa prikradol k posteli. Pre istotu si na ňu ľahol. Rozsvietil čelovku, vyklonil sa z postele bleskovým pohybom dole hlavou, aby nakukol do temnoty, z ktorej vychádzali vzlykavé zvuky.
Okrem množstva prachu, ktorý rozvírili jeho rozstrapatené vlasy, nič poriadne nevidel. „Fíha, zdá sa, že by sa hodilo aj veľké vianočné upratovanie,“ skonštatoval Rolko. „Hap-číííí!“ ozvalo sa z tmavého kúta. „To veru hej! Z toľkého prachu mám už alergiu, ale na peli som zavislý!“ ozvalo sa opäť. „Kto si?! Vyjdi von!“ zvolal trochu ustráchane Rolko, akoby tam čakal mimozemšťana. Zrazu sa v lúči svetla baterky objavil prekvapivo krásny lentilkový motýľ. Síce mal trochu pokrčené krídla, ale farby mal žiarivé ako uprostred leta. „A ty si sa tu kde vzal? Nemáš náhodou v tomto čase sladko spať?“ prekvapene krútil Rolko hlavou.
„Nóóóó, nebolo to plánované. Z tej mojej strnulosti ma prebralo tvoje nervózne klopkanie,“ zavzlykal motýľ. „No, dobre, ale ako si sa sem dostal? Nemáš driemať niekde v lese?“ spýtal sa Rolko. „Iste, mal. Ale skôr než si rozpamätám, mohol by si mi pre osvieženie mysle, dať zopár kvapiek sladkej vody?“ poprosil motýľ.
„Neviem kedy to pre presne bolo, len viem, že ma dnu zlákala omamná vôňa ľalií vo váze na tvojom stole, keď som letel okolo chalúpky.“ uchlipol si motýľ z misky opäť a pokračoval. „Chcel som sa do niečo malého zalýznuť a na chvíľu sa ukryť pred prudkými lúčmi slnka. A keď som sa najedol, zmohla ma únava z celodňového poletovania. Sotva som vládal mávať krídlami. Tam, pod tvojou posteľou bola príjemná klíma a tak som tam zaspal a spal som až do dnes. A teraz sa mi vôbec, ale vôbec nechce spať. Ale toto som neplánoval, ver mi!“ nešťastne s plačom na krajíčku pozrel motýľ na Rolka. „Bojím sa! Teraz neviem, čo mam robiť.“ lamentoval motýľ. „Mysli na to, čo chceš a nie na to, čoho sa bojíš! Prebudenie uprostred zimy nebude pre teba isto zdravé. Čo s tebou teraz vymyslím?“ - zauvažoval Rolko. Niekde som počul, že najbližšia pomocná ruka, je na konci tvojho ramena, ehm v tvojom prípade krídla. Alebo nohy? Áááále neboj, ja ti pomôžem. Nemôžem ťa nechať zahynúť. Keď niečo skutočne chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.“ povzbudil Rolko motýľa.
Aj napriek zúrivej chumelici, vybral sa Rolko do dediny pre zopár čerstvých kvietkov ku kvetinárke Alici, aby vytvoril motýľovi ako také pohodlie. Z encyklopédie, ktorú mal ešte z detských čias veľa múdrych rád nedostal, no zaumienil si, že prekoná hádam všetky zákony prírody a s motýľom strávi hoc aj celú zimu.
Hoci cestou bojoval s nepriazňou počasia a nôžky sa mu občas zabárali do snehu, bol celkom rýchlo späť. Ponáhľal sa, aby mu kvietky, ktoré veľmi starostlivo zabalil, nezmrzli.
Motýľ si práve pochutnával na sladkej sirupovej vode, keď sa rozleteli s Rolkom dvere. Rolko nadšený novou výzvou, rýchlo zo seba zhodil zasnežený kabát ba aj mokré čižmy. Poskakujúc a hvízdajúc poroznášal po chalúpke vázy, vázičky, poháriky s kvetmi, aby sa mohol motýľ cítiť aspoň trochu ako v prírode.
„Jééééj, to je krásne!“ Jééééj a tu sú moje obľúbené hortenzie!“ potešil sa motýľ a neustále preletoval zo strany na stranu, z kvetu na kvet.
„Ďakujem ti! Som ti vďačný čo pre mňa robíš. Želám si zostať s tebou až do jari, ale neviem, či smiem, či je to vôbec možné a či ma tu vlastne chceš...“ vyjadril svoje želanie a zároveň obavu motýľ. Vieš, chcem vidieť krajinu v bielom šate, ako sa všetko na jar prebúdza, kvitne a rozvoniava. A nielen to! Chcem zažiť, pocítiť to o čom iné motýle ani netušia. Nechcem byť už viac strnulý od jesene do jari.“ dodal motýľ. Rolko pochopil, že práve zažíva okamih, ktorý sa môže stať hádam iba v rozprávke. „Keď o tom dokážeš snívať, dokážeš to aj uskutočniť. Šťastie praje odvážnym, Eugen!“ povedal Rolko.
„Eugen?“ spýtal sa prekvapene motýľ. „Áno, Eugen! Odteraz to bude tvoje meno a nech je moja chalúpka tvojím domovom alebo aspoň hotelom do jari.“ odvetil s úsmevom Rolko.
! prines si vlastné pero !