Prešov
Archeológovia datujú najstaršie stopy po prítomnosti človeka na území dnešného Prešova a jeho blízkeho okolia na základe nálezov do obdobia mladšej fázy stredného paleolitu (80 000 - 40 000 rokov pred n. l. ).
Rieka Torysa, ktorú v súčasnosti mesto Prešov obopína po oboch stranách, už v praveku predstavovala dôležitú komunikačnú spojnicu nielen pre človeka, ale aj pre chladnomilnú stádovitú zver. Potvrdzuje to nález mamutích kostí v roku 1930, ktoré môžeme spájať s činnosťou pravekých lovcov a ich osídľovaním.
Prvými stopami ľudí z obdobia staršej doby kamennej na území Prešova boli tri nástroje, nájdené v roku 1955. Početnosť nájdených paleolitických sídlisk a charakter získanej kamennej industrie dovoľuje prešovskú a veľkošarišskú oblasť pokladať za nástupné priestory zberačsko-loveckých spoločenstiev v pravekom vývine údolia rieky Torysy.
Ďalším pravekým obdobím, ktoré je v Prešove doložené bohatým archeologickým materiálom, je neolit. Prvé skupiny roľníkov - kolonistov prenikli na začiatku druhej polovice 5. tis. p. n. l. z Košickej kotliny údolím Torysy do Šarišského podolia. Ľud bukovohorskej kultúry nielen na území terajšieho mesta, ale v celom Šarišskom podolí vytváral pomerne súvislé osídlenie. Osady zakladal na terasách Torysy a jej prítokov - Delne, Sekčova, Dzikova a Veľkého potoka, v okolí Kapušian a Sabinova. V extraviláne neďalekých Šarišských Michalian bolo systematickým výskumom odokryté zatiaľ najvýznamnejšie sídlisko a pohrebisko bukovohorskej kultúry v severnej časti Karpatskej kotliny.
Kultúra s východnou lineárnou keramikou sa posúvala severným smerom až do Šarišského podolia a vytvorila predpoklady pre kontakty so zakarpatskými oblasťami, najmä Malopoľskom. Ďalší sľubný rozvoj neolitických spoločenstiev zastavilo zhoršenie klimatických pomerov na rozhraní 5. a 4. tisícročia p. n. l. Šarišské podolie, podobne ako väčšina regiónov východného Slovenska, bolo dlhodobo vyľudňované.
Opätovné osídľovanie Šariša prebiehalo koncom 1. polovice 3. tis. p. n. l. Z juhu a juhovýchodu na územie dnešného mesta prenikla lažnianska skupina, ktorá ešte patrila do záveru starého eneolitu. Na rozdiel od Košickej kotliny a Východoslovenskej nížiny, kde poznáme lažniansku skupinu najmä z pohrebísk, v Šarišskom podolí sú to sídliskové nálezy. Úsek stredného eneolitu (2600 - 2200 p. n. l. ) vypĺňa badenská (kanelovaná) kultúra s viacerými lokalitami v celom Šarišskom podolí. Okrem fragmentov keramiky nálezový fond dopĺňajú časti kamenných sekeromlatov.
Záverečný úsek eneolitu ( koniec 3. - zač. 2. tis. p. n. l. ) priniesol nové intenzívne migračné prúdy. Prejavili sa rôznymi archeologickými kultúrami, resp. pastiersko - roľníckymi spoločenstvami. Kultúra ľudu východoslovenských mohýl v okolí Prešova je doložená mohylníkom v katastri obce Malý Šariš - v zalesnenej časti Cemjaty, blízko osady Kanaš pri Veľkom Šariši. Mohylový útvar sa nachádzal aj na hrebeni Šarišskej vrchoviny na hraniciach Prešova a Veľkého Šariša.
Kultúra východoslovenských mohýl je súčasťou komplexu so šnúrovou keramikou, ktorý sa podieľal na formovaní počiatočných prejavov doby bronzovej (1800 - 800 p. n. l. ). Nálezy zo staršej doby bronzovej v oblasti Ostrovian svedčia o prenikaní nových spoločenstiev do kotliny strednej Torysy.
K výraznejším stopám osídlenia Prešova v strednej dobe bronzovej (1500 - 1200 p. n. l. ) počítame obsah zachráneného hrobu z Volgogradskej ulice ležiacej na pravobrežnej terase Torysy.
Mladšia doba bronzová (1200 - 900 p. n. l. ) predstavuje v prešovskej oblasti obdobie bohaté na náleziská viacerých osád, ktoré sú svojím kultúrnym prejavom spájané s pilinskou kultúrou. V minulosti bolo v Prešove objavené aj pilinské pohrebisko, ale pre nejasné nálezové okolnosti nemožno už dnes lokalizovať miesto, kde sa pohrebisko nachádzalo. V staršej dobe železnej, halštatskej (800 - 400 p. n. l. ), došlo v rámci etnických pohybov k dočasnému zníženiu počtu osád. Zachovanie sídelnej kontinuity v priestore mesta dokladá časť halštatského sídliska pod Bikošom. V šiestich sídliskových objektoch sa našli početné keramické nádoby vytáčané už na hrnčiarskom kruhu.
V posledných štyroch storočiach starého letopočtu boli v strednej Európe dominantné kmeňové formácie Keltov. Mladšia doba železná (laténska) priniesla novú kvalitu a dynamiku vývoja aj na území Šarišského podolia. Z 2. a 1. stor. p. n. l. máme z intravilánu Prešova spoľahlivo lokalizované viaceré hospodársko - výrobné sídlištné areály, ktoré odrážajú zložité etnické pomery tohoto obdobia. Vedľa výrazne vystupujúcich keltských prvkov v neskorom laténe totiž rozoznávame aj tendencie svedčiace o prítomnosti ľudu dáckej a púchovskej kultúry
Revolučné udalosti v marci 1848 privítali v meste predovšetkým zemania, maďarskí mešťania a maďarská patriotická liberálna inteligencia. Vytvorili národnú gardu a po vypuknutí ozbrojeného konfliktu s Viedňou mesto vyzbrojilo niekoľko desiatok dobrovoľníkov. Vzhľadom na svoju strategickú polohu a rýchly spád udalostí zmenil Prešov počas vojny niekoľkokrát pánov. Väčšina občanov sa počas revolúcie správala pasívne a zachovávala zdržanlivý postoj k obom bojujúcim stranám. V decembri 1848 bolo mesto obsadené vojskom cisárskeho generála Schlicka, ktoré začiatkom februára po Gôrgeyho víťazstve na Branisku ustúpilo pred uhorskou armádou. Túto však zakrátko vystriedali rakúske a slovenské dobrovoľnícke jednotky. V tom období navštívil Prešov aj Ľudovít Štúr a na slávnostnom zhromaždení prehovoril k občanom. Avšak už v marci do mesta opäť vpochodovali honvédi a vzápätí sa ešte dvakrát vymenili s cisárskym vojskom, s ktorým v lete prišla aj ruská armáda. Pobyt a zásobovanie veľkého počtu vojska, ako aj časté zmeny politickej situácie priniesli mestu veľké materiálne škody. 50. roky boli aj v Prešove poznačené Bachovým absolutizmom, zostrenou reakciou a prenasledovaním pokrokovo zmýšľajúcich ľudí. Viacerí významní Prešovčania, ktorí sa angažovali v revolúcii, boli uväznení alebo museli opustiť Uhorsko (František Pulský /Pulszky,1814-1897/, Frigyes Kerényi, prof. Dr. S. M. Schiller-Szinessy /1820-1890/ a iní). Represie a zásahy cisárskych úradov tvrdo postihli evanjelické kolégium, ktoré bolo nútené zavrieť takmer všetky svoje ústavy a existovalo iba z darov a zahraničnej pomoci. Hospodársky význam Prešova v tom období poklesol. Dominantné postavenie vo výrobe mali až do konca storočia remeselnícke dielne, príp. menšie podniky. Najvýznamnejším bol vtedy závod na výrobu keramických kachlí, patriaci Prešovskej ľudovej banke.
Počtom obyvateľov sa Prešov radil medzi menšie mestá. V r. 1863 tu žilo 10 300 ľudí, údaje zo sčítania r. 1900 uvádzajú už 14 447 obyvateľov mesta. Národnostný ráz mesta naďalej charakterizovala tradičná trojjazyčnosť až do konca storčia s výraznou prevahou Slovákov, prudko stúpajúcim počtom Maďarov a stále klesajúcim podielom Nemcov. Známy maďarský etnograf J. Hunfalvy napísal o obyvateľoch Prešova v 50. rokoch toto: "... prostým ľudom sú Slováci, príslušníci vyšších kruhov hovoria však tiež po slovenský, no i po nemecky a maďarsky. Čisto po maďarsky alebo po nemecky rozprávajúcich je pomerne málo... " Vtedy sa v Prešove k Nemcom hlásilo 1200 a k Maďarom 800 občanov.
V slovenskom literárnom živote v meste mala vedúce postavenie študentská Slovenská národná spoločnosť na kolégiu, založená začiatkom 50. rokov, pôsobiaca neskôr ako spolok Kolo a Napred. Do povedomia slovenskej kultúrnej verejnosti sa dostala vydaním almanachu Napred r. 1871. Vedúcimi osobnosťami spolku boli Koloman Banšell (1850-1887) a mladý Pavol Országh-Hviezdoslav (1849-1921). V rokoch 1910 -1912 pôsobil v meste spisovateľ a dramatik Jozef Gregor-Tajovský (1874-1940). Zaujímavé dielo vytvorili viacerí miestni básnici, píšuci v šarišskom nárečí, predovšetkým Ján Hvezda (1814-1870) a Adam Šemšei. Dominujúcou kultúrou v meste bola však v tomto období kultúra maďarská. Významnou kultúrnou ustanovizňou bol Széchényiho krúžok (Széchényi kor), založený r. 1878. Združoval niekoľko desiatok milovníkov literatúry, umenia a vedy, najmä spomedzi profesorov prešovských vysokých a stredných škôl. Zohral veľkú úlohu pri šírení osvety, vzdelania a kultúry, avšak takisto i pri maďarizácii na celom území Šariša. Usporadúval divadelné predstavenia, koncerty, literárne večery, odborné prednášky, vydával vlastnú ročenku i samostatné knižné diela. K najvýznamnejším predstaviteľom maďarskej kultúry v meste na prelome storočí patrili básnici Gustáv Csengey (1842-1925) a Jenô Sziklay, spisovatelia Karol Florián (1878-1941), Bela Meiiórisz (1875-1901) a Ôdon Horváth (1862-1919). Svojou vedeckou činnosťou sa preslávili: filozof akademik Andrej Vandrák (1807-1884), prírodovedec akademik Fridrich Hažlinský (Hazs-linszky, 1818-1896), historik umenia Kornel Dívald (1872-1921), cirkevný historik Jozef Hork (1848-1910) a prešovský historik Bela Iványi. Rusínski spisovatelia sa sústreďovali v literárnom spolku vedenom Alexandrom Duchnovičom (1803-1865).
Významné zmeny nastali po r. 1918 v zameraní a štruktúre školstva. V krátkom čase sa podarilo nahradiť dovtedy maďarské stredné a vysoké školstvo slovenským. Po organizačných zmenách na kolégiu ostala v meste iba jediná vysoká škola - gréckokatolícky, kňazský seminár. K významnejším stredným školám patrili: Šafárikovo československé štátne reálne gymnázium, Evanjelické kolegiálne gymnázium, Štátny učiteľský ústav, Ústav pre vzdelanie učiteliek domácich náuk, Gréckokatolícky pevcoučiteľský ústav, Gréckokatolícke ruské gymnázium a Štátna priemyselná škola v Prešove. Vysokú úroveň spoločenského života v tomto období dokumentuje pôsobenie niekoľkých desiatok rôznych spolkov, združení a krúžkov, organizovaných na záujmovom, profesijnom, národnostnom, konfesijnom či inom základe. V meste bolo pravidelne vydávaných niekoľko titulov novín a časopisov. Popri viacerých hospodárskych, kultúrno-osvetových a cirkevných časopisoch vychádzali spoločensko-politické noviny Východný Slovák, Šarišský gazda a Šariš, v maďarčine týždenník Új Világ.
Stránka mesta