Zbojník je označenie osoby prepadávajúcej a násilím oberajúcej iných v období stredoveku a včasného novoveku, ktorá touto činnosťou takmer vždy prejavovala odpor proti vrchnosti príp. nepoužívala násilie zámerne, ale z donútenia alebo nutnosti. Činnosť zbojníka/zbojníkov sa nazýva zbojníctvo.
Zbojníci bývali organizovaní do skupín, často to boli vojenskí dezertéri, bývalí väzni a ľudia na okraji spoločnosti. Ako zbojníci sa druhotne označovali aj skutoční zločinci alebo legendárne osoby. Významné miesto mali tieto postavy v ľudových povestiach. Kult zbojníkov ako ľudových hrdinov bol posilnený aj stvárnením ich osudu v romantickej literatúre.
Na Slovensku bolo bohato rozšírené v stredoveku, najmä v 15. storočí na severnom Slovensku (Fedor Hlavatý 1492). Na konci 17. a 18. storočia bolo rozšírené v oblastiBielych Karpát a Javorníkov (Adamčík, Ilčík, Hrajnoha), na Orave a Pohroní ([Jakub Surovec], 1715 - 1740). Najznámejším zbojníkom v 18. storočí bol Juraj Jánošík.
V Hybiach legendárny to Pacho zbijau. Bohatým pánom brau, a chudobným davau. Neznášau krivdy a feudálny útlak. Častejšie ako svaly rozumu užívau. Vedeu si poradiť v každej situácii za pomoci sebe tak vlastnej šikovnosti a prešibanosti. So svojou družinou popritom nevšednie to dobrodružstvá zažívau. Rešpekt a obdiv u mužov, ale aj žien vzbudzovau. Dokonca i Máriu Teréziu zaujau ...
A tuna vo Zvolenskej stolici prešibaný, obávaný to lúpežník - Jurošík puosobiu.
Jurošík
Zbojník to z donútenia, ktorý zemepána Zvolenkieho a Dobronivskieho zámku a hradu, Pála Eszterhazy a jeho sluhu Pištu, trápiu a sužovau. Vždycky nad nima svojim umom a dôvtipom víťaziu. A tak dukátiky získavau do bedničky ukladau. A z nej potom chudbným ľuďom rozdávau. Len jednému to zemepanovi sa vyhybau. A to zemepanovi z neďalekej to Ostrej Lúky.
Zbojník Jurošík mládenec všetkými masťami mazaný, všakovaké veselé fígle Zemepánovi i jeho sluhovi Pištovi výstrájau. Pomáhau mu pri nich jeho verný kamarát a druh vtáčík. Jurošík mau ale srdce na pravom mieste, ako každý poriadny to zbojník. Čo nazbíjau - vzápätí rozdau. Dukáty sa u neho veru dlho „neohrejú“… šecia hovorievali.
Starý to zbojník Hrajruka Jurošíka zbojnickému remeslu naučiu. Ako Jurošík potom poriadok v jaskyni robiu. Prečo v zime mrmlal medveď Michal. Ako dopadla Zemepánova poľovačka na vešiakového jeleňa. Čo urobiu zo zázračným prsteňom, ktorý mu požičal trpaslík Dvojbrada. Ako sa prezliekou za englického zbojníka. Čo nastalo keď objaviu v diere ježibabu Filoménu. Ako namaľoval maliar Cyprián nášho zbojníka. A ako potom Jurošík „odmaľoval" Zemepána., Čo chceu od Zemepána šarkan Jáchym. A ako sa nečakane objavil pred Jurošíkom obrovský turecký duch Abdulláh. Kerý z lampy, z ďalekého Turecka dovezenej, vyliezou a Jurošíkovi tajnie to priania plniu. A množstvo ďalších povestí o Jurošíkovi sa v spisoch od knihovníka to zvolenskej župy dočítate. Vanekom ho volali, A po dedovi i meno ziskau a onô, peknô to meno bouo. Marián.
Ku keške: Tuna na tomto mieste ľaľa nášho Jurošíka vrchnosť zlapala. Premohla a do áreštu odviedla. A nebola to fazula, či hrach ani susovica, na kerej by sa bou pošmykou. Ale dobrá polievočka od ježibaby Filomény, kerá mu tak zachutila. Tak sa jej s chuti najedou, v drevenici opodiaľ, až zaspavou. Ale milý Jurošík, líška to prešibaná, z áreštu ušiou. Poklad na pamiatku zľapania, tuna na tomto mieste ľa, zanechau.
