Skotna moja, Skotnicka! Traditional Geocache

Azda ziaden text by lepsie nevystihol nadherny, vrucny cit, ktory tak silno objima moju hrud pri spomienke na detstvo, ktore som prezila na Skotni.

 Pamatate sa este na nu, mili, dnes uz zreli, Prievidzania? Dovolte mi, prosim, pri mojich tichych spomienkach trosku vam ju priblizit. Bola to mala ulicka, skor velky jarok, vybiehajuci takmer z konca Dlhej ulice smerom k cintorinu. Po oboch stranach „ulicky“ boli nerovnomerne ucupene azda najstarsie domceky v Prievidzi. Zivo si pamatam ich majitelov, lebo som si ich vsetkych vazila a mala velmi rada.

 Zacnem teda s vymenuvanim po pravej strane smerom k cintorinu. Prvy boli Duriakovci. V akomsi odskoku doprava byvali Nedeljakovci.
Domcek Grofovcov po pravej strane smerom
k cintorinu, vpravo byvali Huliakovci Kusok vyssie, no blizsie k cesticke, byvala pani Vanova s dcerou, a zasa dobry kusok nad nimi Huliakovci. Ich deti pasli kozicky dlhoulickym majitelom. I ja som s nimi rada a casto chodila past na Jazerce. Este vyssie od nich byvali Grofovci a takmer zarovno s nimi Durkovicovci a moje „totky“ Tulikove. Ich domcek bol aj rodnym domom mojej drahej mamicky. Este blizsie k cintorinu, ale to uz bolo velmi nizko, priam ich nebolo vidno z cesticky, byvali Kvobelovci. Nad nimi bola uz len luka, ktora sa tiahla ku skale a k evanjelickemu cintorinu.

 Tento teren sluzil dlhoulickej a nasej mladezi na stretavky pri roznych sportovych hrach, na podvecerne posedenie s gitarou a harmonikou. Spev (nie hlucny) sa niesol zo skaly ponad koniec Dlhej ulice, az smerom k Vavrovmu mlynu. Boli to posedenia plne druznosti a veselosti!

 Od jari do neskorej jesene dlhoulicke dievcata pri cintorine pasli husky a vzajomne si vymienali skusenosti v rucnych pracach - vysivani, pleteni, hackovani a stopkani. Samozrejme nechybali humorne, castokrat i vymyslene pribehy. Rady sme chodili po zatve husky „napasat“ na strniska, a co by dnes uz maloktore deti dokazali, hrali sme sa bose na nahanacku po strniskach!
Pohlad z vychodu na oporny murik,
za nim je odbocka na Skotnu. A co sme sa najedli vsakovakeho ovocia, ktoreho bolo okolo cintorina nadostac! Este dnes citim v ustach chut ciernych morusi a hrusiek „hnilaciek“!

 Ale aby som nezabudla na domceky po pravej strane Skotne, teraz smerom od cintorina dolu na Dlhu ulicu. Ponize Mokrych zahrady a vinice Majercakovej stal domcek Benkovicovcov, v ktorom som vyrastala. Pod nami byvali Sliskovci. Takmer v strede Skotne byval so svojou (velmi chudou) zenou sarha Stefanovsky, neskor dve starsie slecny, s ktorymi som sa velmi nezblizila. Predposledny dom obyvala rodina Hrablikova. Posledny dom, vlastne naprotivny Duriakovcom, bol dom rodiny Bielickych. Takto si spominam na domceky a obyvatelov Skotne.

 Neda mi ale zabudnut na skutocnost, ze Skotna nemala vodovod. Teda vsetky domacnosti sa vodou zasobovali len z dlhoulickej harajky, ktora stala pred domami Vavrovcov a Kramarovcov. To sme sa „navlacili“ vedier s vodou, ked sme sa chceli napit, aby bolo dost na varu, pranie, telesnu ocistu, ci ocistu byvania! To bol vari jediny rusivy zasah v nasom pokojnom priebehu zivota na Skotni. V patdesiatych rokoch sme sa predsa dockali studneharajky. Stala oproti domu Benkovicovcov.

 Koncom sestdesiatych rokov bola Skotna oznacena ako zosuvny teren a domceky i ulicka boli zrovnane so zemou. Dnes je na tomto uzemi park. Vzdy, ked nim prechadzam a vidim stary dub, ktory rastol za nasim domom, mi bolnostastne stisne srdce.



Mgr. Eleonora Lancaricova