Jeden chudobný otec mal raz krásny párik detí, chlapčeka, ktorého volali Dražkom, a dievčatko. Boli to dobré, milé deti ako dva anjeliky. Mať im už dávno bola v zemi a otec sa sám a sám percholil ta s nimi pri svojej chudobe, ako sa najlepšie mohol. Ale o krátky čas sa on oženil po druhý raz. Myslel si, že mu to takto lepšie pôjde hodina. A tu veru zo dňa na deň v tej jeho chalupe len chleba začalo odbývať a hriechu pribývať, lebo tá jeho druhá žena bola planá gazdiná — a pritom horšia od čerta. Po veky sa s mužom hrýzla a homrala na tie úbohé deti: „Či by to,“ povedá, „parom vystačil týchto žrútov daromných chovať.“ A vše len zle-nedobre na ne. Milé deti len poslúchali a trpeli o hlade a smäde dlho. Ale keď raz dievčatko vypočúvalo, ako sa ich macocha zmárniť strojí, vtedy už nebrali na žart, hneď za svitu pobrali nôžky na plece a hybaj šli svetom. Ako tak idú, bežia ďalej hustými horami, kde nebolo ani neba vídať, počujú raz akôsi mrmlanie neďaleko seba. Vtedy sa deti dovedna stúlia od strachu, vzdychnú si, — čakajú, čo bude s nimi. Mysleli, že to dáky medveď, — a tu ti počujú vystreliť a zahrmieť: „Stoj!“ Prestrašené deti ani nevedeli už o sebe, keď k nim prišiel jeden ozrutný zbojník. „Aha, potvory, čože sa vy tu pletiete?“ Schytí ich za ruky a zavedie na jednu čistinku, kde pri vatre dvanásti hôrni chlapci s natiahnutými flintami stáli. Ohlási sa kapitán: „Čože nám to tu za pečienku nesieš? Kto ste, čo ste, deti, a čo tu hľadáte?“ Ale deti nemohli nič povedať, lebo boli viac na tamtom ako na tomto svete. Len keď začal okolo nich tichšie: „Nebojte sa, deti, nič sa vám tu nestane. Len hovorte!“ Vtedy sa kedys-nekedys ozvali a vyrozprávali mu o svojom celom úteku. „Hm, bisťubohu! Keď je tak, z toho chlapčiska by sme mohli dobrého chlapa vychovať a z tej dievčice hodnú kuchárku; beztak sa nám práve teraz, keď nám tú starú bosorku ta čerti schytili, mrkvu škrabať zíde.“ A pozrúc po chlapoch dokola, videl kapitán, že je ani jeden nie proti tomu. Vzal deti za ruky a zaviedol do zámku. Tam ich povodil z izby do izby, kde všelijaké krásne zbroje a peniaze boli, a hovoril k nim: „Teraz tuná budete bývať; to všetko môžete užívať, čo ste videli v týchto jedenástich izbách, ako sa vám len páči. Len sa sem — ukazujúc na dvanáste dvere, na ktorých velikánska zámka visela — do tejto neopovážte! Bo by vtedy beda bolo s vami!“ Keď im to rozpovedal, išiel preč za svojimi kamaráty a deti zostali tu samé a žili si ako páni. O sedem rokov vyrástol z milého Dražka naozaj pekný chlapík a z dievčaťa hodná a krásna kuchárka. Len veru sa tu kapitán zaľúbil do kuchárky a kuchárka doň. Raz sa ho ona spytovala, že čo je to v tej dvanástej chyži, že aby jej len povedal, keď ich do nej nepustí. Ale sa on len vykrútol, ako vedel, spod tej otázky. „Počkaj,“ pomyslí si dievčina, „keď mi ty nepovieš, veď sa ja to ešte sama dozviem.“ Nastrojila bračeka, aby dal pozor, kde kapitán kľúč od tej izby poprace, a potom aby išiel do nej. Onedlho sa Dražkovi aj pošťastilo to sliedenie. Dopadol on ten kľúč a otvoril nim tú dvanástu izbu. Tu vidí v jednom kúte hlavy, v druhom ruky, v treťom nohy, v štvrtom drieky ľudské — a naprostriedku krvavý klát a doň zaťatý topor. Prestrašený sa hegne naspäť, pleskne dvermi a beží ku svojej sestričke. Príde ku nej, vyrozpráva jej o tých hrúzach, čo tam videl: „Ach,“ povedá, „sestra, my tu nemôžeme zostať medzi týmito zločinci. To by aj nás, trebárs nevinných, tu trest boží zastihnúť musel!“ Ale sestrička, buchnutá do kapitána, sa mu nedala prehovoriť. Bo kapitánova láska všetky tie zločiny tak krásne pozlátila ako mesiačkovo svetlo okolité čierne chmúry. Ešte ona prehovárala brata všelijak, že takto a takto, že teraz kapitána opustiť nemajú, keďže ich on vychoval a keď ich tak rád má. Ale jej brat len vše tú nôtu hudre okolo uší. Tu jeden raz, ako sa ona s kapitánom kochá, vyrozprávala mu všetko, ako jej brat išiel do dvanástej izby a ako ju nahovára k úteku. Tu milý kapitán skočí, akoby ho pichol: „Ha,“ povedá, „vy potvory jedny naničhodné, čo ste tu urobili, že i nám o zradu chodíte?“ Alo milô dievča ho začne ľuľkať: „Takto a takto, milý môj, veď ťa ja, hľaďže, rada mám; veď som ti to len za to vyrozprávala, žeby ste sa pred tým mojím bratom mali na pozore!“ „No, keď je tak,“ povie skrotený trošku, „teda tebe sa nič nestane, ale tvoj brat zhynúť musí.“ „Keď inak byť nemôže, môj milý,“ povie zaľúbená sestra, „teda ťa len ešte za to prosím, žeby aspoň tvoje ruky čisté boli od krve jeho.“ „Dobre. No alo teraz musíš takto urobiť“ — a tu jej on potom rozpovedal, ako sa má chorou urobiť, ako má brata vypraviť od vlčice mlieko doniesť, skade sa on iste viac nevráti. Na ráno prišiel verný braček sestre dobrô ráno zavinšovať. Ale ako sa preľakol, keď ju videl, že je ešte na posteli. „Ach, sestra moja, čože nevstávaš? Či si mi azda chorá?“ „Ach, chorá, brat môj, na smrť chorá, a tu sa mi snilo, že ak sa ešte dneska vlčieho mlieka nenapijem, nazajtra zomrieť musím.“ „Ach, keď je len to, sestra moja, nič sa neboj! To ti ja hneď donesiem.“ Vezme flintu a vyberie sa milý braček pre vlčie mlieko. Ide, ide pustou horou, až príde k jednej diere, kde sa mu z nej dve vlčie oči zablysnú. On schytí flintu, natiahne a chce streliť, a tu štrk, štrk! bo mu flintu bol ten zbojník pohubil. Vtom prerečie vlčica k nemu: „Nestrieľaj, Dražko, nestrieľaj! Viem, čo si prišiel. Poď a nadoj si mlieka! Ale never tvojej sestre, lebo ti tá aj s kapitánom o život chodí. Ale sa nič neboj! Na ti túto píšťalku! Kedykoľvek na nej zapískaš, ja ti prídem na pomoc.“ „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ riekol naradovaný šuhaj a bežal s mliekom, ako len vládal. Vzala neverná sestra ukrutný liek od brata a vyliala ho ukradomky za posteľ. Večer vyrozprávala svojmu milému, že jej brat doniesol mlieka bez ublíženia a že teraz už nezná, čo má ďalej s ním začať. „Urob sa zasa chorou,“ povedá, „a pošli ho ku medvedici na mlieko, však on viac nepríde.“ O krátky čas zase nájde brat svoju sestru na smrť chorú. „Ach, povedzže, povedz, sestra moja,“ povedá, „čím by sa ti dalo spomôcť?“ A tá mu povie takým slabým hlasom, ako čo by naozaj hneď skonať mala: „Ach, braček môj drahý, mne sa vidí, že ak mi medveďacie mlieko nespomôže, že mi inšie nie na tomto svete!“ „No, nič sa neboj, sestra moja, to ti ja donesiem čo ako.“ A vybral sa hneď na tú nebezpečnú cestu. Ako tak ide pirťami, zápoľami, prekračuje zhnité klady, vidí pred jednou dierou medvedicu rozvalenú, ako nadája mladé. Schytí flintu a chce do nej streliť. Ale medvedica hneď naňho zavolá: „Nestrieľaj! Viem, čo chceš. Poď, nadoj si mlieka! Ale never tvojej sestre, lebo ťa tá len zmárniť hľadí. Ale nič to,“ povedá mu ďalej, „na ti túto píšťalku. Keď bude zle s tebou, zapískni na nej a ja ti prídem na pomoc.“ „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ odpovedal jej šuhaj a bežal uradovaný s mliekom domov. Sestra neverná zase vzala liek od brata a vyliala pod posteľ. Ako prišiel kapitán, povedala mu, že to bolo všetko darmo, že jej brat aj liek doniesol, aj sa mu nič nestalo. „Ešte sa,“ povedá, „urob raz chorou a pošli ho mlieka od levice doniesť.“ Urobila sa ona zase chorou a bratovi ťažkajúcemu nad ňou povedá: „Ach, brat môj dobrý, už ja len musím zomrieť. Lebo to, od čoho myslím, že by som ozdravieť mohla, sa dostať nemôže.“ „Nuž a čože to má byť?“ spýta sa jej verný braček. „Ach,“ povedá, „mne sa prisnilo, že ma len levičie mlieko môže od smrti ratovať.“ „No ako bude, tak bude, ja ti ho s pomocou božou doniesť musím.“ Pustil sa teda horami, dolami, pustatinami a dlho nič nenašiel. Len už pred samým večerom nájde pod jedným stromom levicu s mladým. Hneď si on natiahne flintu, namieri a tu štrk! Vtom sa mu ohlási levica: „Ale, ale, čo máš strieľať, veď ti flinta zahubená. Poď len sem, viem, čo hľadáš. Nadoj si mlieka a never viac tvojej zradnej sestre. Keby ale dakedy tesno bolo s tebou, na, túto píšťalku! Len raz zapískni na nej a ja ti prídem na pomoc.“ „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ povedá prekvapený šuhaj a beží, čo len vládze, s liekom ku svojej sestričke. Sotva dostala do rúk ten tretí liek, ani ho dobre k ústam nepričkla, už zase šust s ním pod posteľ. Na druhý deň, kým brat po poľovačke chodil, uzriekla sa neverná sestra s milým kapitánom, ako ho z tohto sveta odpravia. Hneď ako on večer dvere otváral, už mu sestra s líškavými rečmi išla v ústrety: „Ach, braček môj dobrý, keď si sa mi už toľko po tieto dni namordoval pre mňa, teraz, keď mi je už lepšie, pripravila som ti teplú kúpeľ. Viem, že ti to dobre padne.“ Brat o ničom nič nešípil, povyzliekal sa a vošiel do kade. Tu sestra zase príde k nemu s nožnicami: „Ach, ukážže, braček môj, ukáž,“ povedá, „nech ti nechty ostrihám.“ A on dôverne podal ruky svojej sestre. Vtom mu milá sestra ruky poviazala a na zbojníka zavolala. Ten príde s jedným veľkým palošom a začne mu šimrinkovať nad hlavou: „Hoj,“ povedá, „ty potvora nevďačná! Tu zhynieš teraz, skôr ako by si nás mal zradiť.“ „Ach, sestrička moja, preboha ťa prosím, urob mi aspoň to kvôli: Podaj mi tam z tej mojej kapsičky tie tri píšťalky, nech si ešte naostatok zapískam!“ Sestra sa na bratove slová ani nehla; ale kapitán so smiechom vytiahne píšťalky: „Tu si ich máš, len si ešte zapískaj, len! Veď ti to bude ostatné pískanie!“ Milý Dražko zapískne raz — dva — tri, tu sa dvere zamknuté otvoria a vlk, medveď a lev skočia zrazu na toho kapitána a roztrhnú ho na tri kusy. Potom sa pustia po zámku, celú zberbu, čo sa práve bola zo zboja vrátila, poškrtili a do dvanástej chyže na hŕbu poznášali. Sem doviedol potom brat svoju nevernú sestru: „Tu,“ povedá, „budeš svoje hriechy oplakávať, kým všetky tieto mŕtve telá nepoješ.“ A zamkol ju dnu. Potom pozamkýnal ten celý zámok, opásal šabličku a vybral sa s tými zvermi do šíreho sveta. Ako on tak ide, príde raz do jedného mesta, čo bolo samým čiernym súknom obtiahnuté. Spýta sa, že prečo je smutnô celô to mesto — a tu mu s plačom ľudia vyrozprávajú, že už všetky svoje paničky jednému drakovi podávali a že mu dneska práve ostatnú kráľovu dcéru zaniesť majú. Šiel on hneď ku kráľovi a povedal mu, že sa on odváži oslobodiť jeho dcéru. „Dobre,“ povie mu smutný kráľ na to; „však je už známa odmena: Kto si ju koľvek od draka vymôže, toho ženou sa stane. Ale viem, že z toho nič nebude. Jeden môj najprvší víťaz už od sedem rokov brúsil na toho draka hroznú svoju šabľu a teraz, keď je treba, skapal!“ „Ej,“ povedá Dražko, „len sa vy na mňa a na Boha spoľahnite, dačo nebude dcéra vaša oslobodená!“ O chvíľu začnú vyzváňať a celô mesto vyprevádza s nariekaním krásnu kráľovskú dcéru, až neďaleko jaskyne drakovej. Pred jaskyňou zastal čierny vozík a z neho skočí od boku krásnej panny odhodlaný šuhaj a zavolá: „Potvora, poď von! Tu ti je kráľova dcéra!“ Tu si drak vytiahne ako na hotovo sedem hrozných hláv a šuhaj so svojimi zvermi vtedy doňho! — Naraz mu z nich štyri odtrhli. Ale teraz len ešte vyhúkne do nich zo štyroch hrdiel jedovatá krv a zo troch gáfľov dym a plameň. Dcéra kráľova vtedy zavrela oči a oddala sa do ochrany božej. Nič nevídať len krv, dym a plameň! Po chvíli, ako zodvihla oči, vidí svojho osloboditeľa s krvavým mečom oddychovať nad zabitým drakom. — Tu od veľkej radosti naspäť zamdlela. Náš Dražko po skončenej práci povyrezúval z obsekaných hláv jazyky, vystrel sa na pažiť a sladko usnul. Aj zmordované zvery usnuli s ním. Vtom príde potichu ten víťaz, čo za sedem rokov brúsil šabľu a teraz bol skapal, zabije spiaceho Dražka, vezme hlavy z draka a poď s omdletou princeznou ku kráľovi, aby žiadal o jej ruku. Verné zvery, ako sa raz prebudia, vidia svojho pána zabitého. Zaručali bolestným hlasom, že sa hory doly ozvali a rozbehli sa vo tri strany lieky hľadať. O krátky čas sa navrátia. Vlčica s medveďom doniesli vody a lev jednu zelinku. Keď ho od krve dobre poumýval, priloží mu lev odťatú hlavu na väzy a potrie tou zelinkou — a hľa! V tom okamžení skočí šuhaj na nohy vyťahujúc sa: „Oj, ale som si dobre zdriemol,“ povedá. „Pekne by si ty bol spal až do súdneho dňa, keby nie my!“ Tu mu zvery vyrozprávali všetko, čo ako sa s ním bolo stalo. Potom sa zobral aj so svojimi kamaráty do mesta. Tu ako príde ku bráne, počuje zďaleka hudbu v paláci. Spytuje sa, čo sa to tam robí. A tu mu každô s podivením vyrozpráva, že či, povedá, nezná, že sa princezná za svojho a celého mesta osloboditeľa vydáva. To mu naraz pídilo do nosa, videl, že je zajac v kapuste. Pošle on ta vlčicu s jedným lístkom ku mladej neveste. Vlčica premihla ako vietor cez kopy zavýjajúcich psov a zostrašených svadobníkov a položila svoju hlavu rovno na lono princezke. Táto ju hneď poznala a vzala ukradky ten lístok z pysku. Mladý zať, čo si pyšne na zlatej stoličke sedel, zarazil sa na tom. A ona mu pretvárene riekne: „Ach, milý môj, vidíš, ako sme zabudli na týchto pomocníkov tvojich. Ak by sa neboli sami hlásili, boli by celkom bez svadobného ostali. Teraz im to ale musíme vynahradiť!“ A vtom priviazala vlčici hodný batôžtek koláčov na hrdlo. Ako ju Dražko zazrie cez hŕby psov sa prebíjať s batôžkom, ani ju nedočká, len: „Poďme, poďme do paláca! Všetko je dobre. Princezná nás predsa má v pamäti!“ zavolá na svoje zvery. Tu príde do paloty svadobnej. Princezka hneď skríkla od radosti a bežala mu v ústrety. Zastaví sa na tom celá svadba a mladý zať zbledol na zlatej stolici. Kráľ sa šuhaja hneď spýta, čo sem prichádza, a on začne hovoriť: „Najjasnejší kráľu! Prišiel som sem pozrieť toho šťastnejšieho odo mňa víťaza, čo draka zabil a vašu dcéru a celô mesto oslobodil. Prišiel som sa podívať aj na tie hrozné hlavy z draka, čo vám ich doniesol.“ Tu mu ich na jeho žiadosť predložia a on ich začne prezerať. „Ale milí páni! Či to možná vec, aby hlava bez jazyka bola?“ A keď celô zhromaždenie odpovedalo, že to nemôže byť, pootvára všetky hlavy a zadivení hostia videli, že všetky boli prázdne. Vtedy vytiahne zo svojej kapsičky sedem dračích jazykov. „No,“ povedá, „ktože teraz mohol draka zabiť? Či ten, čo hlavy, či ten, čo jazyky doniesol?“ Mladý zať zaraz padol zo zlatej stoličky omdletý na zem. Kráľ s celým húfom sa tohto opravdivého víťaza spytuje, ako je to, čo je to a on a princezka všetko vyrozprávajú, čo ten kujon bol a ním urobil; a zas ako princezku chcel zmárniť, ak nebude svedčiť, že on toho draka zabil. Tu celá svadba chytila poháriky a: „Nech žije Dražko, náš spravodlivý osloboditeľ!“ zavolali, že sa celý palác zatriasol. Kráľ princezkinu peknú ruku oddal do Dražkovej ruky a toho zločinca kázal vyviesť na dvor, kde mu tou ostrou šabľou, čo si ju za sedem rokov ostril, hlavu odťali. Po svadbe dosť zdržiaval kráľ u seba svojho hodného zaťa. Ale sa on len vybral aj so ženou do svojho pustého zámku. Príde ta a pootvára brány i pusté chyže. Odomkne zahrdzavený zámok aj na tej dvanástej. Tu vidí svoju sestru v jednom kútiku, ako práve ostatnú kosť z tých mŕtvych tiel obciciava. To ho prejalo veľmi, zmiloval sa nad ňou, pustil ju von a dovolil jej, aby tu s nimi vedno bývala. Tu žili spolu dôverne za drahný čas. Sestra sa takou úprimnou, vernou zdala byť, ako čoby sa nič nebolo prihodilo. Ale to len naoko, bo v srdci na brata pomstu varila a umienila si, že ho zmárni. Raz, ako mu posteľ poprávala, položí mu ten koštiaľ, čo už k ostatku v tej dvanástej izbe na tak ostro bola scicala ako ražeň, pod plachtu, žeby sa naň, keď ľahne, prepichol. Milý brat o ničom nevedel. Večer, ako si do postele ľahol, tak ho ráno princezná prepichnutého našla. Neborká od strachu skríkla a zamdlela. Na to pribehnú verné zvery i s falošnou sestrou. Obzerajú svojho pána, prevracajú z boka na bok, až zočia ten koštiaľ z boka trčať. Hneď mu ho lev vytrhne a začnú ho trieť oživujúcou zelinkou, kým len neožil. Potom sa Dražko spytoval, čo sa to s ním bolo stalo a zvery ukázali na koštiaľ. A ani nečakali na odpoveď, len tú jeho nevernú sestru na márne kusy roztrhali. Dražko potom po smrti svojho svokra šiel i s princezkou ta do toho mesta, odkiaľ ona bola, a kráľovali dlho — a ešte dosial kráľujú, ak nepomreli.
