MIKULÁŠ GALANDA
O maliarovi, ktorý sníval svoj sen krátko
"Budem maľovať svoj svet, svet pokorných. Som bratom Františka z Assisi. Lebo duch je len nad tichými vodami.“
V Turčianskych Tepliciach sa narodil významný slovenský maliar, grafik, ilustrátor a výtvarný pedagóg Mikuláš Galanda. Je považovaný za excelentného kresliara, grafika a maliara, ktorý svojou tvorbou v 30-tych rokoch 20. storočia formuloval budúci vývoj moderného slovenského výtvarného umenia a bol rovnako svetový ako slovenský.
Mikuláš Galanda sa narodil 4. mája 1895 v Malej Vieske, ktorá je dnes súčasťou Turčianskych Teplíc. Galandovi rodičia, matka Margita Galandová, rodená Tauberová a otec Štefan Galanda, mali dvoch synov a dve dcéry. Boli to pracovití ľudia, ktorí neovplývali bohatstvom, ale ani netrpeli nedostatkom. Galandov otec bol dlhé roky štátnym notárom a matka mala miestny krajčírsky salón. Mikuláš vychodil ľudovú školu a po nej išiel študovať na maďarské gymnázium v Lučenci. Už tam sa prejavil ako talentovaný výtvarník, jeho práce vyhrávali mnohé študentské ceny a mal aj rozvážnu a mysliteľskú povahu. Umelecký rozlet však netrval dlho. Ako 16-ročný vážne ochorel na hmisavú angínu. V dôsledku nedostatočnej liečby dostal otravu krvi a prišiel o nohu. Lekári mu ju museli amputovať, ak chceli zachrániť šestnásťročný život. Táto trauma ho fyzicky aj duševne poznačila, ale našťastie nijako neobmedzila jeho nevšedný maliarsky talent. Naopak, Mikuláša ešte viac pripútala ku skicáru.
Napriek hendikepu sa po úspešnom zložení maturitnej skúšky v roku 1914 hlási na štúdiá na Akadémiu výtvarných umení v Budapešti. Toto štúdium trvá však iba dva roky z dôvodu vypuknutia prvej svetovej vojny. Galanda sa vracia naspäť do rodných Turčianskych Teplíc, kde do roku 1922 pôsobí u otca ako výpomocný notársky úradník. Úradnícke povolanie však osobnosti Mikuláša Galandu nesedí. Záujem o výtvarné umenie ho ani v týchto podmienkach neopúšťa a Bohom obdarený talent, predurčený na maliarsku dráhu, odchádza do Prahy, kde na umelecko-priemyselnej škole vládne kreatívny duch 20. storočia. Pre slovenského adepta maliarstva to bol ohňostroj fantázie.
Tu sa Galanda stretol s Ružomberčanom Ľudovítom Fullom, svojím celoživotným priateľom, s ktorým oniekoľko rokov neskôr predostreli verejnosti svoj slávny manifest umenia Súkromné listy Fullu a Galandu. Po skončení školy sa Mikuláš zamestnal ako učiteľ na dievčenskej meštianskej škole a neskôr ako profesor na Skole umeleckého priemyslu v Bratislave. Spolu s Ľudovítom Fullom obýval na Trnavskej ulici ateliér, ktorý sa stal oknom do moderného slovenského maliarstva. Tu vznikali v tvorivom ovzduší plnom snov a predstáv o dokonalých formách Galandove nespočetné grafické listy, ilustrácie, plátna aj provokujúce impulzy, z ktorých sa rodilo nové umenie.
V Prahe sa udiala aj ďalšia šťastná okolnosť, ktorá Galandovi pomohla vymaniť sa z filozofie smútku. Do života nášho maliara vstúpilo prosté, ale vnímavé dievča Mária Boudová, Galandova budúca manželka. S Máriou sa zoznámil v poslednom ročníku na akadémii pri pravidelných priateľských dišputách o maliarstve v pražskej kaviarni Daliborka. Padli si hneď do oka. Boli spriaznenými dušami. Jeho obvyklú pracovnú rubašku z čiernej pracej látky nahradilo civilné oblečenie a na plátnach pribudli ružové farby. V Márii našiel milujúcu a oddanú priateľku a dôverníčku. No až po štyroch rokoch priateľstva, po návrate zo štúdijneho pobytu v Paríži, sa Galanda odhodlal vyjadriť priateľke svoje city. A tak sa maliar po slobodnej atmosfére Paríža, mesta farieb a avantgardného umenia, vracia do ticha svojho ateliéru na Trnavskej ceste. Nevracia sa však sám, prichádza s ním nové svetlo jeho života - žena Mária. Tridsiate roky sú vrcholom jeho tvorivého zápalu, v ktorom hľadal a nachádzal svoj vlastný výraz - svoju slovenskú identitu. Obrazom ženy v rozličných podobách vyslovoval maliar svoje ľudské šťastie. Červená a ružová farba sa stali základným akordom jeho obrazov žien a madon. Niet na niách nič nepodstatné, len farby a línie. Maliar nimi vytváral novú skutočnosť, ktorá má svojou výtvarnou rečou blízko k poézii a piesni. Galanda o tomto šťastnom období svojej tvorby napísal: "Namaľovať slovenský folklór nie je ešte slovenským obrazom. Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté... A tak prichádzam k sebe veľkou okľukou. Tak, ako moreplavec, ktorý precestoval celý svet a videl všetky krásy sveta, razom si uvedomí krásu rodnej zeme. Hľadám a nachádzam vôňu Slovenska."
V tomto období vznikajú známe obrazy ako Pri kolíske (1929), Zátišie s lampou a ovocím (1930), Dve ženy (1931), Milenci (1931-1932), Matka (1933), Zobliekajúca sa žena (1933), Ráno (1935), Po kúpeli (1936), Zbojníci (1932-1933). Známa je aj jeho neskoršia olejomaľba Gajdoš (1936-1937).
Dni naplnené tvorivou prácou a osobným šťastím boli pre maliara zázemím v časoch, keď sa ocital sám, nepochopený konzervatívnou verejnosťou. Nové umenie Mikuláša Galandu sa v slovenskom zápecníctve presadzovalo len pomaly, ale postupne sa mu dostalo uznania na výstavách doma i v zahraničí - v Prahe, Moskve, Benátkach, ako aj v Mekke umenia - Paríži. Tuc získal v roku 1937 na svetovej výstave významnú medzinárodnú cenu - striebornú medailu za knižnú grafiku. Galanda plánoval cestovať a vystavovať diela po významných svetových metropolách. Šťastie má však jeden neodňateľný atribút - nikdy netrvá dlho. Organizmus Mikuláša Galandu nevydržal ustavičné životné boje a pracovné vypätie. Na vrchole svojich tvorivých a intelektuálnych síl predčasne umiera v roku 1938 vo veku 43 rokov. Pochovaný je na národnom cintoríne v Martine.
Mária Galandová mala vtedy iba tridsaťpäť rokov a po celý ďalší život zostala vdovou. Naďalej bývala v bratislavskom ateliéri, uprostred spomienok na muža, ktorého milovala. Vďaka jej snahe sa podarilo odkúpiť rodný dom Mikuláša Galandu, nachádzajúci sa v Turčianskych Tepliciach. V roku 1979 bol “Galandov dom” vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a následne tu bola v roku 2002 zriadená Galéria Mikuláša Galandu.
Dom Mikuláša Galandu