Na pasienku stál salaš baču Mikuša. Po celodennej práci si deväť valachov posadalo s bačom Mikušom okolo vatry a počúvali jeho rozprávanie.
– Teraz sa vám dobre pasie, ovce nemôžu ujsť do škody, okolo paše je všade hora. Ja som to mal horšie, keď som ako valach krpce dral. Stalo sa mi, že ovce ušli do panského záhonu a ľudia volali: Mikuš, ovce! A mne v košiari čistá nula ostala... ajajaj.
Valasi sa smiali bačovmu priznaniu, plieskali sa po stehnách dlaňami. Ich bača bol statočný človek, nebál sa nikdy povedať pravdu o sebe. Aj mládencov pustil večer do dediny za dievčencami. Ej, dobrým bol Mikuš bačom.
V nedeľu ráno, keď asi deväť hodín bolo, sa ale z hory vyrojilo veľa ľudí, bežali a kričali:
– Tatári idú, utekajte, chlapi! Pozrite ten dym, naša dedina je v plameňoch! Ženy bedákali a deti plakali.
– Nikde nepôjdem, odvetil rázne bača Mikuš.
– Aj my zostaneme, bača náš – zastali si k nemu valasi.
– Dobre, chlapci moji, ale tu ich čakať nebudeme. Pôjdeme im naproti. Skočili do koliby a zobrali sekery a Mikušov luk so šípmi. Mikuš a chlapi sa skryli za buky a vyzerali Tatárov. Nečakali dlho.
– Je to horšie ako som si myslel, – ozval sa Mikuš. Ta sa vyberte do hory na Vršatec za ostatnými, ja tu zostanem a pokúsim sa ich prekabátiť. Nato bača chlapa sebe privolal a čosi mu pošepol. Potom všetci odišli. Keď sa Tatári priblížili, vyšiel smelo spoza buka rovno pred ich veliteľa. Hneď ho schmatlo zo šesť rúk.
– Kade sa ide na Vršatec, vrav! Mikuš chvíľu rozmýšľal a potom ukázal na opačnú stranu.
– Tade.
Zobrali ho so sebou a tak ich hodnú chvíľu vláčil po horách okolo Vršatca. Zaviedol ich na taký chodník medzi skalami, kade mohli len za sebou kráčať. Zrazu skaly ožili. Odlepili sa z nich balvany a začali Tatárov mliaždiť. Vojaci z Vršatca a chlapi z dediny všetkých Tatárov porúbali. Bača Mikuš však na slučke priviazaný zostal, koník sa splašil a baču slučka zadusila.
Po boji vršatský pán osem chlapov do dediny odprevádzal.
– Čie sú to ovce?
– To sú Mikušove ovce.
Potom sa vršatský pán obrátil k dedinčanom.
– Tu hľa si postavte dedinu, keď vám hentá zhorela. Tu bude na lepšom mieste ako tam.
Ľudia ho poslúchli a pustili sa do roboty. Sedem dní im to trvalo a postavili si nové chalupy. Na počesť statočného baču pomenovali novú dedinu Mikušovce.