Cieľom tejto série je upozorniť, že Petržalka nebola vždy iba 120-tisícovým panelovým sídliskom, betónovou džungľou či králikárňou, ako ju niektorí posmešne nazývajú. Tam, kde teraz do neba čnú dvanásťposchodové vežiaky, sa nachádzala kedysi malebná dedina, za prvej republiky najväčšia v Československu. Na pôde, po ktorej kráčate, stáli rodinné domčeky, ktoré obkolesovali záhrady a ovocné sady. Pôvodná Petržalka (Ligetfalu, Engerau) bola jedinečným miestom s vlastnou atmosférou. Doslova plávala v zeleni, bola pľúcami Bratislavy. Cez leto celá voňala marhuľami, ktorých sa tu dopestovalo najviac v celej krajine. Bola to prímestská dedina so všetkým, čo patrí mestu aj vidieku. Pulzoval v nej život, či v kultúrnych spolkoch, či na športoviskách, v kinách, divadlách a terasách nespočetných kaviarničiek. Jej osud bol krutý. V 70-tych rokoch sa začalo s jej asanáciou a výstavbou najväčšieho sídliska v strednej Európe. Do rodinných domčekov sa zahryzli buldozéry a postupne zrovnali dedinu so zemou. Stará Petržalka zmizla z povrchu zemského. Pôvodná zástavba zostala zachovaná iba v Kopčanoch a Kapitulskom dvore.
V čase napoleonských vojen Petržalka až dvakrát pocítila hrôzy vojenského obliehania. Najprv v roku 1805 chceli z tejto strany napoleonské vojská zaútočiť na Viedeň. Dňa 27. novembra 1805 vstúpila časť francúzskej „Veľkej armády“ (Grande armée) do Bratislavy, odkiaľ sa po doplnení zásob a oddychu presunuli k hlavným zoskupeniam vojsk umiestneným v priestore Slavkova, kde francúzske jednotky vybojovali jedno z najpamätnejších víťazstiev (2. decembra 1805). Dňa 12. decembra 1805 napoleonský maršal Davoust vtiahol s 15.000 mužmi do Prešporka, ktoré v dobe mesačného prímeria vybrali za miesto mierových rokovaní. Zúčastnené strany – Francúzsko a Rakúsko – tu podpísali zmluvu známu ako Bratislavský mier, ktorý ukončil tretiu koaličnú vojnu (slávnostný akt sa konal 26. decembra 1805 v bratislavskom Primaciálnom paláci, samotný Napoleon však pritom nebol, zmluvu ratifikoval o deň neskôr v Schönbrunne).
V roku 1809 sa vojská francuzskeho cisára Napoleona I. do Bratislavy vrátili. Petržalčania zažili kruté mesiace. Museli znášať všetky útrapy spojené s okupáciou, vrátanie rekvírovania koní, dobytka, prasiat, hydiny a potravín. Celé mesiace sa nemohli dostať na druhý breh do Bratislavy, vojsko im cestu cez Dunaj odrezalo. Obrancom Bratislavy (5672 mužom s 22 delami) velil generál Bianchi, cisársky dôstojník talianskeho pôvodu. Ten dal Petržalku pred očakávaným útokom Napoleonovej armády obohnať valmi, ktoré nadväzovali na staršie opevnenia z čias tureckého nebezpečenstva. Ich pozostatky sa dodnes dajú nájsť v Sade Janka Kráľa. Ľudia vtedy uviazli v pasci a pred francúzskym útokom to aj tak nepomohlo. Dňa 3. júna 1809 po generálnom útoku francúzske vojská valy prelomili a Petržalku obsadili. Ľudské a materiálne straty, ktoré pri útoku utŕžili, boli príčinou, že s obyvateľstvom zaobchádzali s ešte väčšou surovosťou, ako pred štyrmi rokmi.
Rakúsko-uhorská armáda sa stiahla do tzv. reduty – uzavretých valov s priekopami na predmostí. V noci z 26. na 27. júna 1809 spôsobili francúzske vojská pod vedením generála Dessaixa zo svojich petržalských palebných základní Bratislave značné škody. Krvavé boje sa odohrávali na viacerých miestach, na ktoré upozorňujú dnešné názvy ulíc – napr. Pri Seči. Prudké boje sa odohrávali najmä v oblasti kostolíka na brehu Pečenského ramena, kde malo francúzske vojsko vybudované zákopy, z ktorých potom ostreľovalo Bratislavský hrad a mesto. Odpor sa im však nepodarilo zlomiť. Obrana Bratislavy odolala a otvorila obliehateľom brány až 14. júla, na základe prímeria po stratených bitkách Rakúšanov pri Wagrame a Znojme. Boje Bratislavu ťažko postihli, Petržalka vyhorela, v samotnom meste pri bombardovaní ľahlo popolom 143 domov, zahynuli stovky ľudí a materiálne škody presiahli milión zlatých. Delostrelecké útoky Francúzov dodnes pripomínajú delové gule v múroch niekoľkých bratislavských domov. Takisto pôdorys Sadu Janka Kráľa stále sleduje línie opevneného predmostia generála Bianchiho. Na autentických miestach bojov v sade si Bratislavčania každoročne pripomínajú boje a ich obete historickou rekonštrukciou udalostí.
S prítomnosťou napoleonských vojsk v Petržalke sa viaže viacero starých legiend, mňa najviac zaujala táto milá a humorná:
Keď v roku 1805 do Petržalky prvýkrát dotiahli francúzske vojská, večer prišli na dunajský breh najprv vojenskí špehovia a hneď po nich vysokí dôstojníci obzrieť si Bratislavu. Trojica starých miestnych rybárov, schovaná vo vŕbe, kdesi tam, kde po rokoch vyrástla fabrička Diava, si všetko pozorne všímala a zaznamenávala v pamäti. Bude o čom rozprávať v hostinci u Gammela! Keď o štyri roky tiahli na Bratislavu a Viedeň Napoleonove vojská znova - a s nimi aj sám veľký cisár, naši traja rybári vedeli svoje. A vymysleli si geniálny plán, ako Francúzov zosmiešniť i pokoriť. Popoludní si plán v gasthause upresnili, rýchlo všetko potrebné na brehu nachystali a večer sa to začalo. Najprv nad malou vyvýšeninou, o ktorej predpokladali, že práve z nej si bude Napoleon obzerať Bratislavu, lebo aj pred štyrmi rokmi generalita práve tu stála so svojimi teleskopmi, natiahli v korunách stromov siete. Dômyselne. Stačilo potiahnuť za jednu šnúru - a panstvo bolo bezmocné ako mucha v pavučine, odovzdané na život a na smrť do rúk troch našich chrabrých a múdrych rybárov.
Len čo sa zvečerilo a viditeľnosť bola ešte dobrá, prišla trojica mužov v čiernych mundúroch a s veľkými trojuholníkovými klobúkmi na hlavách. Vytiahli svoje ďalekohľady a pozorne si prezerali hrad, jeho opevnenie, nábrežie, mestské bašty, brány, hradby a mesto. Najstarší rybár pošepol svojim kamarátom: "To je predná hliadka. Zvedovia. Teraz príde cisár!" Po krátkom rozhovore, z ktorého, žiaľ, rybári nič nerozumeli, čierni muži odišli. Neuplynula ani štvrťhodina. Kraj stmavol, ale o chvíľu sa zažali v meste svetlá a aj mesiac bojazlivo vykukol. Vtedy prišli ďalší traja. Parádne uniformy, ligotavé vyznamenania a samé zlato. "To sú oni!" zašepkal starý rybár a dal znamenie jednému z nich, čo mal za úlohu potiahnuť šnúru. V korunách stromov zašumelo. Šuch - a Francúzi boli v sieti. Rybári k nim pokojne pristúpili, pozorne ich spútali, aby, nebodaj, niektorému z pánov neublížili, ústa im zaviazali šatkami, ktoré nosili na šiji pod klobúkmi proti komárom, a na pripravenej káre ich v najväčšej tichosti zaviezli do pivnice osamoteného domčeka pri Pečenskom ramene. Jeden kráčal popredu ako hliadka, jeden káru ťahal, druhý tlačil. Tak doteperili zajatcov napriek ohlušujúcemu škripotu rozheganej káry šťastlivo a bez úhony.
V pivnici pre istotu prešli na nemčinu, aby im tí napoleonci rozumeli - a začal sa výsluch. "Ktorý ste Napoleon?" Nič. Dôstojníci vrteli hlavou. Až jeden z nich, Alsasan alebo Lotrinčan, ktorý, pravdaže, vedel po nemecky, aj keď vo svojom nárečí, ktoré sa dosť líšilo od prešporského, povedal: "Páni, mrzí nás to, ale máte smolu. Občan Napoleon bol na brehu asi desať minút pred nami, aj so svojimi dvoma pobočníkmi. My sme len príslušníci generálneho štábu jeho neporaziteľnej armády." Rybárov akoby obarilo. A je po svetovej sláve! Už sa radovali, že zemeguľu obletí chýr, že traja rybári z Ligetfalu či Engerau ulovili kapitálny kus – Napoleona! Nuž, čo už - svetská sláva, poľná tráva. Prehltli krutú ľútosť. Navyše to boli statoční a hrdí chlapi, nemohli predsa pred týmito mladými frajermi ukázať svoje sklamanie. Ani nápad! Tak najstarší z nich im tvrdo a nekompromisne povedal: "Páni generáli, nemajte obavy. Nič sa vám nestane. Len sa nám tu zaprisaháte, že Bratislavu a našu Petržalku nevvpálite, nezničíte, ani nijako nepoškodíte! Tu je Biblia. Prisahajte. A potom už môžete ísť s pánom Bohom." Tak sa i stalo.
A muselo to tak byť, o tom niet pochýb. Veď sa o príhode rozprávalo v Petržalke a širokom okolí celé roky. A napokon sú tu nezvratné dôkazy. Predovšetkým pravdou zostáva, že v roku 1809 napoleonovské vojská ani Petržalke, ani Bratislave nijako vážne neublížili, aj keď si Petržalčania svoje vytrpeli, ale taká je už okupácia. Druhým dôkazom je fakt, že historka by nebola prežila do dnešných čias, keby si ju bol len tak niekto vymyslel. Tretí dôkaz je ešte rukolapnejší. Na pravom brehu Dunaja je kameň, na ktorom vtedy Napoleon stál. Určite. V kameni je doteraz vyryté veľké "N".
Napoleonov strom 
Na Tyršovom nábreží stál ešte pred 70 rokmi topoľ, pri ktorom - ako sa traduje - stál Napoleon a díval sa v roku 1809 počas obliehania Bratislavy na mesto. Strom sa stal rýchlo obľúbenou atrakciou. Okolo neho postavili lavičku, tieň mohutnej koruny poskytoval v horúcich letách sediacim príjemný chládok. V tridsiatych rokoch 20. storočia udreli do stromu viaceré blesky, preto spútali kmeň železnou obručou. Napriek snahám o jeho záchranu, postupne spráchnivel a nakoniec ho v 60. rokoch 20. storočia odstránili.
Cache
Pôvodný Napoleonov strom už nestojí. V máji 2017 však vysadili nový strom - Napoleonov dub. Nestojí úplne presne na mieste pôvodného stromu, ale neďaleko. Dub má symbolizovať vernosť a víťazstvo. Vašou úlohou je nájsť ho. Akým spôsobom, to nechám na vás. Nájdite ho (Stage 1), príďte k nemu a od stromu pokračujte 328 metrov pod azimutom 151°. Prídete na miesto (Stage 2), kde sa nachádza tabuľa, ktorá sa týka našej témy. Názov tabule je okrem slovenčiny uvedený aj v troch cudzích jazykoch. Nás zaujíma iba maďarský text. Posledné slovo v maďarčine má 5 písmen. Premeňte ich podľa kešerskej abecedy na čísla (A=1, B=2, C=3, ..., dĺžeň ignorujte), urobte ciferný súčet a vyjde vám dvojciferné číslo X. Final nájdete na:
N 48° 07.(20*X+38), E 017° 06.(17*X+21)
Ak si chcete súradnice overiť, alebo sa dozvedieť o danom mieste viac, zadajte ich do checkera:
Prineste si, prosím, vlastné pero.
Použitá literatúra a zdroje fotografií:
starapetrzalka.sk, petrzalka.sk, kniznicapetrzalka.sk, Ján Čomaj: Petržalka - Engerau - Ligetfalu, Jaroslav Gustafik: Spomienky Staropetržalčana, wikipedia.org
Ďakujem boyt-ovi za inšpiráciu a p. Dunkelovi za poskytnutie fotografií.