Na zastávke
Unavený ledva vláčim vopred telo svoje,
kaluže po zemi, sem-tam spŕchne zopár kvapiek.
Kráčam smerom na zastávku, pričom sychravo je,
občas sa pridá aj vietor, aby robil napriek.
Predo mnou už vidím pár ľudí stáť v jednom klbku,
ako dobre! O chvíľu ma najbližší spoj vezme.
Chcem už preč, celý deň má príchuť nejakú trpkú,
prichádzam k nim, obzerám sa, do čerta! To kde sme?!
Príde prvý autobus a ošpliecha nás vodou,
zahundrem si "to je pech", no ostatní sú ticho.
Je však plný, ľudia pozerajú aj zo schodov,
prázdne pohľady, tak to je fakt už na mňa psycho.
Snažte sa byť nenápadní. Písadlo si nosiť nemusíte. Keď ju nájdete, tak sa ju tam snažte prichytiť tak aby nevypadla, magnet je slabý.