Otec Juraj Buchholtz starší (1643 Sabinov - 1724 Veľká Lomnica) prišiel do Kežmarku r. 1688 za slovenského kazateľa evanjelickej cirkvi, kde pôsobil do r. 1705. Za ženu si vzal Zuzanu Štefáni. S jeho menom sa spája prvý známy horolezecký výstup na Slavkovský štít, ktorý uskutočnil r. 1664 a jeho opis vyšiel aj tlačou. V tom čase pôsobil Juraj Buchholtz starší ako pomocný učiteľ v Matejovciach.
"Pri výstupe na štít sme sa päť - šesťkrát ocitli v oblakoch, obklopení úplnou tmou a zmizlo nám slnko. Len čo sme však vystúpili nad oblaky, zazreli sme slnce, kým sme znova nezabŕdli do chmár. Vôkol nás bolo všetko tmavé a cez nás sa kúdolili velikánske chuchvalce pary a páchnuceho dymu. Tak sa to striedalo, až sme vystúpili na najvyšší končiar. Medzitým sa však celkom vyjasnilo a tak sme pri bezoblačnom a čistom počasí videli celý Spiš, mestá, mestečká aj obce a veľký kus Poľska i Uhorska."
Pre slabší zdravotný stav (bol aj nízkeho vzrastu) sa vzdal ďalších štúdií a na žiadosť otca sa venoval kupectvu. Učil sa v Banskej Štiavnici a Bratislave (Slovenský biografický slovník hovorí o štúdiách v týchto mestách) a usadil sa roku 1840 ako samostatný obchodník v Kežmarku. Popritom často cestoval do Viedne, Prahy i Lipska.
Juraj Buchholtz starší mal päť detí - Juditu (1686-1698), Máriu (1687-1710), Juraja (1688-1737), Jána (1692-1698) a Jakuba (1696-1758). Rodina používala aj erb (farby a rok donácie nie sú známe) - v kruhu vavrínov bol košatý strom, po stranách po jednej päťcípej hviezde. Juraj mladší mal erb v kruhu bez vavrínov, kde na trojvrší stál košatý strom s troma rozkošatenými konármi, pod nimi dve hviezdy. Ten istý strom na trojvrší bol aj v korune.
Juraj (Georg) Buchholtz mladší sa narodil 3. novembra 1688. Študoval v Rožňave a Kežmarku, v r. 1708 - 1713 bol na univerzitách v Gdansku, Greifswalde a Lipsku a Wittenbergu.
Po ukončení štúdií sa stal Buchholtz rektorom ev.a.v. artikulárnej školy v Palúdzi. Počas pobytu na Liptove sa venoval skúmaniu jaskýň - ním zakreslená mapa Demänovskej jaskyne bola v skutočnosti prvou mapou jaskyne na Slovensku a uverejnil ju Buchholtzov blízky priateľ Matej Bel r. 1723 vo svojom diele Hungariae antiquae et novae prodromus (Posol starého a nového Uhorska). Prebádal a zakreslil aj Silickú Ľadnicu, jaskyne v Jánskej doline, Dobšinskú jaskyňu i Domicu. Buchholtz bádal jaskyne aj z iných dôvodov - domnieval sa, že v nich žijú draky - raz si vo svojom latinskom denníku, ktorý si viedol od r. 1709 až do smrti, zapísal, že nad akýmsi vrchom videl preletieť draka. Denník, pôvodne uložený v knižnici kežmarského lýcea, je dnes v Matici slovenskej a stále nie je preložený.
V r. 1723 dostal list z Kežmarku, ktorým ho povolávali za rektora tunajšej ev.a.v.školy a podobne ako jeho otca, ho zavolali aj za slovenského ev.a.v. diakona. Pobyt v Kežmarku využil Buchholtz nielen na službu cirkvi a škole, ale hlavne na ďalšie skúmanie Vysokých Tatier. V tomto období zakreslil Buchholtz podľa vzoru svojho otca panorámu tatranských štítov a jeho terminológia štítov sa zachovala v podstate dodnes.
K speleológii pribudol Buchholtzovi aj astronomický koníček. Pozoroval slnečné i mesačné úkazy, z jeho správ vo Vratislavských análoch, ktoré vydávala tamojšia akadémia, sa dozvieme rôzne zaujímavosti - astronomické pozorovania, meteorologické zaujímavosti, zaujímavosti spišských miest, príslovia atď. Za svoju vedeckú činnosť sa stal členom prírodovedných spoločností vo Vratislavi a Lipsku. Venoval sa aj literárnej činnosti - písal latinské, nemecké i slovenské verše a prakticky každý rok napísal pre svojich študentov nejakú hru. Vo funkcii rektora školy ostal až do svojej smrti. So študentmi chodieval do Tatier, bádali napr. po tajomstve Zeleného plesa a dva výlety uverejnil aj vo Vratislavských análoch. Údolie Zeleného plesa patrilo do chotára Kežmarku už od r. 1269. Tam chodili Kežmarčania odjakživa a zrejme tam viedol v r. 1565 aj prvý známy výlet do Tatier, ktorý vykonala kežmarská hradná pani Beata Laska. Buchholtz umrel v Kežmarku 3. augusta 1737. Miesto jeho odpočinku nie je známe, ale predpokladá sa, že bol uložený do hrobky pod drevený artikulárny kostol. Uhorský karpatský spolok (vznikol 1873) pomenoval po Buchholtzovi Zbojnícke plesá, názov však po r. 1918 zapadol do zabudnutia. Juraj Buchholtz mladší sa stal prvým kežmarským rodákom, ktorého 300. výročie narodenia sa ocitlo v zozname osobností UNESCO.
Jeho brat Jakub Buchholz(1696-1758) sa vyučil za ihlárskeho majstra, no v skutočnosti bol tak isto milovníkom a bádateľom Tatier. Jeho záujem smeroval k nerastom, ktoré Tatry skrývali. Z nich vyhotovil prvú plastickú mapu Tatier a aj z jeho pera vznikli opisy Tatier, niekde hraničiace s fantáziou. Všade totiž hľadal drahé kovy.
" Pod vrchom Satan je Zlatinský žľab - v ňom je veľa minerálnych žíl zlata, striebra, cinóberu. Je známe, že v tejto doline horskí duchovia zhadzujú kamene na ľudí, ktorí sa tam pokúšajú hľadať rudné žily. Pri Ždiari, kde sa nachádza železo, je diera do šachty, ktorá má podľa svedectva vieryhodných ľudí údajne tú vlastnosť, že keď do nej za jasného neba hodíte skalisko, o niekoľko minút vystúpi z diery para alebo hmla, ktorá v krátkom čase skryje celé hory. Potom nasleduje hrmenie a blýskavica, ktorá vyvoláva obavy a úzkosť. Neďaleko Lučivnej i Mengusoviec sme našli bylinu, od ktorej sa ovciam, keď ju žerú, pozlacujú zuby... predovšetkým v čase okolo sv. Gála."
Na podnet Jakuba prišla do Tatier cisárska komisia, ktorá mala overiť pravdivosť jeho tvrdení. Jakub ju sám sprevádzal a za odmenu dostal dvesto zlatých - avšak to bolo všetko. Cisár bane v Tatrách neotvoril.
Jakub pokračoval vo vedení rodinnej kroniky, ktorú začal písať jeho otec a jej rukopis sa zachoval v lyceálnej knižnici v Kežmarku.
©Nora Baráthová
|