Milujeme Slovensko na 30 spôsobov. Všetky jeho zákutia, mestá, prírodu, hmotné aj nehmotné kultúrne dedičstvo. Slovensko je známe aj svojím ľudovým odevom-krojom, ktorého modernejšie prevedenia-oblečenie s ľudovými výšivkami je v súčasnosti veľmi populárne. Poďme si v slovenskom duchu posedieť 30 minút, alebo viac a príjemne ukončiť kešerský rok. Naplánovať budúci- nové výlety aj za 30-timi keškami, navštevy neznámych krajín, alebo si len tak posedieť a užiť si pekný čas. Do atmosféry môžete prispieť svojím oblečením. Posedenie bude v reštaurácií, preto poprosíme uviesť počet ľudí na nick (minimálne 2 týždne pred eventom musíme nahlásiť približný počet, žeby nás bolo 30? :-) ) a aj záujem o swg.
Kedy: 28.12.2018 o 12:00. (min 30min.)
Kde: Pizza bar Baterista
Občerstvenie: Vo vlastnej réžií, podnik má fajn výber minimálne z 30 položiek :-)
SLOVENSKÝ ĽUDOVÝ ODEV – KROJ
V dejinách každého národa významné miesto patrí ľudovej kultúre ako nositeľke najvýraznejších etnických špecifík. Spomedzi javov ľudovej kultúry osobitné postavenie má tradičný odev - kroj, ktorý púta laických pozorovateľov, ako i umelcov a odborníkov - etnografov. Prvých pre svoju farebnosť a malebnosť, druhých pre svoju výpovednú hodnotu o kultúre a spôsobe života ľudu, ktorý ho vytvoril.
Predpokladá sa, že odev mužov i žien mal pôvodne košeľový charakter. Časť odevných súčiastok základného i vrchného odevu mala pravdepodobne spoločné formy pre mužov i ženy. Až v období tredoveku sa začal postupne formovať do podoby, ktorú už poznáme z dobových dokladov z konca 18. a začiatku 19.stroročia. V najstaršom období mali na tradičný odev veľký vplyv geografické prostredie a klimatické podmienky. Tie určovali základné materiály, ľanové alebo konopné plátno, súkno či kožušinu, z ktorých bol zhotovený, a jeho celkový charakter.
Základnou funkciou odevu, a teda i kroja je ochrana tela. Túto funkciu plnili hlavne odevné súčiastky základného a vrchného odevu. Súčasne je odev jedným z kultúrnych znakov na rozlíšenie muža a ženy. Najúčelnejšie prispôsobený prírodným podmienkam a súčasne pracovnému procesu bol pracovný odev. Predpokladá sa, že v dávnej minulosti sa pracovný a sviatočný odev skladal z rovnakých súčiastok, ktoré boli z podobných materiálov. Len pozvoľným vývojom sa vytváral osobitný sviatočný odev, ktorý sa od pracovného odlišoval novým a drahším materiálom a rozsiahlejšou i náročnejšou výzdobou. Práve výzdoba, nákladnosť i spôsob úprav odevu sa stali charakteristickými znakmi sviatočného odev. Jeho konkrétnu podobu ešte bližšie určovala v prvom rade národná, lokálna a náboženská príslušnosť a v druhom rade, vek, stav a spoločenské postavenie nositeľa odevu. Na sviatočný odev nadväzoval obradový odev, ktorého základnou funkciou bolo označenie úlohy jednotlivca alebo skupiny ľudí v príslušnom obrade. Najvýraznejšie sa to odrazilo pri svadobnom a smútočnom odeve.
Základ pláteného odevu mužov tvorili plátené gate, košeľa s o širokými rukávmi zástera. Súkenný odev tvorili úzke súkenné nohavice a košeľa so širokými rukávmi. Keprový odev bol zložený z úzkych keprových nohavíc a košele bez rukávov, rukávce v podobe krátkej košele, sukňa a zástera. Základ košeľového odevu tvorila dlhá košeľa s rukávmi, sukňa a zástera. K základnému odevu mužov i žien patrili ešte živôtky, lajblíky, kabátiky, pásy a opasky. Často sa používalo, najmä u žien, zdvojené i viacnásobné nosenie základných súčiastok naraz, napr. pri sukní. Vrchný odev obsahoval kabanice, haleny a rôzne formy kožuchov. V odeve žien našli uplatnenie i šatky a odevné plachty.
Neoddeliteľnou súčasťou odevu bola úprava hlavy a obutie. Účes spolu s pokrytím hlavy tvorili jeden celok, ktorý bol jedným z charakteristických znakov tradičného odevu. U vydatých žien to bol čepiec a šatka. Slobodné dievčatá chodili prostovlasé alebo v šatke. Muži, slobodní i ženatí, vždy nosili na hlave klobúk alebo v zime kožušinovú čiapku. O druhovej rozmanitosti tradičnej obuvi podáva obraz hlavne pracovná obuv, ktorá sa nosila v lete alebo v zime. Pre západné a juhozápadné Slovensko boli charakteristické pantofle, na strednom Slovensku súkenné papuče a kapce hlavne v zime a v lete krpce. Vo východnej časti Slovenska prevládali krpce. Najrozšírenejšou sviatočnou obuvou na Slovensku čižmy. Začiatkom 20. storočia sa začali vo väčšej miere nosiť i šité topánky a u mužov hladne baganče.
K najväčšej diferenciácii krojov dochádza v 19. storočí, pretože pribudli nové materiály, farby, vyšívacie priadze, stužky, čipky a pod. Vtedy sa ľudový odev začal odlišovať nielen podľa oblastí, ale aj podľa funkcie podľa toho, kedy sa nosil. Približne od polovice 19. storočia sa v ľudovom odeve stretávame s rozlišovaním na praktický denný odev a sviatočný, reprezentatívny kroj. Práve kroj prináša prvky sviatočné, príležitostné a špecializované podľa situácie a prostredia, iná farba výšiviek sa využívala na Vianoce, iná na Veľkú noc, pribúdali ozdobné prvky, farebnosť, honosnosť a finančná náročnosť. Slovenský ľudový odev, resp. kroj sa prvýkrát predstavuje na národopisnej výstave v Moskve v roku 1867. Práve na tejto výstave získal mužský a ženský kroj z Liptovskej Lúžnej dokonca striebornú medailu.
Na medzinárodnej výstave vo Viedni v roku 1873 vzbudili neobyčajný obdiv bohaté slovenské kroje, výšivky a čipky a ich tvorkyne si želala spoznať osobne aj cisárovná. Výstavku slovenských výšiviek v roku 1887 usporiadal spolok Živena, spolok slovenských žien v Martine. Výstava sa stala skutočnou národnou manifestáciou. Zhromaždilo sa na nej 1676 výrobkov od 149 zberateľov a 580 majiteľov, a to nielen z územia dnešného Slovenska, ale aj od Slovákov z Dolnej zeme (dnes Maďarsko), z Moravy a Čiech. Exponáty výstavy sa stali základom zbierok Slovenského národného múzea v Martine. V Prahe sa v roku 1895 konala významná Národopisná výstava československá, kde okrem výšiviek, krojov a tkanín reprezentovali Slovensko aj dedinské domy z Čičmian a Oravy.
Zdroj:
http://www.vuctektradiciam.szm.com/3.pdf