Zatúlal sa v noci ktosi ku kolibe. Poobchádzal okolo, ovce i kozy vyľakal, a ako pred kolibou dubasil, narobil stôp ani maku.
A že valasi tuho spali a pes tak lenivel, že ho ráno bolo načim budiť, zbadali ich, až keď sa zobudili i pred kolibu vyšli. Maťko sa zohol, krpce chcel obuť, a tu: ha!
Stupaj. A nie jedna.
Hneď mu svitlo v hlave. Obišiel kolibu, keď tu spoza rohu vyzrel Kubko.
– Vari muchy naháňaš?
– Čožeby muchy! Poď a uvidíš!
Zohli sa obaja k zemi a potom sa na seba zahľadeli.
– A kdeže je nám pes, že celú noc ani nebrechol?
– Dunčo! Hej, Dunčo!
Dunčo zatiaľ spal v kolibe, rovno na lavici odfukoval, a len keď posledné slová začul, vykĺzol z koliby, štekol a robil sa, že vetrí na všetky strany.
– Hľadaj, hľadaj! – pobádali ho valasi, ale keď sa rozbehol na opačný koniec, nedôverčivo mávli rukou. Vzali balíček piškôt aby sa raňajkami nezdržiavali, pod azimutom 340o zamierili k vode, a sami sa dali kolenačky po prúde rieky. I Dunčo len zobďaleč za nimi.
Dostali sa až na rázcestie, kde deduška s vnučkou stretli. Maťko sa narovnal i vraví:
– Hohó! Nevideli ste tu našich priateľov? Stopy nám pri kolibe nechali.
Deduško pokrčil ramenami. No dievčička, hoc maličká, nesmelým hláskom riekla:
– Tuto, na opačnom konci som stopy videla! – i ukazuje rúčkou v smere azimutu 310o, – len nechoďte dolu schodíkmi, musíte sa hore poobzerať.
Prešiel Kubko s Maťkom asi 100 m i obzerajú sa, obzerajú. Maťko i plôtik preliezol, keď tu zrazu stupaje zbadal.
– Kubko! Kubko! Nože hybaj tadeto.
Ťažko bolo stopy v tráve zbadať, ale keď sa Kubko lepšie prizrel, videl vyšľapanú cestičku v smere azimutu 60o.
Kráčajú, i kráčajú, akoby tie stopy viedli na koniec sveta. I posledný dom už minuli, i prišli na koniec plota. Tu postáli, bezradne sa na hlave škrabali. Stopy vo vysokej tráve zmizli. Čo ďalej? Kde sa tí priatelia stratili? Ako tak stoja, zrazu sa ozve riadny hluk.
– Hurá, sme na správnom mieste, to naši kamaráti taký randál vystrájajú, – výska natešený Kubko. – Hybaj, prekvapíme ich.
Pohli sa teda ďalej a na najbližšom rázcestí zabočili doľava. Od brány im už mávali piati kamaráti. Zvítali sa, s piškótami sa podelili. I Maťka zrazu napadlo:
– Ale veď vás je vždy osem. Kdeže ste nechali tých troch?
Priatelia, dobre po maškrtení naladení, ukazujú smer s azimutom 250.
– Tam tých troch nájdete. Strážia poklad.